Čís. 5500.

»Shluknutím« rozumie sa srotenie väčšieho počtu osb za zamýšľaným účelom. Nevyžaduje sa, aby sa jednotlivci na shluknutí zúčastnení o veci vopred usniesli; stačí, soskupia-li sa jednotlivé osoby v tlupe s vedomím, že tlupa zamýšľa násilne vystúpiť proti orgánu vrchnosti, alebo pripojí-li sa niekto v tomto vedomí k tlupe už utvorenej. Každý jednotlivec je odpovedný za všetky činy tlupy bez ohľadu na to, či sa zúčastnil len svojou prítomnosťou, aľebo či sám tiež vyvinul nejakú pozitivnu činnost’.
(Rozh. zo dňa 1. februára 1936, Zm III 455/35.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti A. H. a spol. pre zločin násilia proti orgánu vrchnosti zmätočnú sťažnosť obžalovaných čiastočne odmietol, čiastočne zamietol.
Z dôvodov:
V smysle § 385, č. 1 a) tr. p. napádajú sťažovatelia rozsudok odvolacieho súdu preto, že nebolo dokázané, že boli členmi shluknutia vtedy, keď celá vec sa odohrala, že sa na celý priebeh len dívali pred svojím domom, že svedkovia sa mohli mýlit’, že výpověď A. H. nemôže byť do ohľadu vzatá. Odvolací súd naproti tomu zistil, že všetci sťažovateťia boli v zástupe čítajúcom asi 80 osôb, shromaždenom před domom K., kde úradníci dôchodkovej kontroly s členmi uniformovanej finančnej pohraničnej stráže konali prehliadku za účelom zistenia tajného pálenia.
Takto prevedená zmätočná sťažnosť je len neprípustným brojením proti zistenému skutkovému stavu, ktoré sa prieči zásade § 33, odst. 3. por. nov.
Zbývájúca časť zmätočnej sťažnosti založenéj na tomže § namieta, že k ustáleniu viny je treba, aby pristúpenie k shluknutiu stalo sa s tým vedomím, že dav zamýšľa násilne vystúpiť proti orgánu vrchnosti, že oni sami sa nezúčastnili tohoto shluknutia, aby výkon finančných orgánov bol marený, ale ako jednoduchí dedinskí ľudia len zo zvedavosti sa dívali na to, bez toho že by boli vyhrážali alebo niečo podobného robili. Táto časť zmätočnej sťažnosti je bezzákladná.
Rozsudky nižších súdov zistily mimo shora uvedených skutočností, že niektorí členovia zástupu na finančné orgány hádzali skaly, nadávali im, kričali na nich a tak hrozive sa proti nim chovali, že títo museli upustit’ od domovej prehliadky už započatej a odísť z dediny, kde chceli ešte iné domové prehliadky konať, že boli pronásledovaní pri odchode z dediny a bolo na nich hádzané skalami.
Podľa § 4, odst. 1 a § 6, odst. 1 zák. čl. XL/1914 shluknutie, ktorého účelom je násilím alebo nebezpečnou hrozbou prekážať úradnému orgánu v takom výkone jeho povolania, ktorý je po práve, bolo-li spáchané so zbraňou, je zločinom.
Shluknutím rozumie sa srotenie väčšieho počtu osob za zamýšľaným účelom. Nevyžaduje sa, aby jednotlivci na shluknutí zúčastnění sa o veci vopred usniesli, stačí, keď jednotlivé osoby sa soskupia v tlupe s vedomím, že tlupa zamýšľa násilne vystúpiť proti orgánu vrchnosti, lebo že v tomto vedomí sa niekto k tlupe už utvorenej pripojí. Podľa zákona odpovedá každý jednotlivec za všetky činy tlupy bez ohľadu na to, či sa zúčastnil len svojou prítomnosťou alebo či sám tiež vyvinul nejakú inú pozitivnu činnost.
Násilné chovanie účastníkov shluknutia, najma nadávanie, kričanie na orgány vrchnosti, hrozenie kyjanicou, hádzanie skalami po nich a ich prenasledovanie pri odchode z dediny svedčí zrejme o tom, že sťažovatelia o účelu shluknutia nemohli byť v pochybnositiach, že aj v dobe účasti na ňom znali tento účel, s týmto a so spôsobom jeho prevedenia aj súhlasili a svojou prítomnosťou k dosaženiu jeho napomáhali. Sťažovatelia by boli odišli, keď by s počínáním davu neboli súhlasili. Preto nemýlil sa vrchný súd, keď za vinných uznal obžalovaných pre zločin podľa § 4, odst. 1 a § 6, odst. 1 zák. čl. XL/1914.

Citace:

Čís. 5500. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 18, s. 67-68.