Č. 2020.

Zabieranie miestností: Slovám § 1 zák. z 12. augusta 1921 č. 304 sb., »pokial nieť vhodných miestností« třeba rozumeť len tak, že zabranie je přípustné, jestliže nieť vhodných miestností už v disposicii toho účelu, pre ktorý zabranie sa má stať.
(Nález zo dňa 27-ho februára 1923 č. 3292.)
Vec: Ida K. v K. (adv. Dr. J. Chroust z Prahy) proti ministru s plnou mocou pre správu Slovenska (vládny referát pre verejné práce) stran zabranie miestností.
Výrok: Sťažnosť zamietá sa ako neopodstatnená.
Dôvody:
O sťažnosti napadajúcej toto rozhodnutie ako nezákonité uvažoval nss takto:
Dľa § 1 zák. z 12-ho augusta 1921 č. 304 sb. môže župný úřad na Slovensku — pokiaľ nieť vhodných miestností pre verejné účele — zabrať k užívání budovy alebo i jednotlivé miestností.
Hlavné ťažisko sťažnosti spočívá vo výtke, že úřad neprávom vychádza zo stanoviska, že v H. nieť vhodných miestností pre ubytovanie četnickej stanice a že tedy zábor sporných miestností postrádá zákonitého podkladu. V tomto směre opodstatňuje sťažnosť výtku svoju — už v administrativnom pokračovaniu přednesenú — že H. sú kúpele, kde sa nachádza desať statných budov s okrúhle 200 prázdnými miestnosťami (v tom 4 hotele asi so 70 izbami), že v roku 1921 kúpele boly úplné prázdné, dedukuje z toho, že keď existujú v obci štátne budovy, že v prvej radě třeba ich použiť pre účele veřejné a nie sú- kromné miestností.
Isto jest, že dľa cit. § 1 přípustný je zábor len vtedy, »pokial nieť vhodných miestností pro veřejné účele.
Slovám tem třeba rozumeť len tak, že zabranie je přípustné, jestliže nieť vhodných miestností už v disposicii toho účelu, pre ktorý zabranie sa má stať. Veřejný účel v danom případe je ubytovanie četnickej stanice, — tedy účel úplné rozdielny od účelu, ktorému slúžia štátne lázeňské budovy, a nemožno tvrdiť, že by četnická stanica už mala v disposicii vhodné miestnosti v budovách statných. Keďže sť-lka iba namietá, že by četnická stanica v H. mohla byť ubytovaná v statných budovách, tedy v budovách služiacich iným účelom a netvrdí, že by stanica četnická už mala v disposicii vhodné iné miestnosti, než o ktoré právě ide — nie je námietka sťažnosti v dôsledku výše uvedenej zásady opodstatněná a to tým menej, lebo vhodnosť třeba posúdiť z hladiska účelu veřejného, pre ktorý sa zabiera, a otázka, či sa miestností hodia, je otázkou skutkovou, ktorú dľa § 6 svojho zákona nss môže prezkúmať iba po stránke formálnej tj. či zodpovedanie otázky vhodnosti opierá sa o šetrenie procesně nezávadné. Úřad opřel výrok svoj o šetrenie za účasti sť-lky správné provedené — jeho výrok nestojí v odporu s výsledkom šetrenia — je tedy zodpovedanie otázky vhodnosti formálně správné a tedy výtka v tomto směre učiněná bezdôvodná i bola preto zamietnutá.
Pokial sťažnosť uplatňuje, že sa zábor nemal uskutočniť, lebo trpí sť-lka převedením jeho velkú škodu, ide o námietku. ktorá nemá opory v zákone, lebo § 1 cit. zák. obsahuje sice ustanovenia, dľa ktorého je zabranie vylúčené v určitých prípadoch, ale paragraf ten neobsahuje normu, že by škoda, ktorá sa zabráním majiteli miestnosti spôsobuje, vylučovala zábor. Ostatně ustanovenia § 4 bod 6 cit zákona zrejme tomu nasvědčuje, že zákon tento má na mysli hospodárské újmy záborem spôsobené, keďže nariaďuje úplnú peňažitú náhradu jejich, stanoviac v odst. 9 tohoto paragrafu aj spôsob, akým sa má výška náhrady stanoviť.
Pokial sťažnosť namietá, že je zábor otazných miestnosti vylúčený preto, lebo zabrané miestnosti trvale slúžia správě hospodářského celku, ku ktorému budova náleží — tedy v danom případe správě zahrady zelinárskej, — ide o námietku, ktorá takto nebola v administrativnom pokračovaní uplatňovaná a ktorá tedy je nová a dľa § 5 a 6 zák. o ss neprípustná — nehladiac ani k tomu, že vila — dlľa tvrzenia sť-lky — slúžila ako letné sídlo pre sť-lku a její rodinu.
Konečné namietá sťažnosť, že ponechané jej dve miestnosti v H. nestačia pre ňu a její rodinu a nemôžu slúžiť obytným účelom, keďže sú přeplněné nábytkom zo zabraných miestnosti.
Námietke tejto možno len tak rozumeť, že sťažnosť shladává zábor nezákonitým, lebo ide o případ, na ktorý platia předpisy § 1 č. 3 cit. zák., že totiž ide o jediný trvalý byt vlastníka zabraných nemovitostí ze záboru vylúčeného. Poneváč námietka táto ale je v odpore so skutkovým zjištěním, že se nejedná o zabranie čiasti ani trvalého ani jediného bytu sť-lky, ale iba o letné sídlo tejže, na ktoré sa ustanovenie výše uvedené nevzťahuje, nemá námietka táto opory v zákone.
Keďže ďalších námietok nieť — bola sťažnosť ako neopodstatněná zamietnutá.

Citace:

Nález č. 2020. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické vydavatelství v Praze, 1925, svazek/ročník 5/1, s. 614-616.