Č. 1111.

Mimoriadné opatrenia: O podmienkách, za akých može správa štátna ustanoviť peňažným ústavom dozerajúceho komisara dľa nar. vlády z 19-ho decembra 1919 č. 660 sb. z. a n.
(Nález z 11-ho januára 1922 č. 229.)
Vec: N-ska spořitelna banka v N. (adv. Dr. L. Winter z Prahy) proti ministru finančnému stran ustanovenia dozerajúceho komisara.
Výrok: Sťažnosť zamietá sa ako neopodstatněná.
Dovody: Min. fin. v Praze rozhodnutím z — dl'a nariadenia vlády rep. čsl. z 19-ho decembra 1919 č. 660 sb. z. a n. a z 9-ho decembra 1920 č. 643 sb. z. a n. — v dohodě s ministrem s plnou mocou pre správu Slovenska — ustanovilo N-skej sporitelnej banke v N. na náklad tejže dozerajúceho komisara v osobě Dra K. a nariadilo zároveň, aby nové vklady oddělené ústavom boly spravované (§§ 2 a 4 cit. nar.). Sťažnosť k nss podaná napadá rozhodnutie toto, pokial sť-lke bol ustanovený dozerajúcí komisar, ako nezákonité, lebo podmienky zákonom predpísané k vyslaniu komisara nestávajú.
O sťažnosti uvažoval nss toto:
Nar. vlády z 19-ho decembra 1919 č. 660 sb. z. a n. stanoví v § 1, že štátna správa sa zmocňuje, aby u peňažných ústavov k prímaniu peňažných vkladov oprávněných, jejíchž finančný stav je umiestnením majetkových hodnot v cudzine alebo držbou válečných póžičok nevyjasněný, urobila opatrenia, ktoré se hodia k ochraně záujmov ústavu a jeho veritelov.
Správa štátna opatrenia toto napadnutým rozhodnutím urobila a sťažnosť v prvej radě namieta, že nestávajú předpoklady ustanovenia dozerajúceho komisara preto, lebo nežiadali o to ani ústav sám, ani veritelia jeho.
Námietku tuto neuznal súd za opodstatněnu, lebo § 1 nariadenia z 19-ho decembra 1919 č. 660 sb. z. a n. opravňuje štátnu správu, aby nie len na žiadosť ústavu alebo jeho veritelov, ale aj z vlastního podnětu teda motu proprio učinila opatrenia, ktoré sa hodia k ochraně záujmov ústavu a jeho veritelov — ovšem len v prípadoch v normě tejto stanovených.
Zástupce sť-lky při verejnom pojednávaniu sporu namietal, že napadnuté rozhodnutie trpí podstatnou vadou, nakoľko neobsahuje dovody, ktoré ministra vedly k tomu, že ústavu ustanovil dozerajúceho komisara.
Je sice pravdou, že nap. rozhodnutie neobsahuje dovodov, ale nss v okolnosti tejto neshľadal vadu, ktorá by bola podstatnou. Ako už výše uvedené bolo — sú iba dve podmienky, ktoré dľa tejto zákonej normy robia finančný stav ústavov neujasněnými, a sice umiestenia majetkových hodnot v cudzine a držba válečných požičok. Keď ale obe podmienky tuto uvedené obsažené boly vo výkazoch, ktoré ústav dľa předpisu v § 8 cit. nar. předložil ministerstvu — zaiste nemohla vzniknúť u sťažujúceho si ústavu pochybnost, z ktorých dovodov stalo sa opatrenie, proti ktorému brojí a že ani nevznikla, najlepším dokazom je sťažnosť, ktorá brojí proti obom podmienkám uvedeným. Keď ale nebola strana neuvedením dovodov opatrenia na svojich právoch zkrácená — má nss za to, že výtka vadnosti nie je opodstatněná.
Sťažnosť vytýká ďálej, že nestávala podmienka ustanovenia komisara, lebo stav finančný sť-lky nebol neujasněný vo smysle § 1-ho cit. nariadenia. Otázka či stav finančný sťažujúceho si ústavu bol neujasněný následkom umiestenia majetkových hodnot v cudzine a následkom držby válečných požičok — tak ako to § 1 cit. zákona stanoví — jest otázkou skutkovej podstaty a nie otázkou právnou. Nss zkúmajúc, či správný úřad tuto otázku správné zodpověděl, viazaný je predpisom §ú 6. zákona z 22. oktobra 1875 č. 36 r. z. z roku 1876 a § 2. zák. z 2. novembra 1918 č. 3 sb. z. a n. a može tedy iba prezkúmať, či skutková podstata, ktorú vzal úřad za základ svojho rozhodnutia, neodporuje spisom, či nepotřebuje doplnenia a či neboly porušené podstatné formy administrativného pokračovania.
Sťažnosť v tomto směre tvrdí sice, že úřad pře závěr svoj, že poměry ústavu sú nevyjasněné, nemal v administrativnom pokračovaniu podkladu, lebo veď ústav nemá ani v cudzine uložené hotovosti, keďže za peniaze v Budapešti uložené nakupil předválečných statných rent v hodnotě 3850000 K, které priviezol domov a o jejich nostrafikáciu zažiadal, ani nebilancoval ústav válečné požičky, ktorých má za 6518100 K v záverke účetnej na rok 1920 v plnej nominalnej hodnotě, ale iba 75 proc., ale nss neshľadal, že by výtka táto bola opodstatněná, lebo žal. úřad pre svoj závěr, že poměry ústavu sú nevyjasněné, mal bezpečný podklad vo spisoch administrativných.
Ústav předložil vo smysle §u 8. vlád. nar. z 19. decembra 1919 č. 660 sb. z. a n. dňa 3. augusta 1920 závěrečné účty na rok 1919 a dva výkazy o finančnom stave ústavu — v základe ktorých mal ústav vlastného majetku 2717950 K, naproti tomu ale medzi aktivami vlastných válečných požiček za 6518100 K, lombardovaných za 1706750 K, na hotovostiach v cudzine a) v Budapešti 4679300 K 43 h, b) ve Vídni 15949 K 30 h.
Žal. úřad opieral závěr svoj, že poměry ústavu sú nevyjasněné, jediné a výlučné na vlastně údaje ústavu výše uvedené a zaiste nemožno tvrdit, že by pre závěr svoj nemal dostatočného podkladu, veď ústav sám udal, že mal značnú částku válečných požiček, tak značnú, že převyšuje celý jeho majetek a mal v cudzine hotovosti stejné prevyšujúce vykázaný vlastný majetok ústavu.
Keď ale žal. úřad právom zodpovedal si otázku, či majetkové poměry ústavu sú nevyjasněné — kladné, nemožno tvrdiť, že by ustanovenie dozerajúceho komisara bolo sa stalo protizákone, lebo § 1 cit. nar. právě pre tento případ dává právo vládě ustanovit dozerajúceho komisara — aniž by okolnosti, že ústav bol uznán za privilegovaný pre úpis ř. štátnej požičky, na právě tom něco měnilo.
Konečné zbývá ešťe námietka pri pojednávaniu sporu zástupcom sťažovatelky učiněná, že úřad mal rozhodovat v základe pomerov ústavu v době rozhodovania, t. j. 29. marca 1921 stávajúcích a nie v základe 3. augusta 1920 ústavom předložených výkazov.
Nss ale ani tuto výtku neuznal, lebo nemá ona opory v zákone, nakoľko nariadenia nestanoví, že by úřad musel vychádzať zo skutkového zistenia v době, keď opatrenia urobí, a nemohol rozhodnutie svoje opierať o údaje strany vo smysle § 8 urobené. Ostatně všetky opatrenia dľa citovaných nariadení urobené majú povahu provisornú, ako tomu nasvědčuje i okolnost, že nariadenia pozbyla platnosti 31. decembra 1921 a ústav mal vždy právo až do doby, kedy minister nerozhodnul, případné změny v poměrech ústavu nastalé oznámit. Keď ale tak neurobil, právom rozhodoval minister v základe výkazov ústavom předložených a nemožno rozhodnutie považovati preto za nezákoné.
Bola preto sťažnosť odmietnutá ako neopodstatněná.

Citace:

Č. 1111. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické vydavatelství v Praze, 1924, svazek/ročník 4/1, s. 163-165.