Čís. 5598.

Pomsta vylučuje podľa svojej povahy oprávnenú obranu aj len putatívnu.
(Rozh. zo dňa 13. mája 1936, Zm III 94/36.);
Obžalovaný P. D. z úkrytu postrelil a ťažko zranil poškodeného G. B., keď tento cez oblok pozeral do chyže Š. D-a; po čine hneď utiekol. Na volanie poraneného pribehol jeho brat spoluobžalovaný J. B. a vidiac na mieste činu Š. D-a, o ktorom sa domnieval, že on to bol, kto postrelil jeho brata O. B., vystrelil naňho dva rázy z pušky, a to prvú ránu vtedy, keď š. D. bol k nemu chrbtom obrátený; zasiahol Š, D-a tak, že Š. D. za krátko zomrel.
Súd prvej stolice uznal obžalovaného P. D. vinným zločinom ťažkého poškodenia na tele podľa § 301 tr. zák., kdežto obžalovaného J. B. podľa § 326, čís. 3 tr. por. sprostil obžaloby pre zločin úmyselného zabitia človeka podľa §§ 279, 281, odst. 2 tr. zák., a to z dôvodu, že J. B. len zo strachu a z ľaknutia prekročil medze oprávnenej obrany (§ 79, odst. 3 tr. zák.). Odvolací súd však uznal i obžalovaného J. B. vinným podľa obžaloby, lebo v súdenom prípade neboly u J. B, splnené vôbec ani podmienky oprávnenej obrany.
Najvyšší súd zmätočné sťažnosti oboch obžalovaných zčásti odmietol, zčasti zamietol.
Z dôvodov:
Zmätočná sťažnosť obžalovaného J. B. dovodzuje na základe dôvodu zmätočnosti podľa § 385, č. 1 c) tr. por. v podstate, že bol tu aspoň podľa subjektívnej mienky obžalovaného neoprávnený a priamy útok so strany Š. D. proti G. B., ba aj proti obžalovanému samému, a že obžalovaný len zo strachu, zmatku, alebo ľaknutia prekročil medze proti tomuto útoku potrebnej oprávnenej obrany. V prvom smere tedy dovodzuje sťažovateľ podmienky putatívnej oprávnenej obrany; avšak ani tie nie sú dané, lebo niet základu k tomu, aby sa v tej situácii, pri ktorej obžalovaný na Š. D. dva rázy vystrelil, mohly shľadať oprávnenými aspoň subjektivné predpoklady obžalovaného, že jeho bratovi ešte hrozí práve so strany Š. D. ďalší neoprávnený a priamy útok, ktorý by mal odvrátit, alebo že taký útok hrozí jemu. Je zistené, že Š. D. pušku nemal, a nie je zistené nič, podľa čoho by sa pred strielaním mohol obžalovaný domnievať, že v tej chvíli Š. D. má pušku, lebo zvuk padnutia železného predmetu počul obžalovaný až pri páde poškodeného po strelení a nemôže tedy na základe tohoto tvrdenia dovodzovať nič pre dobu pred strielaním, zvlášte keď obžalovaný a poškodený stáli tak blízko seba, že obžalovaný, ktorý Š. D. aj poznal, musel videť, že tento pušku nemá. Pri tomto stave veci nemožno obžalovanému priznat, že oprávnene predpokladal, že preto, že myslel, že Š. D. na brata obžalovaného strelil, bude naňho strielať aj ďalej, zvlášť keď brata v dajakej ohroženej situácii ani videť nemohol, lebo tento podľa zistenia vrchného súdu utekal preč a nie je nič zistené, čím by sa dala odôvodnit obava vo zmätočnej stažnosti tvrdená, že by Š. D. mohol vždy ešte streliť po nariekajúcom G. B. Ohrozenie svojej osoby však dovodzuje sťažovateľ len z toho, že po prvom výstrele sa poškodený obrátil k nemu; pre prvý výstrel netvrdí tedy ani sám sťažovateľ potrebu obrany vlastnej osoby. Pri zistenom skutkovom stave bolo správné dovodené, že motívom činu obžalovaného bola pomsta, ktorá pravdaže vylučuje podľa svojej povahy oprávnenú obranu aj len putatívnu. Keď však nie je daný jej základ, totiž potreba odstránenia útoku, odpadá i tu preskúmanie, či boly jej medze prekročené.

Citace:

č. 5598. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 18, s. 223-224.