Sociálne postavenie uhorského obyvatelstva,

zvlášť neslobodného, počiatkom XIII. stor. podľa Regestru varadínskeho.

Jozef Karpat (Bratislava).
(Zaklúčenie.)
K triede neslobodných patrili otroci (servi). Ich postavenie sa v tejto dobe fakticky zlepšovalo, takže sa blížili k novovznikajúcim »poddaným«. Otrokom veľmi blízki boli prepustenci, obdarení neúplnou slobodou: »libertini« a »dušníci«. Regestrum sa o všetkých troch skupinách veľmi často zmieňuje, podávajúc tak značne jasný obraz ich postavenia. Formálne boli otroci bezprávnymi ľuďmi a pred právom boli púhymi vecami, ktoré bolo možné scudziť, odkazovať, ba i ukradnúť ako každú inú vec. Boli majetkom svojho pána, ktorý tiež zodpovedal za ich činy a mohol byť za ich bezprávne činy žalovaný. Proti tomu bola im niekedy pripisovaná i akási právna subjektivita: v niekoľkých prípadoch boli priamo osobne žalovaní. Podobne bolo trestné, keď pán trýznil svojho otroka. Pritom ale manželstvo otroka so slobodnou ženou bolo nečestné (indignum) a príbuzní ženy stíhali otroka, prípadne jeho pána z únosu ženy. Ukrývanie zbehnutého otroka bolo trestné a podobne musel hradiť škodu, kto dopomohol otrokovi k úteku. — Otrokyňa (ancilla) patrila tomu pánovi, ktorému jej manžel. Preto, keď sa nevydatá otrokyňa vydala za cudzieho otroka, pripadala pánovi tohoto otroka; jej bývalý pán pravda mohol uplatňovať nárok na náhradu škody. Deti otrokyne patrilv jej pánovi.
Otrokom stávalo sa predovšetkým každé dieťa, narodené z otrockých rodičov. Ale i slobodný človek stával sa za istých okolností otrokom. Dialo sa tak často predajom do otroctva: išlo tu vlastne o trest, ktorým v určitých prípadoch boli stíhaní ľudia, usvedčení božím súdom. Mohli byť prípadne predaní i s celou rodinou, služebnictvem i majetkom. Predaj dial sa verejne, tedy na pr. pred varadínskou kapitulou, v prítomnosti protivnej procesnej stránky, ktorá však zaiste bola vylúčená z kúpy svojho protivníka. Do miernejšieho otroctva mohla byť predaná procesná stránka i s rodinou, keď sa vzpierala zaplatiť povinný súdny poplatok lebo pokutu: predaný však mohol sa sám vykúpiť i s rodinou a stával sa úplne slobodným. — Slobodná žena, ktorá sa vydala za otroka, stávala sa otrokyňou manželovho pána a, aby sa stala slobodnou, musela byť rovnako manumittovaná, ako iná otrokyňa. Slobodná osoba, daná v zástavu za dlh, upadala tiež do akéhosi otroctva, z ktorého bývala riadnym spôsobom manumittovaná. Napokon tratily slobodu osoby nečestné (prostitutka »meretrix«) a zločinci.
Akožto veci, boli otroci scudziteľní: prevod vlastníctva k otrokom, ktorí boli značne,cennými vecami, dial sa obyčajne pred vieryhodnými miestami, ako bola tiež varadínska kapitula, aby tu bol v protokole zaznačený; prinajmenšom ale bol prevod ústne oznámený (protestare) k zápisu do Regestru. Trhová cena otrokov bola rôzna: za trojčlennú rodinu bolo platené 6 mariek a jedna krava. Ženské osoby boly lacnejšie: za otrokyňu ś dvoma dcerkami bola platená 1 marka a ferto (t. j. 1/4 marky), cena to zaiste nie veľmi vysoká, keď uvážime, že jedna marka bola púhych 245 gramov striebra. Oslobodenie od otroctva dialo sa dvojakým spôsobom: prepustením a vykúpením. O nejakej určitej forme prepustenia Regestrum zprávy nepodáva: isté je, že manumissia — podobne ako scudzovanie — bývala konaná pred vieryhodnými miestami, alebo aspoň k záznamu sem sdelená. Spôsobilou manumittovať bola i žena a tiež žena — otrokyňa mohla byť sama manumittovaná. Účinky prepustenia nastávaly buď hneď manumissiou samou, alebo teprv splnením istej výmienky, na pr., že prepustený otrok prežije svojho pána. Prepustením udeľovaná sloboda vztahovala sa vždy na určitú jedinú osobu: keď ale bola prepúšťaná otrokyňa, lebo ženatý otrok, bývalo zvlášť ustanovené, že ich potomstvo v budúcnosti sa zrodivšie tiež má byť slobodné. Zvlášť zdôrazňované pri prepúšťaní otrokov bolo udelenie sťahovacej slobody: zápisy Regestru jednotne to označujú slovami »ut ubicumque vellet. manendi fas haberet«. Takto označená manumissia zakladala pre prepusteného úplnú slobodu. Manumissia však mohla tiež byť len čiastočná, keď prepustený v niektorej osade sa smel len na určitom vyhradenom mieste usadiť, alebo smel testovať len v prospech súrodencov a nie potomkov. Inokedy boli otroci prepúšťaní s tým obmedzením slobody, aby slúžili istému kostolu. V jednom zvláštnom prípade bola otrokyňa s takýmto obmedzením prepustená, jej deti však, ktoré pri prepustení mala, i v budúcnosti by mala, malý byť úplne slobodné. Takíto prepustenci s obmedzenou slobodou tvorili skupiny libertinov a dušníkov. Pohnutkou k prepusteniu bývala odmena za služby, milosrdenstvo, ba v jednom prípade prepustil kráľ otroka, ktorý sa vyznačil umeleckým dielom. — Pokiaľ ide o vykúpenie, mohol tak učiniť ktokoľvek, kto kúpil otroka za tým účelom, aby ho prepustil. Vykúpením stával sa otrok úplne slobodným. Vykúpená mohla byť tiež hromadne celá rodina. Bolo zvykom, že vykúpený otrok vrátil svojmu vykupiteľovi peniaze, ktorý tento vynaložil na jeho vykúpenie. Výkupná cena bola v jednom prípade za dve mužské osoby 2 1/2 marky. Vykúpenie mohlo sa tiež stať s vôľou a usrozumením otrokovho pána. — V podobnom pomere závislosti na pánovi ako otroci boly tiež osoby služobnícke: bol to však len pomer faktický.
»Libertini«, prepustenci obdarení neúplnou slobodou, zostávali naďalej odvislými na svojom bývalom pánovi: bývali pripútaní k pôde, na ktorej sedeli, ba mohli byť s touto pôdou i predaní. Nemali tedy žiadnej sťahovacej slobody a nesmeli svojho patrona opustiť. Zbehnutie libertina trestalo sa tým, že tento bol pánovi na súde od župana zpäť za otroka pririeknutý: stávalo sa potom, že pán ponechal zbehlíkovej manželke slobodu s tou výhradou, že iba jej ženské potomstvo má byť slobodné, kým mužskí potomkovia majú byť otrokmi. Podobne mohol byť uprchlý libertin od pána jednoducho predaný do otroctva. Libertini tvorili zvláštnu spoločenskú skupinu. Aby sa libertin stal úplne slobodným, bolo treba opätnej manumissie, ktorou bola udělovaná hlavne sťahovacia sloboda. Inou skupinou prepustencov s neúplnou slobodou boli »dušníci« (dusinici, dusinici exequiales) : išlo tu o bývalých otrokov, prepustených testamentárne za zvláštnym nábožným účelom, s tým obmedzením slobody, že neobsiahli slobody sťa- hovacej, súc viazaní k určitému kostolu, lebo kláštoru (ad ecclesiam attinentes) : týmto kostolom, či kláštorom boli povinní určitými službami. Služobný záväzok však netýkal sa len prepustených osôb samých, ale i všetkého ich potomstva. Prepustenie, ktoré sa dialo testamentom, alebo iným poriadením na prípad smrti, bolo spojené s darovaním pozemku, na ktorom potom dušníci trvale sedeli. Prepustením nebola vždy postihnutá celá rodina: bolo možné, že dušníkom sa stal len muž, kým manželka jeho zoslala otrokyňou. Mužovi bola však daná možnosť, aby aj manželku svoju vykiipil. Dušník bol viazaný úctou k rodine svojho bývalého pána: nezachovávanie úcty a zpupné chovanie bolo žalovateľné. Služby, ktorými boli dušníci povinní, záležaly v konaní každoročných zádušných slávností (exequias celebrare) na výročie smrti zosnulého pána, lebo na sviatok niektorého svätého, najčastejšie Sv. Michala. Dušníci sa mali postarať o to, aby na dotyčný deň bola čítaná jedna lebo viac zádušných omší za spasenie duše zomrelého v príslušnom kostole: súčasne mali poskytnúť kostolu naturálne obete, ktoré boly presne stanovené v prípadnom testamente, ktorým boli dušnici prepustení: pozostávaly z dajakého kusu dobytka (ovca, teľa, krava, a pod.), určitého počtu chlebov, či koláčov, niekoľkých mier obylia a hydiny. Okrem toho, pravda, museli cirkvi odvádzať povinné desiatky, ktdré im boly vyráběné podľa ich — ako Regestrum uvádza — »otrockého postavenia«: ich postavenie tedv v tomto smere bolo hodnotené ako otrocké. Povinné služby nesmeli dušníci zanedbávať: v opačnom prípade mohol ich súdne stíhať u cirkevnej vrchnosti príslušný patron kostola, ak tu nejakého bolo. Súdne tedy podliehali cirkvi. V prípade, že v okolí tohože kostola bolo od jednoho pána sriadené viac dušníckvch usadlostí, bola síce každá viazaná postarať sa v príslušný deň o čítanie zvláštnej omše, naturálne obete však poskytovaly spoločne. Vo vykonávaní uložených služieb nesmeli byť dušníci hatení: kto držal v zajatí dušníka, takže tento nemohol konať povinné služby, mohli ho príbuzní zosnulého pána žalobou u cirkevnej vrchnosti prinútiť, aby dušníka vydal, i keď by ho bol zadržoval iný príbuzný zosnulého. Trvalá povinnosť konať oné zádušné slávnosti a nedostatok sťahovacej slobody sú charakterovými rysmi sociálneho postavenia dušníkov. Že Regestrum podáva o dušníkoch tak obsiahle zprávy, stalo sa tým, že testamenty, v ktorých bývali dušníci prepúšťaní, podobne ako i riadne manumissie otrokov, boly zaznačené na vieryhodných miestach, ako boia varadínska kapitula.
Akési mimotriedne skupiny obyvateľstva tvorili cudzinci a nekresťania. Cudzinci (hospites) požívali plnej slobody. Prichádzali ako kolonisti, byvši pozývaní kráľom, ba i šľachticmi,. ktorí ich usadzovali na svojich statkoch. Z cudzincov najčetnejší boli Nemci: Za Ondreja II. prisťahovali sa v zvlášť hojnom počte, byvši pozvaní kráľovnou — Nemkou. Zvaní boli- »Teutonici«, lebo »Flandrenses«. Boli vyňatí z riadnej vonkovskej správy a podliehali súdne sudcom ktorých si sami smeli voliť alebo sudcom, od kráľa delegovaným. — O českých kolonistoch tiež je v Regestru zápis: sedeli na okolí Miškovca a boli obdarení podobnými slobodami ako Nemci. — Napokon zmieňuje sa Regestrum o italských kolonistoch, nazývajúc ich »hospites Latini«.
Z nekresťanov spomínaní sú Ismaelitae, v Uhorsku usadlí mohamedáni, potomkovia mohamedánskych kmeňov, ktoré vtrhly do Uhorska po vpáde Maďarov a usadili sa tu. Mali podobné postavenie ako Židia. Pretože lichvárili a dopúšťali sa ukrutností ako publikáni, boli napokon vylúčení z vyšších úradov a nezriedka tiež prenasledovaní. Sú ostro lišení od ostatného obyvateľstva, kdekoľvek je o nich v Regestru zmienka.
Zvláštne postavenie medzi ostatnými uhorskými národmi zaujímali Rusíni (Rutheni), tvoriac osobitnú spoločenskú skupinu. Roli osobne slobodní a postavením rovnali sa iobbagionom. Regestrum zmieňuje sa o rusínskej osade na okolí Debrecína.
Literatura. O Regestru pojednává prof. Dr. R. Rauscher: »O Regestru varadínském«, vydané ako zvláštny otisk z časopisu »Bratislava« III. 2.; všeobecne právne dejiny Uhorska podáva Ákos v. Timon: »Ungarische Verfassungs- und Rechtsgeschichte«, Berlin 1904 a Kadlec: »Dějiny veřejného práva ve střední Evropě«, Praha 1928.
Pramene: O dokonalé a pečlivé vydanie Regestru postarali sa Karácsonyi-Borovszky: »Regestrum Varadinense«, Budapest 1903; tiež ho vydal Endlicher v sbierke: »Rerum Hungaricarum Monumenta Arpadiana«, Sangalli 1849. Dobrou pomôckou je Bartal: »Glossarium mediae et infimae latinitatis«.

Citace:

Sociálne postavenie uhorského obyvateľstva,. Všehrd. List československých právníků. Praha: Spolek českých právníků „Všehrd“; Český akademický spolek „Právník“, 1935, svazek/ročník 16, číslo/sešit 5,6, s. 230-234, 265-269.