Č. 7485.

Učiteľstvo (Slovensko): Zák. čl. LXV:1912 o zaopatřovacích pôžitkoch štátných zamestnancov sa nevzťahuje na státně detské opatrovateľky.
(Nález zo dňa 20. októbra 1928 č. 27726.)
Vec: Gizela T. ve V. proti referátu ministerstva školstva a národnej osvěty v Bratislave o odpočivné.
Výrok: Sťažnosť zamieta sa ako neopodstatnená.
Dôvody: Min. škol. výnosom zo dňa 26. januára 1925 nevyhovělo žiadosti sť-ľkinej, štátnej detskej opatrovateľky býv. štátu uhor., teraz na dovolenej s čekatelným vo V. o trvalé ustanovenie na štátných školách lebo ústavoch v smysle vlád. nar. č. 226/23 a usitanovilo podľa § 9 odst. 1 a § 8 vlád. nar., aby sť-ľka preložená bola odo dňa 1. mesiaca následujúceho po tomto rozhodnutí na trvalý odpočinok a aby zaopatrovacie pôžitky boly jej ustanovené podľa zásad odst. 1 § 6 zák. č. 269/20 a § 7 zák. č. 310/24.
Dôsledkom tohoto výnosu a i žiadosti sť-ľkinej referát min. škol. v Bratislave napadeným rozhodnutím priznal sť-ľke ako penzíjny pôžitok dľa zásad odst. 1. § 6 zák. č. 269/20 odbytné v čiastke 1200 Kč, ktoré vymerané bolo podľa odst. 1 § 6 zák. čl. XXXII:1875 z dôvodu, že započítatelná služba sť-ľkina dľa cit. ustanovenia zák. č. 269/1920 činí 6 rokov, 10 mesiacov, t. j. viac ako 5 vsak menej ako 10 rokov. Žiadosti sť-ľkinej o stálé (trvalé) zaopatrenie nevyhovel z dôvodu, že nemá aspoň 10 ročnú službu.
O sťažnosti napadajúcej toto rozhodnutie uvažoval nss takto:
Sťažnosť predne vytýka nezákonnost’ napadnutého rozhodnutie preto, že žal. úrad, ustalujúc týmže zaopatrovacie požitky pre sť-ľku býv. uhor. státu dočasne ponechanú vo službách štátu čsl. v základe jej 6 ročnej a 10 mesačnej, tedy 5 rokov prevyšujúcej, ale 10 rokov neprekročujúcej služobnej doby do penzie započítateľnej, ustálil jej podľa odst. 1 § 6 zák. čl. XXXII:1875 len 1200 Kč odbytného raz a na vždy miesto stálých zaopatrovacích pôžitkov, lebo nepovšimnul si ustanovenia zák. čl. LXV:1912 o zaopatrovacích pôžitkoch štátnych zamestnancov býv. uhor. štátu, dľa ktorých — majúc sť-ľka patrne na mysli § 31 cit. zák. —, sť-ľke už po 5 ročnej služobnej době do penzie započítateľnej prislúchajú stále zaopatrovacie pôžitky a nie odbytné. Keďže tak zvaný zákon Apponyiho z r. 1907 (zák. čl. XXVI) a školský zákon z r. 1913, — sť-ľkou bližšie neoznačený, — so zmenením ustanovení zák. čl. XXXII:1875 súladili právne pomery štátnych učiteľov, učiteliek ľudových škol a štátnych detských opatrovateliek s právnymi pomerami do dotyčnej kategorie patriacich štátnych zamestnancov a úradníkov i v příčině právných zásad ohľadne nárokov na zaopatrovacie požitky, uvedených v cit. zák. čl. LXV:1912. Pri tom, že smernice teraz cit. zák. čl. směrodatné majú byť i v případe st-ľkinom, dokazuje sťažnosť dovoláváním sa dôvodov napadnutého rozhodnutie tým, že i dôvody tieto v príčine výpočtu služobnej doby sť-ľkinej do penzie započítateľnej oprené sú o ustanovenie odst. 1 a 2 § 12 cit. zák. čl. LXV:1912.
Tvrdí tedy sť-ľka touto jej námietkou, že u ustálení drúhu jej zaopatrovacích pôžitkov vzhľadom na výšku jej služobnej doby do penzie započítateľnej smerodajné majú byť ustanovenia zák. čl. LXV:1912 o zaopatrovacích pôžitkov štátnych zamestnancov býv. uhor. štátu a dovodzuje tento svoj právny názor zo zák. čl. XXVI:1907 (lex Apponyi) a zo školského zák. z r. 1913, pri tom ale nepopiera, že pred vynesením svrchu uvedeného zák. článku a potažne zák. čl. XXVI:1907 a školského zák. z r. 1913, — ktorým mieni patrne zák. čl. XXXIX:1913, keďže v roku temto jiný zákon vzťahujúci sa na štátne detské opatrovateľky vynesený nebol, — v príčině jej zaopatrovacích pôžitkov smerodajné by boly bývaly ustanovenia zák. čl. XXXII:1875, tedy zákonné normy, o ktoré žal. úřad napadnuté rozhodnutie oprel.
Ten právny názor sť-ľkin je ale mylný, že by svrchu cit. zák. články so zmenením zák. čl. XXXII:1875 v príčině zaopatrovacích pôžitkov na jednu úroveň boly postavily štátne detské opatrovateľky s ostatnými štátnými zamestnancami, lebo zák. čl. XXVI:1907 obsahuje len ustanovenia o služobných pôžitkoch štátných učiteľov ľudových škoľ a o miestnom dozoru týchto škôl, a zák. čl. XXXIX:1913 obsahuje len ustanovenia o služebných pôžitkoch štátných detských opatrovateliek a ani jedon z týchto zákonov nejedná o zaopatrovacích pôžitkoch štátných zamestnancov tejže kategorie, ku ktorej sť-ľka patrí a neobsahuje predpis, že by sa dotyčné normy zák. čl. XXXII:1875 pozmenily a v platnosť bol uvedený v příčině zaopatrovacích pôžitkov štátnych detských opatrovateliek zák. čl. LXV:1912, z ktorých zákonných noriem zák. čl. XXVI:1907 ani nemohol v platnost’ uviesť neskôr vynesený zák. čl. LXV:1912.
Zbývá tedy sa zaoberať len otázkou, zda neobsahuje sám zák. čl. LXV:1912 ustanovenia, dľa ktorých predpisy tohože by sa vzťahovaly i na tú kategoriu štátnych zamestnancov, ku ktorej patří sť-ľka.
Dľa § 1 bodu a) zák. čl. LXV:1912 majú nárok na zaopatrovacie požitky v zák. článku. tomto uvedené medzi inými i štátni zamestnanci zamestnaní so stálym ročným platom. Podťa § 2 cit. zák. čl. v smysle ustanoveni tohože zák. článku so štát. úradníky sú stejní dľa bodu 4 cit. § u stát. ústavov... zamestnané učiteľské osoby, pokiaľ ale nepatria po stránke penzíjneho zaopatrenia do sväzku krajinského učiteľského ústavu, založeného zák. čl. XXXII:1875, z ktorého ústavu vyjmú sa dňom účinnosti tohoto zákona učiteľské osoby, zamestnané u štátných vyšších ľudových a občianských škôl a u štátných paedagogických liečebných ústavov.
Keďže sť-ľka nepopiera, že by bol mal byť před vynesením zák. čl. XXVI:1907, XXXIX:1913 a LXV:1912 nárok jej zaopatrovacích pôžitkov ustálený podľa ustanovení zák. čl. XXXII:1875, ako u štátnej tedy verejnej detskej opatrovne zamestnanej opatrovateľky, a tak do sväzku krajinského učiteľského penzíjneho ústavu patriacej osoby a keďže z ústavu tohoto tá kategoria učiteľských osôb, ku ktorej st-ľka patří, s ustanovením odst. 4 § 2 zák. čl. LXV:1912 vyjmutá nebola a keďže dľa odst. f) § 128 cit. zák. čl. ustanovenia zákona toho nevzťahujú sa na tých štátnych zamestnancov, ktorí patria do sväzku krajinského učiteľského penzíjneho ústavu zriadeného zák. čl. XXXII:1875, — neopodstatnená je tá námietka sťažnosti, že u ustálení druhu zaopatrovacích pôžitkov sť-ľkiných smerodajné majú byť ustanovenia cit. zák. čl. LXV:1912, tedy i ustanovenie § 31 tohože zák. čl., dľa ktorého už po 5 ročhej služebnej dobe do penzie započítateľnej patřily by sť-ľke stále zaopatrovacie pôžitky a nie odbytné raz na vždy.
Pokiaľ šťažnosť tvrdí, že i žal. úřad za správny uznal jej právný názor v tejto námietke uvedený, lebo dľa dôvodov napadnutého rozhodnutia jej služobnú dobu do penzie započítateľnú vypočítal podľa odst. 1 a 2 § 12 zák. čl. LXV:1912, toto tvrdenie priečí sa spisom, lebo žal. úřad tejto zákonnej normy vůbec nedovoláva sa v napadnutom rozhodnutí, ale výslovne dovolává sa odst. 1 § 6 zák. č. 269/20, tedy tých zákonov platných do 28. októbra 1918, podľa ktorých by mala nárok sť-ľka na zaopatrovacie pôžitky, medzi ktoré zákony ale dľa vyše uvedených úvah ňou cit. zák. čl. LXV:1912 nepatří.

Citace:

č. 7485. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické vydavatelství JUDr. V. Tomsa, 1928, svazek/ročník 10/2, s. 153-155.