Č. 7412.

Mimoriadná opatrenia poválečná (Slovensko): Úrad nemôže odoprieť schválenie kúpnopredajnej smluvy podľa § 4 zák. č. 64/18 a podľa nar. min. pre Slov. č. 11/1919 z toho dôvodu, že nie je dokázaný súhlas druhej smluvnej strany k predloženej smluve.
(Nález zo dňa 11. septembra 1928 č. 22465). Vec: Firma Čermelská železolejárňa a železná továrňa úč. spol. v Košiciach proti ministru s plnou mocou pre správu Slovenska o neschválenie kúpnopredajnej smluvy.
Výrok: Napadnuté rozhodnutie zrušuje sa pre nezákonnosť.
Dôvody: Sťažujúca si firma domáhala sa u zvláštneho užšieho výboru pre obrat a obťaženie nemovitosti pre župu košickú schválenie kúpnopredajnej smluvy stran nemovitostí ležiacich v Košiciach, ktoré odpredala Ludevitovi K. a jeho manželke Alžbětě v Užhorode. — Zmienený užší župný výbor usnesením zo dňa 9. februára 1926 schválil podľa nar. min. pre Slov. č. 11/919, 53/919 a 136/919 kúpnu smluvu tú, lebo neprieči sa ustanoveniam v § 6 cit. nar. č. 11/919 taxativne uvedeným. Ministr pre Slov. napadnutým rozhodnutím k odvolaniu kupujúcich Ludevita K. a jeho manželky zrušil usnesenie zvláštneho užšieho župného výboru pre obrat a obťaženie nemovitosti pre župu košickú.
O sťažnosti napadajúcej toto rozhodnutie, uvažoval nss takto:
Dľa dôvodov napadnutého rozhodnutia a dľa vývodov odvetného spisu, zrušil žal. úrad usnesenie zvláštneho užšieho výboru pre obrat a obťaženie nemovitosti pre župu košickú preto, že dľa toho znenia § 4 zák. zo dňa 10. decembra 1918 č. 64 Sb., že zcudzenie a prenájmy nemovitosti medzi živými bez súhlasu orgánu, ktorý vláda k tomu určí, sú neplatné, predmetom úradného schválenia nemôže byť písomná kúpna smluva opatrená len podpisom jednej smluvnej strany, ku ktorej daný súhlas druhej smluvnej strany predloženým písomným dôkazom nie je dokázaný, a že tato zákonná norma vyžaduje skončené právne jednanie a zda jedná sa o takéto skončené právne jednanie, musí sa úrad riešením otázky tejto predne zaoberať, lebo len v případe skončeného právného jednania je mu daná pôsobnosť rozhodovať o otázke schválenia právneho jednania.
Sťažnosť vytýká nezákonnosť napadnutého rozhodnutia preto, lebo úrad mohol skúmať v príčine schválenia kúpnopredajnej smluvy jedine len tú okolnosť, zda smluva táto zodpovie podmienkam, stanoveným v § 6 cit. nar. č. 11/919, t. j. zda neodporuje všeobecným záujmom štátu, nie však ako to žal. úrad učinil, zda obsahuje náležitosti k uzavretiu platnej kúpnopredajnej smluvy, súkromoprávnými pravidlami stanovené, lebo riešenia tejto otázky náleží riadnym súdom a riešiac tú žal. úrad prekročil obor svojej pôsobnosti.
Sťažnosť tútu uznal nss opodstatnenou.
Žal. úrad vychádzal z toho právného názoru, že pred rozhodnutím o otázke schválenia predloženej kúpnej smluvy nútne mu bolo predne v prvom rade posúdiť, zda jedná sa podľa súkromoprávných pravidiel o platný právny úkon zcudzovací, lebo len v případe takomto je mu daná pôsobnosť rozhodnuť v otázke schválenia.
Tento právny názor žalovaného úřadu je ale mylný, ponevač v § 4 zák. č. 64/1918 nie sú stanovené podmienky, za ktorých je možno udeliť, alebo odoprieť úradný súhlas k zcudzeniu nemovitosti a keďže cit. zákon v nadpisu označený je ako »zákon o mimoriadnych priechodných ustanoveniach na Slov.«, tedy je to zákon výnimočného rázu, ako taký nútne je vykládať ako každú výnimku restriktivne, — preto i svrchu uvedený právny názor žal. úřadu by bol správny len vtedy, jestliže by v zákone tom vyslovené bolo i to právo úřadu schvalujúceho, že oprávnený je skúmať, zda k schváleniu předložená smluva zo stanoviska súkromoprávných pravidiel obsahuje všetky náležitosti pre uzavretie platnej smluvy potrebné alebo nie, t. j. zda uzavrelo sa platné právne jednanie o scudzení nemovitosti alebo nie.
Cit. zákon ale neobsahuje takéto ustanovenie, ba celková intencia došla k výrazu i v pozitivnej právnej norme, totiž v § 6 nar. min. pre Slov. zo dňa 12. januára 1919 č. 11, ktoré vydané bolo k prevedeniu § 4 cit. zák., podľa ktorého majú úrady, ktoré sú povolané rozhodovať o udelení, alebo odoprení súhlasu k zcudzeniu nemovitosti, vyšetriť, zda zcudzovacie jednanie neodporuje všeobecným záujmom čsl. štátu, a len v tom případe udelia povolenie, z čoho plynie, že úrad správny môže odopreť súhlas k zcudzeniu nemovitosti iba vtedy, odporuje-li zcudzenie všeobecným záujmom štátným, nie však z dôvodu, že sť-l nepredložil písomný dôkaz o súhlasu druhej smluvnej strany ku zcudzovaciemu právnemu jednaniu.
Jestli ale žal. úrad mal na mysli, že otázku túto nútne je mu riešiť čo otázku prejudicielnú, i tento jeho názor je mýlny, lebo v případe udelenia súhlasu k zcudzeniu nemovitosti podľa § 4 cit. zák. úrad neschváli vo skutočnosti smluvu v predloženej listine obsaženú, ale len vysloví, že súhlasí so zcudzením nemovitosti v predloženej listine označených za podmienok tam uvedených, ako všeobecným záujmom čsl. štátu neodporujúcim, a k udeleniu takovéhoto súhlasu nie je potrebné skúmať, zda v listine obsažené zcudzovacie právne jednanie je platné alebo nie, lebo schválenie zcudzenia je platné, stalo-li sa i zcudzenie platné. Z čoho plynie, že schválenie samo nevyžaduje a ani nezakládá perfektnosť smluvy zcudzovacej a stranám neprekazuje, aby pred súdom sa domáhaly o zistenie toho, zda zcudzenie sa stalo platné alebo nie.
Z týchto úvah plynie tedy, že napadnuté rozhodnutie spočívá na mylných právných názoroch a v dôsledku týchže odoprel úrad súhlas k zcudzeniu nemovitosti v danom případe z dôvodov iných, z akých môže podľa celkovej intencie § 4 zák. č. 64/918 a § 6 nar. min. pre Slov. č. 11/919 súhlas odopreť a preto bolo nútne napadnuté rozhodnutie podľa § 7 zák. o ss zrušiť ako nezákonné.

Citace:

č. 7412. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické vydavatelství JUDr. V. Tomsa, 1929, svazek/ročník 10/1, s. 936-938.