Čís. 5604.

Bol-li obžalovaný odsúdený pre zločin podľa zákona na ochranu republiky teprv nálezom opravnej stolice, má tento súd vysloviť i vylúčenie podmieneného odsúdenia, lebo hľadiac na bezvýnimečný predpis § 35, vety prvej zákona na ochr. rep. netreba, aby podľa § 7, odst. 1 cit. zák. súd prvej stolice uvažoval a podmienenosti odsúdenia v zmysle § 1 zákona.
(Rozh. zo dňa 19. mája 1936, Zm IV 279/36.) Najvyšší súd v trestnej veci proti S. M., obžalovanému zo zločinu vojenskej zrady, zmätočnú sťažnosť obžalovaného čiastočne odmietol a čiastočne zamietol, z úradnej moci však na základe dôvodu zmätočnosti podľa čís. 4 § 384 tr. p. zrušil rozsudok vrchného súdu vo výroku, ktorým bolo uložené súdu prvej stolice, aby dodatočne rozhodol o podmienenom odsúdení, a uložil vrchnému súdu, aby o podmienenom odsúdení rozhodol vo vlastnom obore pôsobnosti.
Z dôvodov:
Pri preskúmaní veci z úradnej moci presvedčil sa najvyšší súd, že vrchný súd zapríčinil zmätok podľa čís. 4 § 384 tr. p. výrokom, ktorým uložil krajskému súdu, aby podľa § 7 zák. č. 562/1919 Sb. z. a n. a plenárneho rozhodnutia najvyššieho súdu č. Pres. 466/23 rozhodol o podmienenom odsúdení. Obžalovaný bol až rozsudkom vrchného súdu odsúdený pre zločin podľa § 12, čís. 1, odst. 2 zák. č. 50/1923 Sb. z. a n., lebo rozsudok krajského súdu bol sprosťujúci. Podľa § 7, odst. 1 zák. zo 17. októbra 1919, čís. 562 Sb. z. a n. a plenárneho rozhodnutia najvyššieho súdu z 3. júla 1923, čís. 466/23 Pres., je súd prvej stolice povolaný rozhodovaľ o podmienenom odsúdení, a to v smysle plen. rozh. najv. súdu zo 7. apríla 1924, čís. 1510/1923 Pres. i vtedy, keď teprv nálezom opravnej stolice vzišla potreba, aby o podmienenom odsúdení bolo uvažované. V § 35, vete 1. zák. č. 50/1923 Sb. z. a n. bolo ustanovené, že pri odsúdení pre zločin podľa zák. na ochr. rep. u osob starších osemnásti rokov je podmienené odsúdenie vylúčené. Poneváč obžalovaný bol odsúdený pre zločin podľa § 12, čís. 1, odst. 2 zák. na ochr. rep., neprichádzala v úvahu potreba, aby súd prvej stolice uvažoval o podmienenom odsúdení ani podľa § 7, odst. 1, zák. č. 562/1919 Sb. z. a n., ani podľa cit. plen. rozhodnutí najvyššieho súdu, lebo následkom kategorického predpisu § 35, vety 1. zák. č. 50/1923 Sb. z. a n. odpadla potreba uvažovať o podmienenom odsúdení v smysle § 1 zák. č. 562/1919 Sb. z. a n. a súd, ktorý odsúdenie obžalovaného pre zločin na ochr. rep. vyslovil, mal vysloviť i vylúčenie podmieneného odsúdenia. V tomto prípade odsúdil obžalovaného pre zločin podľa § 12, čís. 1, odst. 2 zák. na ochr. rep. vrchný súd a mal preto tento súd vysloviť aj vylúčenie podmieneného odsúdenia. Keď tak vrchný súd neučinil, ale dal poukaz krajskému súdu, aby o podmienenom odsúdení uvažoval, uznal, že vec, ktorá patrí do jeho oboru pôsobnosti, ta neprislúcha, a spôsobil tým zmätok podľa čís. 4 § 384 tr. p., ktorého podľa posl. odst. § 384 tr. p. treba vždy dbať z úradnej povinnosti. Preto postupoval najvyšší súd z úradnej povinnosti podľa odst. 1 § 34 por. nov.

Citace:

č. 5604. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 18, s. 232-233.