Čís. 5654.

Zločin podvodu podľa § 50 tr. nov. a § 381, čís. 2 tr. zák., žiadal a prijímal-li štátny obvodný lekár od stráň protiprávne odmeny za prehliadky mrtvol a za povolenie pohrebu pred uplynutím pohrebnej lehoty.
(Rozh. zo dňa 1. júla 1936, Zm III 178/36.) Obžaloba vinila Dr. A. K., štátneho obvodného lekára, z mnohonásobného zločinu podvodu podľa § 50 tr. nov., § 381, čís. 2 tr. zák. a z viacnásobného pokusu tohože zločinu. Obžalovaný spáchal tieto činy tým spôsobom, že vo svojom úradnom postavení predstieral pozostalým po zomrelých osobách, že mu náleží odmena za prehliadky mrtvol a za povolenie predčasného pohrebu, ktorú musí odovzdať štátnej pokladnici, že od nich odmeny za tieto úkony, ktoré mal konať bezplatné, požadoval a prijímal, resp. v niektorých prípadoch sa len pokúsil ich vyberať. Súd prvej stolice sprostil obžalovaného podľa § 326, čís. 1 a 3 tr. p. obžaloby jednak preto, že obžalovaný nepokračoval vo zistených prípadoch úskočné, ale dobromyseľne, jednak preto, že jeho závadná činnosť by mohla tvoriť najvýš skutková podstatu prestupkov podľa § 3 zákona čís. 178/1924 Sb. z. a n., ktoré sú však uplynutím lehoty § 31 tr. zák. prest. premlčané. Odvolací súd na odvolanie verejného žalobcu zrušil rozsudok prvého súdu z dôvodu zmätočnosti podľa § 385, čís. 1 a) tr. p. a uznal obžalovaného vinným pokračujúcim zločinom podvodu podľa § 50 tr. nov., § 381, čís. 2 tr. zák., pokiaľ sa týka pokračujúcim pokusom tohoto zločinu. V dôvodoch svojho rozsudku uviedol odvolací súd:
»Čo sa právnej otázky týka, hájil sa obžalovaný tým, že podľa § 145, čís. 4 zák. čl. XIV:1876, ktorý je aj teraz v platnosti, mal právo od tých stráň, ktoré nepožívaly práva chudoby, žiadať poplatok za prehliadku mrtvoly, resp. za povolenie skoršieho pohrebu. Toto stanovisko bolo však mylné.
Podľa § 139 cit. zákona bola služba zdravotne policajná odkázaná do oboru pôsobnosti obcí. § 145 cit. zákona určuje povinnosti obecných a okresných lekárov, ktorých volily obce samé. Naproti tomu ustanovením zákona zo dňa 15. februára 1920, čís. 332 Sb. z. a n. štát prevzal úkony zdravotne policajné a ustanovil v § 4, čís. 10 cit. zákona úkony, ktoré majú vykonať štátne orgány zdravotníctva, tedy štátni obecní a obvodní lekári. Je tedy zrejmé, že ustanovenia, ktoré sa vztahovaly na obecných lekárov, neplatia pre štátnych lekárov, ktorých služebné pomery boly určené ustanoveniami zákona zo dňa 24. júna 1926, čís. 105 Sb. z. a n., podľa ktorých menovaným lekárom prislúcha ako štátnym úradníkom ustanovený plat.«
Vrchný súd sa pri tom odvolává na prípis krajinského úradu v Bratislave, podľa ktorého obecní a obvodní lekári majú podľa platných predpisov tam vypočítaných všetky úkony spojené s prehliadkou mrtvol, ku ktorým patrí aj určenie doby pohrebu, vykonať úplné bezplatné.
Najvyšší súd zmätočnej sťažností obžalovaného a jeho zvoleného obhájcu zčásti odmietol, zčásti zamietol.
Z dôvodov:
Bezzákladné sú v smysle § 385, č. 1 a), b), c) tr. p. z tých dôvodov ohlášené zmätočné sťažnosti, že činy obžalovaného nie sú trestné, že pripadne by mohly byť kvalifikované len za prestupek podplatenia, ktorý je však premlčaný, konečne, že je tu vraj dôvod vylučujúci trestnosť v smysle § 82 tr. z., že obžalovaný mylné vykládal administratívne predpisy a v dobrej viere vybral odmeny.
Obžalovaný priznal sa k tomu, že vedel, že nesmel žiadať odmenu za prehliadky mrtvol — ktorý úkon patril k jeho služebným povinnostiam ako obvodného lekára, za ktorý — ako to vrchný súd správné vyvodil — podľa platných predpisov nebol oprávnený žiadať odmenu od stráň, pred uplynutím 48 hodinovej pohrebnej lehoty môže obvodný lekár povoliť pohreb len z dôvodov verejnozdravotníckych, z čoho je zrejmé a aj obžalovaný musel to vedeť, že aj toto povolenie patrí ku služebným povinnostiam obvodného lekára a ani za tento úradný úkon nepatrí mu zvláštna odmena. Nakoľko tedy obžalovaný vedel, že za prehliadky mrtvol nemá nárok na odmenu od stráň, musel vedeť, že nemá nárok na odmenu ani za povolenie skoršieho pohrebu, ktorý úkon patrí ku prehliadke mrtvol. Túto vedomosť obžalovaného by nevylučovala ani okolnosť, keby iný úradný lekár bol pred ním tvrdil, že za povolenie skoršieho pohrebu patrí mu odmena od stráň. Poneváč obžalovaný úskočné využitkoval nezbehlosť sedliackych ľudí, zo zištnosti žiadal od nich odmeny za svoje úradné úkony, ačkoľvek vedel, že mu odmeny nepatria, a tieto boly mu zaplatené len preto, lebo poškodení, súc úradnou osobou v obore jej pôsobnosti uvedení v omyl, verili obžalovanému a platili odmeny bez zaviazanosti, mysliac, že sú povinní platiť, a takýmto spôsobom utrpeli škodu, alebo v tých prípadoch, v ktorých poškodení neplatili, smeroval úmysel obžalovaného k podvodnému uvedeniu v omyl a k poškodeniu urazených, totiž k zaplateniu žiadaných odmien nedošlo tu len pre príčinu mimo obžalovaného ležiacu, zakladá čin obžalovaného skutkovú podstatu zločinu podvodu podľa § 50 tr. nov. a § 381, č. 2 tr. z., pripadne jeho pokusu. Nemýlil sa tedy vrchný súd ani čo do otázky viny, ani čo do kvalifikácie činu vo smere stažovateľmi vytýkanom.
Napokon sa poznamenává, že vrchný súd mylné kvalifikoval trestné činy obžalovaného ako pokračujúci zločin, lebo ide tu o trestné činy, spáchané v podstate síce rovnakým spôsobom, avšak na škodu rôznych poškodených, takže malý byť správne kvalifikované ako samostatné trestné činy, ktoré sú v pomere v § 96 tr. z. označenom. Poneváč však rozsudok vrchného súdu nebol vo výroku o kvalifikácii napadnutý verejným žalobcom, preto najvyšší súd v tomto smere v neprospech obžalovaného nemohol učiniť opatrenie.

Citace:

č. 5654. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 18, s. 318-320.