Čís. 5674.

Podvod spáchaný duchovným pri sobášení snúbencov občiansky ešte neoddaných ľstivým predstieraním, že sňatok, ktorému bránila občianskoprávna prekážka, bude platný aspoň podľa cirkevného zákona.
Duchovný vykonávajúci cirkevný obrad pri sňatku je verejným úradníkom len v tých prípadoch, v ktorých ide o sňatky platné súčasne i podľa občianskeho práva.
(Rozh. zo dňa 15. septembra 1936, Zm IV 232/36.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti Š. V. a spol. pre zločin podvodu zmätočné sťažnosti obžalovaných čiastočne odmietol a čiastočne zamietol; z dôvodu zmätočnosti označeného v § 385, č. 1 b) tr. p. z moci úradnej zrušil najvyšší súd rozsudok vrchného súdu, nakoľko čin obžalovaných Š. V. a D. B. bol kvalifikovaný za zločin podvodu podľa § 381, č. 2 tr. z.; — vysloviac, že čin uvedený vo výroku rozsudku vrchného súdu nebol spáchaný verejnými úradníkmi v obore ich úradu, kvalifikoval najvyšší súd čin obžalovaných za prečin podvodu podľa § 70 tr. z., § 50 tr. z. nov. a § 380 tr. z.
Z dôvodov:
Podľa zistených skutočností J. P., obyvateľ v S., v septembri 1931 žiadal pravoslavného farára Š. V. v S., aby ho so snúbenkou cirkevne oddal, a oznámil mu, že je ešte odvodom povinný. Š. V. previedol ohlášky snúbencov v cirkvi S. a vyzval ich, aby sa určitého dňa dostavili na faru pravoslavnú v L., kde bol farárom obžalovaný D. B. Oba snúbenci a aj Š. V. sa dostavili na faru v L., tam prenocovali a po polnoci už k ránu prebudili obžalovaní snúbencov a obžalovaný D. B. nestarajúc sa o to, že snúbenica ešte nebola 20ročná a nevykázala svolenie zákonného zástupcu ku sňatku a snúbenec bol odvodom povinný, za asistencie Š. V., avšak bez přítomnosti dvoch svedkov a prísažného zapisovateľa previedol nejaké obrady, avšak nie cirkevný sňatok, za ktoré snúbenci platili D. B. 180—190 Kč. Tento obžalovaný prehlásil snúbencom, že sú teraz podľa cirkevných zákonov oddaní, avšak občiansky ešte nie, a preto aby nikomu nepovedali, že boli už oddaní; radil im, aby sa po skončení odvodnej povinnosti J. P. dali ešte oddať pred notárskym úradom, čomu snúbenci dňa 3. mája 1932 vyhoveli. Obžalovaní nezapísali snúbencov do matriky cirkevnej a nič nepodnikli cieľom zapísania sňatku do štátnej matriky.
Podľa týchto skutočností poškodení chceli dosiahnuť, aby boli cirkevne oddaní a zrejme len za tým účelom platili 180—190 Kč, tedy pomerne značnú sumu. Obžalovaní však len predstierali cirkevný sňatok, čoho si boli aj vedomí, lebo jednali potajomky a nezapísali snúbencov ani do cirkevnej matriky, čo by boli urobili, keby boli mysleli, že nimi konané obrady zodpovedajú cirkevnému uzavreniu manželstva a majú nejaký význam podľa cirkevných predpisov, vzťahujúcich sa na uzavrenie manželstva. Ináč obžalovaní ako duchovní museli vedeť, že podľa zákona čís. 320/1919 Sb. z. a n. cirkevný sňatok takých strán, ktoré — ako v tomto prípade — ešte neboly občiansky oddané — je rovnocenný so sňatkom, uzavreným pred civilným úradníkom, a že pre duchovného sú smerodatné pri uzavrení takého sňatku predpisy zák. čl. 31 a 33:1894 a zák. č. 320/1919 Sb. z. a n. Museli vedeť obžalovaní ako duchovní, že podľa § 12, vety 1 zák. č. 320/1919 Sb. z. a n. len vtedy môže pokračovať duchovný výlučne podľa cirkevných pravidiel, keď sa hlásia u neho cieľom uzavrenia manželstva také strany, ktoré holý už občiansky oddané. Zo všetkých týchto okolností plynie, že obžalovaní tým cieľom, aby sebe opatrili bezprávny majetkový prospech, ľstive predstierali práva neznalým poškodeným, že uzavrú sňatok, ktorý aspoň podľa cirkevných zákonov bude uznaný za manželstvo, a tým uviedli v omyl a poškodili snúbencov, lebo tí nemohli dosiahnuť toho výsledku, cieľom dosiahnutia ktorého platili. Ľahostajné je tedy, že snúbenci aj sami vedeli, že nemohli byť oddaní podľa občianskych zákonov. Preto nemýlil sa vrchný súd, keď kvalifikoval čin obžalovaných za podvod podľa § 50 tr. z. nov., a bezzákladné sú zmätočné sťažnosti, ohlásené čo do kvalifikácie činu za podvod podľa § 50 tr. z. nov.
S kvalifikáciou podľa § 381, č. 2 tr. z. neľze súhlasiť. Duchovných treba síce považovať za verejných úradníkov, pokiaľ vykonávajú agendu verejnej správy, pri uzaveraní sňatkov tedy v tom prípade, pokiaľ asistujú pri cirkevnom sňatku, ktorý podľa ustanovení uvedeného už zákona č. 320/1919 Sb. z. a n. je rovnocenný so sňatkom uzavreným pred civilným úradníkom, a v dôsledku toho je platný s hľadiska predpisov občianskeho práva. Avšak v súdenom prípade tak podľa priania poškodených ako aj podľa svojho vlastného predstierania mali obžalovaní asistovať pri uzavretí len sňatku cirkevného, ktorý by nebol právne účinný podľa ustanovení občianskeho práva, lebo poškodení vedeli, že nemôžu uzavreť platný občiansky sňatok, a žiadali obžalovaných výslovne, aby ich oddali len cirkevne, a obžalovaní podľa zistenia vrchného súdu predstierali len uzavretie takého cirkevného sňatku, ktorý nemal mať významu s hľadiska občianského práva. Nevystupovali tedy obžalovaní vôbec vo svojej funkcii verejných úradníkov, ale výlučne vo funkcii duchovných, ich činnosť nebola v súvislosti s ich verejnoprávnou funkciou, nespáchali tedy žalovaný trestný čin ako verejní úradníci v obore svojho úradu alebo úradného zmocnenia a kvalifikácia podľa § 381, č. 2 tr. z. nie je preto daná.

Citace:

Čís. 5674. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 18, s. 364-366.