Č. 2058.

Štátné občianstvo. — školstvo (Slovensko): 1. Štátnými úradníkmi dľa § 1 č. 4 úst. zák. zo dňa 9. aprila 1920 č. 236 sb., niesú učitelia na církevných školách. — 2. Na priznanie čsl. stát. občianstva na základe § 9 zák. č. 236/1920 nieť právného nároku: — 3. Mierove smluvy obsahují iba směrnice pre úpravu stát. občianstva, ktorá potom bola převedená úst. zákonom č. 236/1920.
(Nález zo dňa 7. marca 1923 č. 3892.) Prejudikatura: Boh. 1714 adm. a j.
Vec: Alžběta Q. v B. proti ministru s plnou mocou pre správu Slovenska stran nepriznania statného občianstva.
Výrok: Sťažnosť zamietá sa ako neopodstatněná.
Dôvody: Představenstvo obce Biskupice vystavilo sť-lke vysvedčenia dňa 13-ho mája 1921, dľa ktorého Alžběta Q. dňa 12-ho novembra 1869 v Lovašberéňu narodená, v B. pôsobiaca učitelka dľa usnesenia obecného zastupitelstva zo dňa 2-ho oktôbra 1920 je příslušná do B.
Župan bratislavský rozhodnutím z 27-ho augusta 1921 uzavretia obce B. z 2-ho oktôbra 1920 zrušil ako neplatné, lebo obec príslušníku iného státu nemóže priznať příslušnosť do obce, ale môže iba dľa § 8 zák. čl. 50 ex 1879 prislúbiť žiadanú příslušnosť.
Dňa 26-ho oktôbra 1921 podala sť-lka žiadosť ministrovi pre Slov., aby dľa § 9 ústav. zákona č. 236 z r. 1920 bolo uznané její štátne občianstvo v čsl. rep., lebo už 13 rokov zdržuje se na území republiky a naposledy od r. 1917 ako učitelka v B., obec je ochotná uznať patričnosť jejú do obce B.
Ministr pre Slov. rozhodnutím z 4-ho apríla 1922 nevyhověl odvolaniu sť-lky do rozhodnutia župana podanému a zamietnul žiadosť za priznanie vztažné za uznanie statného občianstva dľa § 9 a § 1 č. 4 zákona z 9-ho apríla 1920 č. 236 sb.,
O sťažnosti napadajúcej toto rozhodnutie ako nezákonité uvažoval nss takto:
Napadnuté rozhodnutie ministra pre Slov. obsahuje tri výroky a sice predne zamietnutie odvolania sť-lky do rozhodnutia župana ze 27./8. 1921 — za druhé zamietnutie žiadosti sť-lčinej o uznanie statného občianstva tejže a konečné odmietnutie žiadosti tejže za priznanie statného občianstva.
Sťažnosť navrhuje zrušenia caleho rozhodnutia napadnutého, pokial ide ale o výrok v prvej radě uvedený, sťažnosť neobsahuje žiadných sťažných bodov, neuvádza, prečo považuje rozhodnutie toto za nezákonité, ale obmedzuje sa iba na povšechné tvrzenie, že je prenásledovaná ako mniška zo strany úradov, kdežto učitelkám světským úřad ponechal příslušnosť jejich v obci B. Poneváč § 18 zákona z 22-ho oktôbra 1875 č. 36 r. z. z r. 1876 předpisuje, že sťažnosť musí obsahovať presné vyznačenie sťažných bodov a takéto povšechné tvrzenie nemožno označiť ako sťažný bod, javí sa sťažnosť v tomto smeru nepřípustnou.
Pokial sťažnosť napadá druhý a tretí výrok rozhodnutia, třeba uvážiť, že žiadosť sť-lčina opierala sa sice o § 9 ústav. zákona zo dňa 9-ho apríla 1920 č. 236 sb., ale obsahuje návrh, aby bolo štátne občianstvo sť-lčino uznané.
Žal. úřad odoprel priznanie statného občianstva dľa § 9, lebo na priznanie statného občianstva nemá nikdo práva a odoprel uznanie statného občianstva dľa § 1 ad 4 cit. zák., lebo sť-lka nie je štátnou úradníčkou, nakolko nepósobí na štátnej škole, ale na církevnej. Nss bol už viacej razý vyslovil zásadu právnu tak aj v nálezu svojom Boh. 1714 adm., že právný nárok na priznanie štátného občian- stva dľa § 9 cit. zák. nestává. Názoru toho přidržuje sa aj v danom případe a dľa § 44 svojho jedn. poriadku na nález ten poukazuje. Pokial tedy sťažnosť brojí proti výroku nepriznania štátného občianstva, je neprípustná, lebo keď právny nárok na priznanie statného občianstva nestává, nemóže odoprenie žiadosti tohoto obsahu porušiť sub- jektivné právo sť-lčino.
Pokial ale sť-lka brojí proti odopreniu u z n a n i a štátného občianstva, uvážil nss toto: Ako zo správných spisov je patrno, opierala sť- lka nárok svoj o ustanovenia § 1 č. 4 cit. ust. zák., dľa ktorého sú statnými občany čsl. osoby majúce právo domovské v nejakej obci bývalého mocnářstva rak.-uh. mimo územia republiky, ktoré stali sa skutočnými úradníkmi čsl. státu nebo niektorého čsl. statného ústavu alebo podniku.
Sť-lka vychádza zo stanoviska, že keď pósobila pri rim. kat. ľudovej škole v B. bola statnou úradníčkou a tedy aj dľa cit. § 1 č. 4 aj statnou občankou.
Nss sdieli právny názor žal. úřadu, že učitelka na obecnej konfessionálnej škole nie je skutočnou úradníčkou čsl. státu, a že v dôsledku toho nemôže sť-lka uplatňovať nárok dľa § 1 č. 4 cit. zákona.
Správnost názoru toho je patrná z § 1 zák. čl. 27 ex 1907, ktorý sice přiznává učitelom na neštátných počiatočnych národných školách povahu verejných úradníkov, nie ale povahu štátných úradníkov (a contr. § 1 zák. čl. 26 ex 1907, ktorý učitelom na statných školách přiznává povahu úradníkov statných).
Keďže ale sť-lke nedostávala sa náležitosť v § 1 č. 4 zák. č. 236 ex 1920 vyznačená, t. j. nebola úradníčkou statnou, právom odoprel žalovaný úřad uznanie statného občianstva z tohoto titulu a je sťažnosť aj v tomto směru neopodstatněná.
Konečné dovolává sa sťažnosť mierovej smluvy St. Germainskej, tvrdiac, že táto nemá tak přísných požiadavkov ohľadne nabytia štátného občianstva v Republike.
V tomto směru uvažoval nss, že keby aj bolo vôbec možno smluvu tuto považovať za zdroj subjektivných práv jednotlivcov — predca smluva ona obsahuje iba smernicu pre budúcu úpravu statného občianstva cestou zákona. Takýmto špecialným zákonom je právě zákon č. 236/1920, ktorý je tedy jediné rozhodným pre rešenie otázky, či žal. úřad právom odoprel přiznať alebo uznať štátne občianstvo sť-lčino.
Nemohol tedy nss ani v tomto směru uznať sťažnosť dôvodnou i bola preto zamietnutá.

Citace:

Nález č. 2058. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické vydavatelství v Praze, 1925, svazek/ročník 5/1, s. 701-703.