Čís. 5512.

Bol-li trestný čin, označený v zákone za zločin, kvalifikovaný súdom za prečin len v dôsledku toho, že pri výmere trestu bolo použité § 92 tr. zák. a vinníkovi bol vymeraný trest väzenia, určený na prečiny (§ 20 tr. zák.), je pre premlčanie tohoto činu rozhodná lehota stanovená pre premlčanie zločinov.
(Rozh. zo dňa 13. februára 1936, Zm III 286/34.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti J. S., obžalovanému zo zločinu sprenevery, vyhovel zmätočnej sťažnosti štátneho zastupitel’stva, rozsudok odvolacieho súdu z dôvodu zmätočnosti podľa § 385, č. 1 c) tr. por. zrušil a uznal obžalovaného vinným zločinom sprenevery podľa § 355 tr. z., kvalifikovaným podľa § 356 tr. z.
Z dôvodov:
V rozsudku odvolacieho súdu sú zistené a po právnej stránke zhodnotené všetky predpoklady pre ustálenie skutkovej podstaty zločinu sprenevery v smysle §§ 355, 356 tr. z., keďže odvolací súd prevzal zistenie prvostupňového súdu, že obžalovaný J. S. v rokoch 1927 a 1928 v T. a inde prevzal od K. P. rôzny tovar do komisie, tovar ten predal, ale čiastku 2386 Kč za tovar utrženú nezaplatil; tým si obžalovaný privlastnil bezprávne cudzie veci movité v hodnote výše 2.000 Kč, ktoré mal v držbe. Poneváč prvostupňový súd vymeral obžalovanému trest väzenia v trvaní 3 mesiacov ako trest hlavný a v dôsledku vymeraného trestu so zreteľom na ustanovenie § 20, odst. 2 tr. z. prekvalifikoval trestný čin obžalovaného na prečin, považoval vrchný súd trestný čin obžalovaného za premlčaný, lebo prvý súdny úkon oproti obžalovanému sa stal dňa 8. marca 1933, tedy po uplynutí 3 rokov odo dňa dokonania činu. V dôsledku toho vrchný súd zrušil z dôvodu zmätočnosti podľa § 385, č. 1 c) tr. p. prvostupňový rozsudok a obžalovaného podľa § 326, č. 3 tr. p. z obžaloby oslobodil s tým odôvodnením, že trestný čin obžalovaného bol kvalifikovaný ako prečin, v neprospech obžalovaného nebolo verejným žalobcom podané odvolanie a je preto pre posudzovanie premlčania trestného činu obžalovaného rozhodná doba troch rokov stanovená v § 106, odst. 2 tr. z. ohladom premlčania prečinov. Zmätočnej sťažnosti vrchného štátneho zastupitelstva udržanej generálnou prokuratúrou, ktorá popiera správnosť tohoto' právneho názoru vrchného súdu, nelze odopreť oprávnenie.
Už zo samého ustanovenia § 106 tr. z. podává sa bezpochybne, že premlčacia doba je v zákone určená rozdielne podľ toho, ako sám zákon rozlišuje pre tento účel trestné činy podľ ich ťažkosti a trestuhodnosti, totiž jednak podľ toho, či sú v zákone prehlásené za zločiny (odst. 1) alebo prečiny (odst. 2), jednak v prvej skupine (pri zločinoch) podľa toho, aký je v zákone ustanovený trest na spáchaný zločin. Podľa slovného znenia 1. odst. § 106 tr. z. niet iste pochybnosti o tom, že tu zákon docela zreteľne vyznačil za rozhodujúce kritérium pre určenie premlčacej lehoty predovšetkým zákonnú kvalifikáciu trestného činu za zločin a trestné činy tejto kategorie, tedy všetky trestné činy, ktoré sú v zákone přehlásené za zločiny, rozlišil pre stanovenie premlčacej lehoty podľa určite stanovenej dlžky trestu ustanoveného na spáchaný zločin. Vychádza to zvlášte z č. 4 tohoto ustanovenia, vo ktorom je určená 5 ročná premlčacia lehota bez akejkoľvek výnimky, tedy vo všetkých tých prípadoch, kde je na spáchaný zločin ustanovený trest na slobode miernejší než 5 ročný; nebolo o tom iste pochybnosti, že slovom »ustanovený« je poznačený trest určený v zákone a nie trest určený súdom v rozsudku. Keď však sa prvý odstavec už podľa svojho slovného znenia musí vyložit’ tak, že sú v ňom bezvýnimečne určené premlčacie lehoty na všetky trestné činy, ktoré sú v zákone prehlásené za zločiny, nie je možné logicky vykladať 2. odst. tohože § v ten smysel, že v ňom stanovená premlčacia lehota na prečiny platí nielen pri trestných činoch, ktoré sú v zákone prehlásené za prečiny, ale aj pri tých v zákone za zločin kvalifikovaných trestných činoch, ktoré teprv v odsudzujúcom rozsudku boly prekvalifikované na prečin so zreteľom na to, že bol za ne uložený trest, ktorý zákon pripúšťa len pri prečinoch. Tenže trestný čin nemôže byť podľa zásad logického usudzovania v jednej a tejže otázke podriadený pod rozdielne ustanovenia zákona, menovite ustanovenia tak vážné, ktoré majú práve v presnom časovom určení dlžky trestu ako základu pre určenie doby premlčacej lehoty tak striktný obsah. Nemožno ani len predpokládat’, že by zákonodarca v tomže a v takom ustanovení použil dvojakého zcela rozdielneho kritéria, v prvom odstavci podľa presného časového určenia trestov v zákone pevne stanovených, v druhom odstavci podľa výsledku voľného sudcovského uvažovania pri ukládání trestu, a že by takto dopustil, aby sa tým privodil v prípadoch prekvalifikovania zločinu za prečin rozpor v určení premlčacej lehoty: lebo táto by sa mala počítat’ až do vynesenia rozsudku zodpovedne zákonnej kvalifikácii činu za zločin podľa vhodných ustanovení 1. odst. § 106 tr. z., kdežto od určenia trestu stanoveného na prečiny podľa ustanovenia 2. odst. tohoto § podľa kratšej premlčacej lehoty na prečiny. Keď zákon stanoví v tomto §, že je pre premlčanie trestné pokračovanie vylúčené, znamená to, že je vlastne už od začiatku pôsobnosti premlčania, tedy od konca premlčacej lehoty vôbec vylúčené zaviesť proti pachatel’ovi trestné pokračovanie; keď však preca zavedené bolo, — ako to v praxi je pravidelným nútnym zjavom., lebo je možné pravidelne len v zavedenom trestnom pokračovaní zistiť predpoklady premlčania —, má toto ustanovenie prípadne ten význam, že je celé pokračovanie zmätočné od tej doby, kedy sa po nastalom premlčaní zahájilo, prípadne sa v ňom pokračovalo. Pri zavedení trestného pokračovania je však podľa § 8, odst. 1 tr. p. smerodatná kvalifikácia trestného činu určená v trestných zákonoch, tedy v otázke premlčania zákonná kvalifikácia činu za zločin alebo prečin. Len táto kvalifikácia je samozrejme rozhodná tiež pri rozhodovaní obžalobného senátu o obžalovacom spise, keď je vznesená námietka premlčania ako dôvodu, ktorý vylučuje zavedenie trestného pokračovania (§§ 257, 264, č. 2 tr. por.) a pri oslobodzujúcom rozsudku, keď tento je už v prvej stolici vynesený v smysle § 326, č. 3 tr. por. bez toho, že by vôbec došlo na vymeranie trestu. Z toho všetkého plynie, že v záujme právnej bezpečnosti musí byť začiatok premlčania v behu celého trestného pokračovania jednotne a pevne určený, pokial’ je predmetom tohoto pokračovania tenže skutok a pokial’ si podržiava tie trestneprávne znaky, podľa ktorých sa odlišuje od iných trestných činov. Toto rozlišenie od iných trestných činov je však určené vo skutkových podstatách trestných činov v zákone prehlásených za zločin alebo prečin a len toto zákonné určenie trestných činov môže byť tedy smerodatné pre určenie nutne jednotnej premlčacej lehoty v celom trestnom pokračovaní. Už týmto rozborom samého ustanovenia § 106 tr. z. je tedy dokázané, že pre rozhodnutie, ktorú z lehot v § 106 tr. z. uvedených treba v konkrétnom prípade vziať v úvahu, je rozhodná kvalifikácia činu podľa zákona za zločin či prečin a pri zločinoch trestná sadzba stanovená zákonom a nie kvalifikácia určená v rozsudku, ani trest skutočne uložený.
Plynie to ďalej aj z tejto úvahy o logickém postupe trestného súdu pri vynesení rozsudku:
Súd musí najprv hodnotením prevedených dôkazov zistiť, čo z činnosti obžalovaného, ktorá je predmetom obžaloby a tedy trestného pokračovania, považuje za dokázané (§§ 325, odst. 1 a 328, odst. 1 tr. p.)
V prípade, že zistí určitú činnosť obžalovaného obžalobou stíhanú, má uvažovat’ o tom, či táto zistená činnosť obžalovaného naplňuje skutkovú podstatu niektorého činu, ktorý zákon označil za trestný (§ 1 tr. z. a § 1 tr. z. o prest.), v prípade kladnom, kterého trestného činu, pri čom nie je viazaný návrhom žalobcovým (§ 325, odst. 2 tr. p.).
Keď vyrieši tieto skutkové a právne otázky, má súd ešte pred rozhodnutím o treste uvažovať o tom, jestli nie je daný dôvod, ktorý vylučuje príčetnosť alebo trestnost’ obžalovaného (na pr. §§ 76, 77, 79, 80 a 88 tr. z., § 1 zákona č. 48/1931, § 27 zákona č. 50/1923, 6 zákona č. 108/1933), alebo dôvod, ktorý vylučuje zavedenie trestného pokračovania (na pr.: §§ 105 a 110 tr. z., § 50 zákona č. 218/1926, § 17 zákona č. 108/1933). Už v tomto stadiu rozhodovania a len v ňom príde tedy k riešeniu otázka premlčania, lebo len takto je možné, aby bol vynesený priamo prípadný oslobodzujúci rozsudok, ako to predpokladá zákon v § 326, č. 3 tr. por. To však je možné práve len na základe premlčacej lehoty určenej pevne v zákone. Pri riešení otázky premlčania na základe výmery trestu prišiel by súd prvej stolice, ktorý samozrejme tiež musí k premlčaniu hľadeť, k tomu, že by vopred obžalovaného pre zločin musel odsúdiť k určitému trestu väzenia a teprv potom ho tomto základe podľa premlčacej lehoty stanovenej na prečin oslobodiľ pre nastalé premlčanie. Keď sa však takto nemôže samozrejme postupovať v prvej stolici, nie je dôsledne možné tento postup pripustit’ v stoliciach vyšších, a to ani na tom základe, že je trest už vyslovený pravoplatne.
Plynie to aj z úvahy o povahe okolností, ktoré sú rozhodné pre vyme- ranie trestu: Pri vymerani trestu, ktoré následuje po zistení podmienok trestnosti, má súd hľadeť na okolnosti priťažujúce a poľahčujůce, ktoré vplývajú na stupeň viny (§ 89 tr. z.). Pojem poľahčujúcich a priťažujúcich okolností zák. čl. V: 1878 bližšie neurčuje a ani ich bližšie neuvádza. Sú to okolnosti, ktoré pri trestoch relativne určených odovodňujú vymeranie vyššieho alebo nižšieho trestu v medziach stanovených zákonom na trestný čin, ktorého skutkovú podstatu súd spoznal v zistenej činnosti obžalovaného (medze trestnej sadzby). Okolnosti tieto sú povahy jednak obecnej, vyplývajúcej zo záujmu verejnosti na vymeranie vyššieho trestu v určitých prípadoch (na pr.: § 28 zákona č. 50/1923), pravidelne však povahy osobnej, odôvodňujúce, aby príslušnému pachateľovi bol vymeraný za rovnaký čin rovnakého druhu nižší alebo vyšší trest ako pachateľovi druhému. Trestný súd môže tedy sice podľa moci danej mu §§ 66 a 92 tr. z. trest snížit’ na miernejší druh a trvanie, avšak nemže tým zmeniť právnu povahu trestného činu, zračiacu sa v zákonnej skutkovej podstate. Z toho plynie, že úvahy o tom, aký trest má byť v určitom prípade obžalovanému vymeraný, ani výsledok ich, aj keď by už bol pravoplatný v prospech obžalovaného, nemôžu pôsobiť zpätne na posudzovanie otázky premlčania, lebo otázka táto nemá nič spoločného s osobou pachateľovou, ale musí byť riešená vždy len neodvisle od osoby pachateľovej výlučné podľa toho, ako trestný zákon určitý trestný čin hodnotí. Veď dôvodom ustanovenia o premlčaní trestných činov nie je, že by osobné vlastnosti pachateľove privodily nezáujem verejnosti na jeho potrestaní, ale kriminálne politický dôvod tejto inštitúcie je v tom, že uplynutím dlhšej doby od spáchania trestného činu do zavedenia trestného pokračovania, alebo uplynutím doby po zavedení trestného pokračovania, za ktorej neboly provedené žiadne stíhacie úkony súdu proti obžalovanému, oslabí sa jednak potreba trestnej represie zabudnutím jeho činu vo verejnosti a tým požiadavok potrestania vinníka, jednak aj spoľahlivosť dôkazov. Tieto okolnosti odôvodňujúce inštitúciu premlčania sú tedy povahy všeobecnej, nezávislej na osobe obžalovaného, a vyplývájú z toho, ako zákon hodnotí trestný čin; čím je podľa zákona čin ťažšej povahy, tým dlhšie trvá potreba represie a tým viacej možno počítat s tým, že sa dôkazy o ňom po dlhší čas dochovajú. To všetko svedčí tomu, že otázka premlčania musí byť riešená len s hľadiska zákonného predpisu o tom platného bez zreteľa na tie okolnosti, ktoré prichodia v úvahu z osobných pomerov pachatel’ových pri vymeraní trestu a pri miernejšej kvalifikácii jeho činu, len na tomto treste založenej.
Na dotvrdenie hore uvedeného výkladu § 106 tr. z. možno uviesť doklad zo samého bývalého zákonodárstva uhorského v ustanovení § 106 a) tr. z., ktorý bol do trestného zákona (zák. čl. V: 1878) vsunutý podľa §71 zák. čl. VII: 1913. Podľa neho bolo vylúčené zahájit’ pokračovanie proti mladistvému pre premlčanie po uplynutí 5 rokov, je-li čin podľa zákonnej kvalifikácie zločinom, prípadne po uplynutí 10 rokov, keď mladistvý dokonal v dobe spáchania činu už 15. rok veku a na jeho čin je stanovený trest na slobodě dlhší než 5 rokov; avšak po uplynutí 3 rokov, je-li jeho čin prečinom. Tu bolo rozlišovanie podľa zákonnej kvalifikácie priamo vyslovené a nemožno usudzovať inak, než že toto ustanovenie doplňujúce § 106 tr. z. vyjadrilo priamo tenže základ rozlišovania predpokladov premlčacej lehoty, ktorý je v základnom ustanovení § 106 tr. z. tiež obsažený.
Aj podľa teraz platného ustanovenia § 26 zák. č. 48/1931 činí premlčacia lehota u trestných činov mladistvých previnilcov — ak nie je už podľa všeobecných trestných zákonov kratšia—10 rokov, ide-li o trestný čin, na ktorý stanovia trestné zákony trest smrti alebo doživotnej straty slobody, inak 5 rokov. Pri použití tohoto predpisu je však podľa obecného ustanovenia § 3, odst. 2 cit. zák. rozhodné rozlišenie zločinov, prečinov a prestupkov stanovené v trestných zákonoch. Na praktickom srovnaní dôsledkov, ktoré by plynuly z rozdielného výkladu § 106 tr. z., ukáže sa názorné neudržateľnosť tohoto výkladu.
Predpokladajúc, že súdený trestný čin — kvalifikovaný podľa zákona ako zločin sprenevery podľa §§ 355 a 356 tr. z. a ohrozený podľa § 358, odst. 1, sadzba 2 tr. z. žalárom do 5 rokov — spáchal spolu a spoločne s dospelým (starším než 18 rokov) pachatel’om ešte druhý spolupachatel’, ktorý v dobe konania trestného činu nebol ešte 18 rokov starý, došlo by sa pri vytýkanom právnom stanovisku k záveru, že trestnost činu dospelého pachateľa bola pri uložení trestu väzenia vylúčená v 3 rokoch z dôvodu premlčania, trestnost’ mladistvého previnilca by však za inak rovnakých podmienok premlčaná nebola, keď by od spáchania trestného činu do zavedenia trestného pokračovania neuplynula ešte doba 5 rokov vyžadovaná na premlčanie jeho trestného činu podľ drievejšieho ustanovenia § 106 a) tr. z. ,tak podľa teraz platných predpisov §3, odst. 2 a § 26 zák. č. 48/1931. Že taký výsledok zákonodarca nepredpokládal a nechcel, plynie z úvahy, že účelom jak zákonného článku VII: 1913, tak zákona č. 48/1931 bolo miernejšie posudzovanie trestných činov spáchaných osobami mladistvými než rovnakých trestných činov spáchaných osobami, ktoré v dobe spáchania trestného činu prekročily už 18. rok svojho veku.
Z týchto úvah bolo odôvodnenej zmätočnej sťažnosti vrchného štátneho zastupiteľstva vyhovené a dľvod oslobodenia obžalovaného —premlčanie trestného činu — bol zrušením odvolacieho rozsudku pominutý, lebo, ako už bolo uvedené na začiatku dôvodov tohoto rozhodnutia, rozsudok odvolacieho súdu po preskúmaní odsudzujúceho rozsudku súdu prvej stolice prijal skutkový stav, ktorý zakladá vo všetkých náležitostiach skutkovú podstatu zločinu sprenevery, pri ktorom by podľa § 106, odst. 1, č. 4 tr. z. prichádzala v úvahu premlčacia lehota páť- ročná, táto však od tej doby, kedy obžalovaný podľa vlastného doznáni v odvolaní naposledy s poškodenou súčtoval a další nezaplatený tovar od nej prevzal (6. augusta 1928), až do prvého sudcovského opatrenia (8. marca 1933) neuplynula.

Citace:

Čís. 5512. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 18, s. 87-91.