Čís. 5683.

Trestneprávna zodpovednosť riadiča motorového vozidla za srážku s iným vozidlom a za úraz (smrť) poškodeného, ktorý riadič zavinil porušením predpisov a pravidiel pre zahýbanie z hlavnej cesty do odbočky.
(Rozh. zo dňa 22. septembra 1936, Zm IV 677/35.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti G. P., obžalovanému z prečinu podľa § 290 tr. z., vyhovel zmätočnej sťažnosti J. Š. ako právneho nástupcu zomrelého poškodeného K. Š., zrušil rozsudky súdov nižších stolíc na základe dôvodu zmätočnosti podľa § 385, č. 1 a) tr. por. a uznal obžalovaného G. P. vinným prečinom zabitia človeka podľa § 290 tr. z., ktorý tak spáchal, že dňa 2. apríla 1933 na křižovatce silnic u V. Š. nedbalosťou pri jazde automobilom spôsobil smrť K. Š. tým, že v rychlej jazde zahýbal do pravej odbočky silnice tak, že nedal zavčas a vôbec potrebné znamenie a zatáčku »rezal«, takže za ním na motocykle idúci K. Š. narazil na zahýbajúci automobil a pádom sa zabil.
Z dôvodov:
Proti odvolaciemu rozsudku ohlásil a previedol zmätočnú sťažnosť — omylne nazvanú odvolaním — J. Š., ktorý podľa osvedčenia okresného súdu v P. zo dňa 17. apríla 1936 je jeden z dedičov nebohého K. Š., tedy právnym nástupcom poškodeného. Podľa § 383, odst. 3, č. 3 tr. por. je tedy daná legitimácia sťažovateľova k podaniu zmätočnej sťažnosti, popieraná obžalovaným v poznámkach na zmätočnú sťažnosť.
Zmätočnou sťažnosťou je okrem iných námietok, ktoré však neprichádzajú v úvahu, zreteľne vecne uplatnený dôvod zmätočnosti podľa § 385, č. 1 a) tr. p., lebo sa dovodzuje zavinenie obžalovaného na smrteľnom úraze K. Š. poukazom na nevyhnuteľnosť, aby obžalovaný dal znamenie pred stočením automobilu do pravej zatáčky, ďalej poukazom na rychlú jazdu obžalovaného a v reprodukcii dôvodov odvolania verejného žalobcu proti rozsudku prvej stolice, uplatneného medzi iným tiež poukazom na tú okolnosť, že sa obžalovaný pred zatočením auta do zatáčky nepresvedčil o stave na silnici za sebou. Na týchto predpokladoch sa dovodzuje nedbalosť obžalovaného pri jazde automobilom, opominutie predpisov o tom platných a príčinná súvislosť opominutia obžalovaného s nastalým smrteľným výsledkom, ktorú odvolací súd vylúčil.
Zmätočná sťažnosť je v týchto výtkach dôvodná. Odvolací súd jednak prevzal zistenia krajského súdu, jednak však zistil sám tieto skutočnosti pre posúdenie viny obžalovaného rozhodné:
Obžalovaný G. P. išiel po silnici, ktorú mal pred sebou voľnú, rychlosťou 70 km za hodinu; pred odbočením na silnici do V. Š., idúcu do prava, sa nepresvedčil, či sa k nemu niekto neblíží zo zadu, jazdu nezmiernil a nedal pri »braní zatáčky« do odbočky znamenie, že nepôjde ďalej rovno vo smere dosavádnej jazdy, ale že zabočí do odbočky k V. Š. Odvolací súd prijal i to, že obžalovaný nepočul a nespozoroval, že niekto za ním ide. Aj to je zistené, že obžalovaný »rezal« onu zatáčku na odbočke, to znamená, poneváč ide o zatáčku do prava, že išiel viac do pravej strany zatáčky na miesto toho, aby vytočil zatáčku oblúkom po jej ľavej strane až za prostred silnice.
Týmto zisteným spôsobom jazdy zanedbal obžalovaný povinnú opatrnosť aj platné predpisy vo viac smeroch. Primerané zmiernenie rychlosti predpisoval § 12, odst. 3, al. 2 vlád. nar. č. 107/1932 Sb. z. a n., lebo išlo o prudkú zatáčku cesty. Predpis § 45, odst. 2 min. nar. čís. 57000/1910, prípadne nar. ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska z 8./7. 1922, č. 8692/prez., vyžadoval, aby obžalovaný meniac smer jazdy, dal znamenie. Stála pozornosť a najväčšia opatrnosť, predpísaná v § 41 nariadení práve citovaných, vyžadovala bezpodmienečne, aby sa obžalovaný pred tým, kým chcel zahnúť do prava, tedy prejsť autom cez celú šířku silnice, po ktorej išiel, presvedčil nielen či má silnicu na prejazd voľnú zpredu vo smere jazdy, ako mal za to odvolací súd, ale aj zo zadu; lebo však možnosť kontroly do zadu bola účelom predpisu § 4, odst. 3 nar. č. 107/1932 Sb. z. a n., že uzavreté osobné motorové vozidlo musí byť opatrené zpätným zrkadlom, ktoré umožňuje riadičovi videť nazad. »Rezanie« zatáčky do prava vo vnúternom oblúku porušuje rovnako pravidlo stálej pozornosti a najväčšej opatrnosti, ktorú musí riadič auta takto zahýbajúceho zachovať a dbať toho, aby sa jeho auto nedostalo v zatáčke z ľavej strany vo smere jazdy na stranu pravú, ktorá pri zavedenom spôsobe jazdy po ľavej strane má predovšetkým zostať voľná pre vozidlá idúce naproti alebo zozadu predchodiace. Týchto predpisov a pravidiel opatrnosti však obžalovaný podľa hore uvedených zistení nedbal.
Toto porušenie predpisov a povinnej opatrnosti bolo v príčinnej súvislosti so srážkou automobilu obžalovaným vedeného s motocyklom riadeným poškodeným K. Š. Ten išiel za obžalovaným podľa zistenia nižších súdov ešte väčšou asi 85 km rychlosťou a práve pri zatočení obžalovaného do odbočky silnice jeho auto predcházal, s ním sa na jeho
Trestní rozhodnutí XVIII. 24 pravej strane srazil, prípadne sa o jeho aulo otrel a pri ďalšom vybočení motocyklu z jazdnej dráhy utrpel pádom smrteľné zranenie, dôsledkom ktorého podľa zistenia nižších rozsudkov zomrel. Obžalovaný bol povinný pred tým, než cez celú šírku silnice zatáčal do prava, presvedčiť sa o tom, či za ním nejde také vozidlo a v takej blízkosti, že by mu musel podľa ustálených zvyklostí dať prednosť pre ďalšiu rovnú jazdu ešte pred tým, než sám na silnicu do prava idúcu odbočoval a tým vozidlu za ním blízko a rychle idúcemu v ďalšej rovnej jazde zabránil. Keby sa bol obžalovaný podľa povinnej opatrnosti o tom presvedčil, bol by musel jazdu zavčas ešte pred zatáčkou zmierniť alebo svoj voz zastaviť, až by poškodený na motocykle predišiel. Ale aj včas daným znamením, že chce zahnúť cez silnicu do prava, bol by aspoň poškodeného upozornil na tento svoj úmysel, aby ten mohol svoju jazdu podľa toho upraviť; bez znamenia poškodený pravdepodobne predpokladal, že obžalovaný pôjde rovno ďalej a že niet prekážky, aby ho v rovnej jazde predišiel, davši mu signál. Nič obžalovaného neomlúva, že podľa zistenia signál poškodeného nepočul a ani poškodeného za sebou ináč nezbadal, lebo nahliadnutím do zrkadla mal a mohol poškodeného za sebou zbadať. Nezbavuje ho viny ani prípadné spoluzavinenie poškodeného v rychlej jazde, lebo toto nebolo výlučné, keďže viacerý spôsob neopatrnosti obžalovaného bol spolupríčinou srážky motocyklu s autom a tým aj ďalších následkov z toho vzniklých, teda aj smrti poškodeného. Poneváč obžalovaný už dlhšiu dobu riadi automobil, musel by si pri náležitej opatrnosti uvedomiť svoje hore vytknuté povinnosti pri zahýbaní do pravej zatáčky a nebezpečenstvo zo zanedbania týchto povinností pre bezpečnost osôb za ním idúcich vznikajúce. Sú tedy u neho dané všetky náležitosti prečinu zabitia človeka z nedbalosti v smysle § 290 tr. zák.

Citace:

Čís. 5683. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 18, s. 388-390.