Čís. 5499.

Bol-li predmietom obžaloby a rozsudkov nižších súdov len jednonásobný prečin ťažkého poškodenia na tele, spáchaný na jednej osobe, nie je druhá osoba »poškodenou« v smysle § 13, odst. 6 tr. p. a nie je oprávnená použiť opravných prostriedkov, aj keď sa rozsudky v dôvodoch pre súvislosť dotýkajú jej poranenia, kdoré utrpela pri tejže príležitosti.
Riadič motorového vozidla nemôže sa k beztrestnosti svojho konania, ktorým ohrožuje bezpečnosť iných, dovolávať toho, že predpokládal alebo mohol predpokládat’ ich opatrnost’, keď sám zavčas a v dostátočnej miere neučiní, čo bolo s jeho strany k odvráteniu nebezpečenstva potrebné, a spol'ahne sa právě len na opatmosf ohrožených osob.
Příčinná súvislosť, založená už tým, že riadič nezmiernil včas rychlost’ svojho vozidla, nebola odstránená ani pretrhnutá tým, že ohroženie osob, spôsobené už rychlou jazdou riadičovou, bolo připadne ešte zvýšené ich ďalším chováním.

(Rozh. zo dňa 30. januára 1936, Zm III 557/35.) Najvyšší súd v trestnej věci proti E. B., obžalovanému z prečinu ťažkého poškodenia na tele z nedbalosti podľa § 310, odst. 2 tr. z., vyniesol rozsudok, ktorým zmätočnú sťažnosť podanú E. V. odmietol; vyhovel však zmätočnej sťažnosti M. V-ovej z dôvodu zmätočnosti podľa § 385, č. 1 a) tr. por., zrušil rozsudky súdov nižších stolíc v celom obsahu a uznal obžalovaného vinným prečinom ťažkého poškodenia na tele z nedbalosti podľa § 310, odst. 2 tr. z., ktorý tak spáchal, že dna 27. augusta 1934 na hradskej medzi I. a T. ako riadič auta z povolania, vedúc po klzkej hradskej auto rychlosťou 40—50 km za hodinu, ačkoľvek v jazdnej dráhe boli na krátku vzdialenosť 40 krokov 2 ľudia, tedy takou rychlosťou, ktorej za týchto okolností nebol pánom, a nezvoľniac ju zavčas primerane tak, aby bezpečnost osob v jazdnej dráhe nebola ohrožená, tedy nedbalosťou a porušením pravidiel svojho povolania, totiž předpisu § 12, odst. 2 a 3 (posl. případ) vlád. nariadenia č. 107/ 1932 Sb. z. a nar. zachytil autom E. V. a M. V-ovú a spôsobil tejto ťažké poškodenie na tele v trvaní viac než 8 dní.
Z dôvodov:
Proti odvolaciemu rozsudku, ktorým bol potvrdený oslobodzujúci rozsudok súdu prvej stolice, podali zmätočnú sťažnosť náhradní súkromní žalobcovia E. V. a M. V-ová. Prvý z nich nie je k podaniu zmätočnej sťažnosti oprávněný. Predmetom obžaloby, hoci je v nej zbytočne uvedené, že obžalovaný aj E. V-ovi spôsobil zranenie ľahké do 8 dní zhojiteľné, je iba jednonásobný prečin ťažkého poškodenia na tele a vztahuje sa tedy obžaloba zreteľne len na ten čin obžalovaného, ktorým spôsobil M. V-ovej zranenie ťažké viac ako 8 dní trvajúce. Aj keď sa rozsudky v dôvodoch pre súvislosť dotýkajú zranenia E. V., je ich predmetom v právnom smysle iba trestný čin jednonásobného prečinu ťažkého poškodenia na tele, založený zraněním M. V-ovej; z činu týmto výsledkom určeného nebolo však poškodené žiadne právo E. V., ktoré by bolo chránené trestným zákonom, nie je tedy v trestnom pokračovaní zavedenom len pre trestný čin spáchaný na M. V-ovej poškodeným ve smysle § 13, odst. 6 tr. por. a nie je preto ani oprávnený prevziať zastúpenie obžaloby ako náhradný súkromný žalobca v smysle §§42 a nasl. tr. por. a zvláště podľa § 52, odst. 2 tr. por. použiť opravného prostriedku zmätočnej sťažnosti. Zmätočná sťažnosť E. V. bola tedy odmietnutá podľa § 434, odst. 3 tr. por. ako podaná od osoby neoprávnenej.
Pokiaľ je zmätočná sťažnosť poškodenej M. V. založená na dôvode zmätočnosti podľa § 385, č. 1 a) tr. por., bolo jej priznané plné oprávnenie. Vrchný súd zistil, že obžalovaný išiel autom rychlosťou 40—50 km v hodine, tým je implicite podľa jednoduchého výpočtu zistené, že 1 km ušiel pri tejto rychlosti najneskoršie za 90 vterín (zodpovedá rychlosti 40 km) a že za jednu vterinu tedy urazil najmenei 11 m. Ďalej je vrchným súdom zistené, že na vzdialenosť 40 krokov zbadal obžalovaný E. a M. V-ových, ktorí v tej dobe práve prechádzali hradskú a boli na prostriedku. Je zistené, že obžalovaný prez to pokračoval v jazde ďalej; poneváč vrchný súd vytknul zvlášť len závažné okolnosti, inak prijímájúc skutkový stav zistený súdom prvej stolice, v tomto však je zrejme prijaté za správné zodpovedanie obžalovaného, ktorý udal, že keď ľudí na uvedenú vzdialenosť zbadal, dal znamenie klaksonom a na vzdialenosť asi 20 krokov dal znovu signál a v tom aj zabrzdil, treba považovať aj za zistené, že obžalovaný nebrzdil ihneď, keď na uvedenú, pri rychlosti 40—50 km za hodinu celkom krátku vzdialenosť 40 krokov videl pred sebou uprostred hradskej prechádzať dvoch ľudí, ale že išiel až na vzdialenosť 20 krokov uvedenou nezmenšenou rychlosťou. Z výpovědí samého obžalovaného však súd prvej stolice uviedol a tým aj prijal za zistené a vrchný súd to peevzal, že cesta bola veľmi mokrá a preto brzda nereagovala.
Za týchto okolností nemohol a nesmel obžalovaný beztrestne už hneď od toho momentu, kedy spozoroval uprostred silnice dvoch prechádzajúcich ľudí na krátku vzdialenosť 40 krokov, pokračovať v jazde rychlosťou 40—50 km, pri ktorej sa musel k ľuďom dostať ani nie za 3 vteriny, tedy za celkom krátku dobu; pri nej by ani za normálneho stavu cesty nemohol s istotou počítať s tým, že v tejto rychlosti auta predíde prechádzajúcich chodcov bez ohroženia ich bezpečnosti. Na mokrej silnici nesmel sa spoľahnúť na to, že pripadne, keď bude treba, zabrzdí účinne v poslednej chvíli, lebo ako šofér z povolania musel vedeť, že brzdy nielen že nefungujú na mokrej silnici dosť bezpečne, ale naopak prudkým zabrzdením sa nebezpečie pre okoloidúcich ešte zvyšuje prípadným smykom. Keďže sám vrchný súd uznává, že manželia V-oví mali dosf príležitosti a času cestu pre auto uvoľniť, lebo išlo tu len o 2—3 urýchlene vykonané kroky, vychádza z toho, že ani podľa jeho názoru nebola situácia taká, že by bol mohol obžalovaný počítať aspoň so stejnomerným ďalším konáním chodcov, ktorí mu boli v ceste prekážkou, ale že by z ich strany bolo bývalo aj pri pravidelnom priebehu treba krokov urýchlene vykonaných, teda aktívneho konania samých ohrožených osob, aby ony odvrátily nebezpečenstvo, ktoré im z rychlej jazdy auta bezprostredne hrozilo. Niet pochybnosti, že riadič auta nemôže sa k beztrestnosti takého svojho konania, ktorým on ohrožuje bezpečnosť iných, dovolávať toho, že předpokládal alebo mohol predpokladať ich opatrnosť, dokonca v miere zvlášť zvýšenej, keď naopak sám zavčas a v dostatočnej miere neučiní, čo by k odvráteniu nebezpečenstva bolo s jeho strany potrebné, a spoľahne sa práve len na opatrnosť osôb ohrožených. V súdenom prípade sbeh okolností činil nutným, aby obžalovaný ihneď po spatrení chodcov v jazdnej dráhe na krátku vzdialenosť pri mokrej silnici zmiernil bezodkladne rychlost jazdy na takú mieru, aby bol jej pánom k bezpečnému a včasnému zastaveniu auta alebo ku správnému obídeniu chodcov v jazdnej dráhe v tom prípade, že by oni vlastnou opatrnosťou — urychleným vzdialením sa z jazdne dráhy — sami nezaistili svoju bezpečnosť. Toto obžalovaný podľa zistení neurobil, ale brzdil až na takú vzdialenosť, pri ktorej v danej situácii pánom rychlosti byť nemohol a nebol, a porušil tak v svojom povolaní předpisy § 12, odst. 2 a 3 posl. prípad vládneho nariadenia č. 107/1932 Sb. z. a n. Keďže pri náležitej opatrnosti bol by to aj musel predvídat’, že auto neovládne, konal nedbale, nehľadiac na nebezpečie ohroženia l’udí v jazdnej dráhe rychlou jazdou auta. Pri tomto právnom posúdení jeho nedbalosti už v tom stadiu priebehu, ktorý vrchný súd poznačuje ako jeho prvú fázu, je vlastne bezvýznamné, čo sa stalo v t. zv. druhej fáze, kedy obžalovaný zbadal, že manželia V-ovi namiesto aby uvoľnili cestu, ťahajú jeden druhého na tú, druhý na onú stranu hradskej. Kauzálna súvislosť medzi konáním obžalovaného a nastalým úrazom poškodenej započala už vtedy, kedy obžalovaný bol v smysle toho, čo bolo výše uvedené, po spatrení prekážky v jazdnej dráhe povinný zmierniť rychlost’ svojej jazdy na takú mieru, aby bol jej pánom. V tejto chvíli pri vzdialenosti 40 krokov neboli l’udia na silnici takou prekážkou, ktorá by sa mu vyskytla v jazdnej dráhe tak bezprostredne a nenadále, že by nemohol nebezpečie zavčas odstrániť alebo aspoň na najmenšiu mieru obmedziť ;vstúpenie chodcov do jazdnej dráhy na takú vzdialenosť preto obžalovaného neexkulpuje. Kauzálna súvislosť založená už tým, že obžalovaný nezmiernil rychlost na vzdialenosť 40 krokov, nebolá potom odstránená ani pretrhnutá tým, že ohrozenie osôb — rychlou jazdou obžalovaného už spôsobené — bolo prípadne ešte zvýšené ich dalším konaním. Preto najvyšší súd nemusel skúmať, pokiaľ připadne aj ich neopatrnost’ pri vyhýbaní spolu prispela k privodeniu nastalého ťažkého úrazu M. V-ovej. Neľze ani teprv z tohoto ďalšieho priebehu usudzovať, či obžalovaný aspoň potom učinil všetko, čo v tejto situácii bolo vhodné k odvráteniu hroziaceho nebezpečenstva, lebo keďže sa mu ani tým spôsobom nepodarilo zamedziť následky predošlej nedbalosti a porušenia predpisov, musí znášať zaň plnú zodpovědnost’.

Citace:

Čís. 5499. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 18, s. 64-67.