B) V zemiach Slovenskej a Podkarpatoruskej.

1. DEDICKÁ SMLUVA

je dvojstranný právny úkon, ktorým jedna strana svojím posledným porídením sa zaväzuje druhej strane a druhá strana tento prejav vôle prijme. Neni však treba, aby strana činiaca posledné porídenie poskytovala práve druhej smluvnej strane čohokoľvek pre prípad svojej smrti. Je možné, že obe strany učinia svoje posledné porídenie buďto ku prospechu druhej strany alebo tretej osoby takým spôsobom, že sa jedna druhej navzájom zaväzuje (vzájomná dedická smluva). Pre túto povahu nemôže pak byť jednostranne odvolaná (vyjmúc nehodnosť, Z. R. č. P. 3449/1911, F. Z. str. 961, č. 292). § 33 zák. čl. XVI/1876 neustaľuje, že dedickú smluvu môžu uzavierať iba manželia alebo snúbenci (K. č. 6760/1887), a preto môže dedickú smluvu uzavreť ktorákoľvek svojprávna osoba s ktoroukoľvek inou osobou — na rozdiel od rak. obč. zákoníka, podľa kterého môžu len manželia alebo snúbenci, s účinnosťou po uzavretí manželstva, medzi sebou uzavierať dedické smluvy. Ovšem je potrebné, aby strana činiaca posledné porídenie vo smluve vo prospech inej osoby bola spôsobilá uzavierať oplatné smluvy. Kto nemá užívanie rozumu, ako i dieťa mladšie 7 rokov, je nespôsobilý sľub učiniť alebo prijať. Dovršením dvanásteho roku dosahuje osoba zákonného veku, t. j. dospelosti a môže bezplatným jednaním nadobudnúť práv a sprostiť sa zaväzku, preto aj uzavreť dedickú smluvu učinenú iba v jej prospech. Mala-li by sa však sama zaviazať, závisí platnosť smluvy zpravidla od svolenia jejho zákonného zástupcu a poručenského súdu.
Dedické smluvy a darovania pre prípad smrti sú čo do formálnych náležitostí len vtedy platné, jestli boly učinené obdobne s náležitostiami predpísanými v zák. čl. XVI/1876 pre písemné súkromné závety, verejné závety alebo písomné súkromné závety uložené u verejného notára. Ustanovenie § 13, podľa ktorého nesmie byť hromadené niekocko posledných porídení v jednej listine, neplatí o dedických smluvách (§ 33 zák. čl. XVI/1876). Obmedzenie, že čistá štvrtina pozostalosti, nezaťažená povinným dielom alebo inou závadou, musí zostať vyhradená poridzovateľovi k voľnému poslednému porídeniu, neplatí.
Dedická smluva neprekáža smluvným stranám, aby medzi živými voľne disponovaly. Nemajú však právo, zmariť dedické právo smluvného dediča tým, že imanie, ktoré bolo predmetom smluvy, rozdajú darom. Obdarený, ktorý vie, že imanie bolo predmetom dedickej smluvy, je povinný imanie vydať smluvnému dedičovi (Z. R. č. P. 5953/1909, 291, F. Z. str. 958). Ak sa pri vzájomnej dedickej smluve jeden manžel jednaním medzi živými zbavil všetkého svojho imania, nadobudne druhý manžel neobmedzene voľnej dispozície so svojím majetkem (K. č. 5953/1909).
Dedická smluva viaže smluvné strany tak, že nemôžu zriadiť posledné porídenie v neprospech smluvného dediča (K. č. 5737/1888). O imaní, ktoré nebolo predmetom smluvy, ktoré na pr. nadobudly neskoršie, môžu voľne poridzovať (Raffay § 251, II.). Dedická smluva už pojmove vylučuje možnosť, aby jedna smluvná strana mohla jednostranne zmeniť spoločné porídenie. Neskorší závet, ktorý sa odchyľuje od dedickej smluvy, je preto neplatný (K. č. 1719/1895).

2. POSLEDNÉ PORÍDENIE

je porídenie prejavené v jednostrannom právnom úkone; je účinné, akonáhle ho závetca učiní, ale môže byť kedykoľvek zostaviteľom za jeho života odvolané a tiež nahradené ľubovolným iným.
Aj tu sa rozoznáva medzi dedičom a odkazovníkom; dedič je povšechným univerzálnym právnym nástupcom, odkazovník singulárnym. Na dediča prechádza imanie zostaviteľa ako celok, t. j. nielen predmety imania, ale aj záväzky zostaviteľa, alebo určitá, alikvotná časť. Odkazovníkom je voči dedičovi osoba, ktorej pripadnú z pozostalosti jednotlivé majetkové predmety bez toho, že by sdielala všeobecné bremená pozostalosti. O povahe dedictva alebo odkazu nerozhoduje však, aký výraz bol použitý, ba ani to, či je poskytnutá účasť vyjádrená kvotou celku alebo jednotlivými predmetmi. V tomto prípade je rozlišovanie medzi dedičom a odkazovníkom nesnadné. Kto je menováný pre kvotu pozostalosti, je každým spôsobom dedič; ale dedičom môže byť aj ten, komu zanechal zostaviteľ jednotlivé predmety, ak činia väčšiu časť pozostalosti, alebo aspoň tak velikú, že vzhľadom na jej význam sa dá predpokladať, že zostaviteľ chcel túto osobu učiniť vykonavateľom svojej poslednej vôľe proti tým, ktorým poskytol sice jednotlivé predmety pozostalosti, ale bez takého poverenia a bez povinnosti snášať bremená. Posledné poridenie je buď závet, ktorý obsahuje menovanie dediča, alebo dovetok (kodicil), ktorý neobsahuje menovanie dediča, ale len inakšie poridenia (na pr. odkazov). Aj dovetok podlieha úplne pravidlám o závetu, ale nemá taký význam, ako v mimoslovenskom práve. Neskorši závet, ktorý neodvoláva skorší závet, zbavuje ho účinnosti len potiaľ, pokiaľ mu odporuje; ustanovenia neskoršieho závetu, pokiaľ nie sú v rozpore so skorším závetom, ostanú vedľa neho aj ďalej v platnosti. Neskorším dovetkom, ktorých môže byť niekoľko vedľa seba, zrušujú sa skoršie odkazy len potiaľ, pokiaľ sú s ním v rozpore.
II. Zostaviteľ môže o svojom majetku urobiť opatrenia posledným porídenií jedine osobne, nikdy zástupcom. Musí sám ustanoviť dediča a nesmie jeho menovanie prenechať výroku tretej osoby. Ale dedič môže byť menovaný aj pod podmienkou alebo pri určení doby.
III. Posledná vôľa zostaviteľa musi byť prejavená určite, nie púhym prisvedčením k návrhu, ktorý mu bol učinený, musí byť prejavená v stave úplnej príčetnosti, s rozvahou a vážne, bez donútenia, bez podvodu a bez podstatného omylu.

Náležitosti posledného porídenia.

K platnosti závetu (posledného porídenia) je treba, aby: 1. zostaviteľ spôsobilý bol porídiť pre prípad smrti; 2. menovaný dedič bol spôsobilý dediť; 3. zostaviteľ prejavii svoju vôľu riadnym a dostatočným spôsobom a 4. boly zachované náležitosti (forma) predpísané zákonom.

1. Spôsobilosť zostaviteľa.

a) Spôsobilým je urobiť, zmeniť alebo odvolať posledné porídenie, kto nebol uznaný nespôsobilým. Nespôsobilými sú osoby:
aa) ktoré nedosiahly zákonitý vek 12 rokov (K. č. 7008/1891). Nemôžu učiniť závet vôbec ani so spolupôsobením zákonitého zástupcu ani zákonitý zástupca miesto nich;
bb) ktoré sú zbavené užívania rozumu, tedy aj osoby opilé, alebo ináč v bezvedomí. Dokáže-li sa, že zostaviteľ bol duševne obmedzený, ostane závet platným; neplatný je len vtedy, keď sa dokáže, že zostaviteľ bol choromyseľný, alebo že nebol vôbec s to, užívať svojho rozumu (K. č. 36/1899). Výpoveďou svedkov a ich úsudkom nie je lze dokázať, že zostaviteľ bol choromyseľný, keď učinil posledné porídenie, ale len posudkom znalcov (K. č. 8034/1884 a 6068/1892). Tým, že v § 33 zák. čl. XX/1877 a s ním v súvise účinnosť dania v opatrovníctvo, stanovená na jednaciu spôsobilosť, viazaná je k určitej chvíli, ku dňu nasledujúcemu po prvom uverejnení v časopise vyhlášky o rozhodnutí, ktorým bolo nariadené danie v opatrovníctvo, ešte neni rečené, že úkony uzavrené osobami slabomyseľnými pred touto chviľou sú bezpodmienečne platné a sudcovi neni vzatá možnosť, aby platnosť takéhoto úkonu posudzoval s hľadiska materiálneho práva (Z. R. č. 623/1910, P. č. 65, F. Z. str. 793). Jestli sa tvrdí, že zostaviteľ, ktorý pozbudol užívania rozumu, bol v dobe posledného porídenia úplne pri smysloch, treba je toto tvrdenie dokázať znalcami alebo úradnými osobami, ktoré riadne vyšetrily duševný stav zostaviteľa, alebo inými spoľahlivými dôkazmi.
cc) Členovia kongregácií, ktorí učinili slávnostný sľub rehoľný (Z. R. č. P 3305/1911, 204, F. Z. str. 799, Raffay § 231, I., 2). Spôsobilí sú tedy členovia rádov, ktorí nevykonávajú slávnostného sľubu rehoľného, ale len jednoduchý sľub rehoľný, dosiahol-li rád zvláštneho povolenia, jestli boly rehoľné osoby zo sľubov prepustené, vystúpily zo svojho stavu preto, že bol rád, ústav alebo kláštor zrušený alebo boly sekularizované.
c) Spôsobilosť musí byť v dobe, keď sa posledné porídenie činí. Platné prehlásenie poslednej vôľe nepozbudne platnosti pre prekážky, ktoré neskoršie nastanú. Ak je posledné porídenie od pôvodu neplatné, nenadobudne platnosti, jestli prekážka neskoršie pominula. Ak nebude v takomto prípade učinené novšie porídenie, nastúpi zákonné dedické právo (Fodor, sv. V., str. 185).
b) Obmedzenú spôsobilosť majú osoby nezletilé po doplnení 12. roku, a to až do doplnenia 18. roku. Môžu rovnako ako osoby nemé a hluchonemé, trebars vediacé čítat a písať, učiniť len verejný závet (§ 21 zák. čl. XVI/1876).
Katolickí veľkňazi požívajúci beneficia z donácie (arcibiskupi, biskupi, skutoční prepošti a opati) sú obmedzeni v poridzovacom práve len na tú tretinu, ktorá by pripadla bez závetu príbuzným. (T. zv. Kolloničovská dohoda, zák. čl. XVI/1715.) Veľkňazi ritu grécko-východného majú právo učinit posledné porídenie len o polovici čistéj pozostalosti. (Declaratorium Illyricum z r. 1779.)
Nižšiemu katolíckému kňazstvu patrí úplne voľné právo posledného porídenia, nesmejú však tým byť naštrbené povinné odkazy na cirkevné účely, ako ani povinný diel nepominuteľných príbuzných z celého nadobudnutého imania. Pri pozostalosti nižšieho grécko-katolíckeho kňaza, zostala-li po ňom vdova alebo potomci, platia úplne všeobecné dedické pravidlá, vyjmúc povinné odkazy, Len pre srbské nižšie kňazstvo platí zvláštne pravidlo: keď niet príbuzného povolaného dediť podľa zákona, jediným dedičom je biskup, ale zostaviteľ je oprávnený zanechať jednu tretinu svojej pozostalosti v závetu aj inej osobe.
Ustanovenie § 568 ob. z. obč., že márnotratník môže v poslednej vôli porídiť len o polovici svojho imania, neplatí. Márnotratník môže učiniť závet o všetkom svojom imaní (Fodor, sv. V., str. 184).

2. Spôsobilosť dediť.

Dedickú spôsobilosť má každý, kto je spôsobilý nabývať, a tak aj cudzozemec s podmienkou reciprocity (Z. R. č. P 2242/1888, č. 203, F. Z. str. 798). Ak sa niekto zriekol práva nabývať alebo platne určitej dedovizne, pozbudol tým dedického práva vôbec alebo k určitému dedictvu (Raffay § 241).
Dedičmi nemôžu tedy byť platne menovaní:
a) členovia rádov, ktorí vykonali slávnostný rehoľný sľub,
b) kto sa zriekol dedického práva; kto môže platne nakladať so svojím dedickým právom, je tiež oprávnený vopred sa ho zrieknuť smluvou so zostaviteľom. Forma smluvy nie je predpísaná (ináč v mimoslovenskom práve: verejnonotárska listina alebo súdny zápis). Zriecť sa dedického práva možno len smluvou medzi zostaviteľom a dedičom podľa zákona (K. č. 5879/1903). Taký dedič, ktorý sa vzdal dedenia po zostaviteľovi vopred, no nie v prospech zostaviteľa, ale v prospech svojich spoludedičov, nemôže, neni-li opačnej dohody, požadovať ani tú výhodu, ktorá mu bola určená pozdejším zostaviteľovým závetom (Z. R. č. P 1889/1911, č. 207, F. Z, str. 823). Neni-li opačného opatrenia, slúži vzdanie sa dedictva, prejavené niektorým dieťaťom, ku prospechu ostatných ešte neuspokojených detí (Z. R. č. P 7215/1900, č. 208, F. Z. str. 825). Vyplatenie dedického podielu a následkom toho vzdanie sa dedenia je aj vtedy platné, stalo-li sa ešte pred napadnutím dedictva (Z. R. č. P 10240/1906, č. 209, F. Z. str. 827). Jestliže sa dedič, ktorý bol svojimi rodičmi uspokojený čo do svojho dedického podielu, vzdal svojho dedického práva, toto vzdanie sa vzťahuje aj na dedičov vzdavšieho sa dediča, neináč vzťahuje sa aj na imanie, ktorého si nadobudol zoistaviteľ až po vzdaní sa dedictva (Z. R. č. P 4657/1913, č. 562, F. Z. str. 832). Ujednaním, ktorým sa niekto vzdáva dedictva, sú viazaní tiež jeho potomci len, jestli jeho dedický podiel bol mu vopred vydaný a preto sa vzdal dedictva (K. č. 7611/1900). Komu bol dedický podiel vopred vydaný a kto sa preto vzdal dedictva, môže nad to ešte žiadať aj podiel v závetu mu zanechaný (K. č. 4837/1900 a 4912/1902); vzdalo-li sa dieťa dedictva, neprekáža to rodičom, aby v jeho prospech učinili závet (K. č. 6921/1903).
Ustanovenie § 543 ob. z. obč. o nespôsobilosti osob usvedčených z cudzoložstva alebo krvosmilstva v slovenskom práve neplatí.
b) Od absolútnej nespôsobilosti pod a) sa rozoznáva nehodnosť dediť. Nehodným je podľa súdnej praxi:
a) kto sa na zostaviteľovi dopustil úkladnej vraždy alebo úmyselného zabitia, alebo sa o to pokúsil;
b) kto zničil, zatajil alebo spreneveril jeho závet;
c) kto donútil zostaviteľa zriadiť posledné porídenie alebo znemožnil mu závet zriadiť alebo zmeniť;
d) manželka, ktorá cudzoložila so zostavitelovým vrahom a po spáchaní vraždy mu nadržovala.
Ustanovenie o preminutí zostaviteľom platí.
Manžel, ktorý zabil manželku, je nehodný po nej dediť (K. č. 1172/1899) ; dieťa, ktoré zabije otca, je nehodné po ňom dediť (K. č. 11595). Kto zabil zostaviteľa, je nehodný a nemôže dediť po ňom. Nehodný vypadne z dedenia a treba na neho hľadeť, jako by bol zomrel pred zostaviteľom. Zákonní dedičia nehodného môžu však dediť po osobe, po ktorej nehodný dediť nemohol z dôvodu svojej nehodnosti (Z. R. č. P. 988/1888). Nehodná je dediť z pozostalosti svojho manžela taká manželka, ktorá v dobe trvania tohoto manželského sväzku uzavrela sňatok s druhým mužom. Nehodná nemôže dediť ani na základe závetu zostaviteľa (Z. R. č. P 220/1919, č. 206, F. Z. str. 809). Dedická spôsobilosť sa posudzuje podľa doby skutočného nápadu dedictva, t. j. zpravidla smrti zostaviteľa. Neskoršie získaná spôsobilosť nedáva právo odňať iným, čo im už pravoplatne napadlo (Raffay § 215).

3. Vôľa zostaviteľa a jej prejav.

A. Prejav.
Posledná vôľa musí byť prejavená s rozvahou, vážne, bez donútenia, podvodu a podstatného omylu. Je tedy treba, aby zostaviteľova vôľa menovať dediča a vôbec porídiť o svojom majetku sa kryla s učineným prejavom. Tomu tak neni:
a) nechce-li ten, kto učinil prejav, porídiť (menovať dediča a urobiť opatrenia o svojorn majetku, menovite: nevie-li, že učinil prejav [bol-li v stave, ktorý vylučuje vedomie (v opilosti, horečke, sugescii a pod.)]; vie-li sice, že prejav učinil, ale nevie jeho obsah (na pr. z neznalosti reči);
b) bol-li k prejavu toho obsahu donútený, bol-li prejav spôsobený podvodom (pri tom sa nečini rozdiel, kto podvod spáchal) alebo bol-li zostaviteľ v podstatnom omyle. K tomu, aby bol závet uznaný za neplatný preto, že poridzovateľ bol udanlive pod terorom vtedy, keď poridzoval, je treba uviesť také okolnosti, ktoré vylučuj ú slobodnú vôľu pri poridzovani (Rv III 220/20, SS 1923/24). Na základe omylu môže byť závet zbavený platnosti, je-li píičinná súvislosť medzi omylom a porídením a je-li dokázané, že by bol poridzovateľ inak poridzoval, keby nebol býval v tomto omyle (K. č. 6716/1902). Závet pozbude účinnosti, jestli je základom a dôvodom posledného porídenia nejaké predpokladanie zostaviteľovo a jestli bolo toto predpokladanie mylné, alebo jestli nastal opak tohoto predpokladania. Na tomto základe nemá závet účinku ani vtedy, jestli sa bezdetnému poridzovateľovi závetu narodí pozdejšie dieťa. Z toho, že sa závetcovi narodilo pozdejšie dieťa, možno usudzovať na zmenu jeho vôľe len na základe domnienky, a túto domnienku možno pokládať na základe pozdejšie nastavších skutočností aj za vyvrátenú, v ktoromžto prípade účinnosť závetu opätne oživne a dieťa poridzovateľovo, ktoré sa pozdejšie narodilo, má nárok len na povinný diel (Z. R. č. P 1300/1896, č. 285, F. Z. str. 1018). Za podstatný treba pokladať taký omyl zostaviteľa, ktorý spočíva na jeho predpokladaní, že jeho dieťa neni spôsobilé dediť následkom svojho osobného stavu. Poneváč pri takomto omyle neuplatnila sa pravá vôľa zostaviteľova, je závet neplatný (Z. R. č. 2831/1903, č. 284, F. Z. str. 1016). Jestli je v písemnom poslednom porídení omylom jeho pisateľa vec inému zanechaná, než komu ju zostaviteľ zanechať chcel, neni o nej porídené ani písomne na prospech toho, pre koho zneje písemné posledné porídenie, ale ani ústne na prospech toho, komu podľa zostaviteľovej vôľe mala pripadnúť (Rv III 83/23, F. Z. 1035). Omyl zostaviteľa v motive činí závet bezúčinným (P. O. 1927, str. 24). Závet porídzený bezdetným zostaviteľom na prospech pobočných príbuzných treba vždy rozumeť s podmienkou, že sa zostaviteľovi nenarodí pohrobok. Kto chce na základe tohoto závetu uplatňovať práva, je povinný dokázať, že by bol zostaviteľ ponechal závet v platnosti aj po narodení potomka (K. č. 7487/1889). Ustanovenie náhradného dediča slabomyseľnému dieťaťu pozbude platnosti, jestli sa zostaviteľovi narodí pozdejšie dieťa duševne zdravé (K. č. 3157/1909).
Nesprávne označenie dediča alebo odkazovníka nezbavuje závet platnosti, pokiaľ ide o dotknutú časť, jestli je možno ináč zistiť totožnosť obmyšleného (K. č. 2265/1884). Nesprávne alebo nedostatočné označenie zostavených pozemkov nezbavuje závet platnosti, jestli je možno ináč zistiť ich totožnosť (K. č. 3683/1895).
Posledné porídenie môže zostaviteľ učiniť jedine osobne, nikdy nie zástupcom. Preto musí aj sám menovať dediča a určiť podiely a nesmie toto ponechať niekomu inému. Prejav musí byť srozumiteľný, t. j. musí byť z neho možno soznať zostaviteľovu vôľu. Musí byť aj tak úplný, aby nechýbal podstatný kus zostaviteľovy vôľe.
B. Obsah posledného porídenia.
a) Predmet.
Zostaviteľ môže porídiť o všetkom svojom majetku alebo o jeho časti. Jestli neporídi o celom majetku, po prípade nemenuje všeobecného dediča alebo dedičov celej pozostalosti, pripadne časť, o ktorej neporídil, dedičom podľa zákona. Ustanovenie § 568 ob. z. obč., pokiaľ sa týka § 6, odst. 2 por. o zbav. svojpráv., že osoby márnotratné alebo zbavené čiastočne svojprávnosti pre pijactvo alebo navyklé nadužívanie nervových jedov môžu len o polovici svojho majetku porídiť, neplatí. Ale sú medzi dedičmi podľa zákona aj takí blízkí príbuzní, ktorých nemôže zostaviteľ pominúť ani vo svojom poslednom porídení, ale musí im nechať istý dedický podiel (t. zv. povinný diel) a keby im nenechal nič alebo menej než takýto podiel, môžu dedičia takto oprávnení žiadať, aby im povinný diel bol vydaný alebo doplnený. Na povinný diel majú práva potomki a rodičia. Potomok i rodič môže žiadať v peniazoch polovicu toho, čo by bol obdržal, keby bol zostavitel zomrel bez posledného porídenia. (Podľa §§ 763 a 766 ob. z. obč. dostanú rodičia a starí rodičia jako povinný diel len tretinu svojho dedického podielu podľa zákona.) Ale do povinného dielu treba započítať všetko, čo nepominuteľný dedič dostal podľa posledného porídenia a aj všetky hodnoty, ktoré dostal potomok vopred ešte za života zostaviteľovho alebo ktoré by musel dať v deľbu, keby nebolo posledného porídenia.
Obsah posledného porídenia má byť určitý. Ale stačí, jestli zdánlivá neurčitosť môže byť odstránená výkladom. Vždy je treba vykladať nariadenie o dedickej poslúpnosti aj iné nariadenia tak, aby bolo čo najviac vyhovené zostaviteľovej vôľi. Vôľu zostaviteľa treba v medziach možnosti priviesť k platnosti; následkem toho, jestli neni možno vykonať vôľu zostaviteľa v celom jej rozsahu, treba ju vykonať až po tú medzu, po ktorú to dovoľuje zákon alebo súdna prax, ktorá zákon nahradzuje (Z. R. č. P. 6453/1901, č. 277, F. Z. str. 978). b) 0soba obmyšleného.
Dedič môže byť označený zcela určite (menom alebo bližším označením, zamestnaním, bydlišťom a pod.), ale také vlastnosťou alebo určitým pomerom (na pr. syn, dcéra a pod.), ale vždy tak, aby nebolo pochybnosti o povolanej osobe. Slovom »deti« sa zahrnujú len synovia a dcéry, jestli zostaviteľ niečím pamätoval na deti niekoho iného, jestli však pamätoval na svoje vlastné deti, aj potomki vstupujúci na ich miesto, ktorí boli už splodení v dobe zostaviteľovho úmrtia (Fodor sv. V., str. 479). Jestli sú medzi menovanými dedičmi osoby, z ktorých niektoré musely by sa pokladať pri dedictve podľa zákona voči ostatným za jedinú osobu (na pr. deti brata voči inému bratovi zostaviteľa), budu aj pri deľbe podľa závetu pokladané len za jedinú osobu, jestli nie je iná vôľa zostaviteľova zrejmá. Príbuzní bez bližšieho označenia sú príbuzní, ktorí pri dedení podľa zákona sú najbližší (Fodor V., str. 479). Spolok, obec, súhrn osôb (na pr. chudí) sa počítajú vždy za jedinú osobu (Raffay § 235 I.).
Poridzovateľ môže menovať jednoho alebo viacej dedičov, a to buď na celú pozostalosť alebo na určitú kvótu alebo aj na jednotlivé predmety pozostalosti. Jestli menuje dedičov, ktorým chce všetko zanechať, čo nie je zanechané v poslednom porídení iným osobám, sú všeobecnými (povšechnými, univerzálnymi) dedičmi. Menovanie všeobecného dediča vylučuje, aby ktorákoľvek čiastka pozostalosti bola predmetom dedenia podľa zákona. Jestli je viac všeobecných dedičov menovaných bez označenia podielov, dedia všetci rovnakým dielom. (O počítaní za jedinú osobu viď shora.) Keď boli menovaní s určitými podielmi, dostane každý z nich len svoj podiel; čiastku pozostalosti, pre ktorú nie je menovaný dedič, dostanú dedičia podľa zákona. Keď zostaviteľ menoval niekoľko všeobecných dedičov a neurčil im podiely, a jestli niektorý dedič vypadne, uvoľnený podiel pripadne ostatným menovaným dedičom. Keď však určil každému podiel, uvoľnený podiel pripadne dedičom podľa zákona. Podobne jestli menoval niekoľko dedičov s určitými podielmi, a niekoľko bez určenia podielov, pripadne uvoľnený podiel vypadnuvšieho dediča právom prírastku dedičom menovaným bez určenia podielu. Keď menoval dedičov s podielmi, ale omylom určil podiely, ktoré presahujú pozostalosť (činia dohromady viac než jednotku), zmenšia sa pomerne ich podiely (v pomere k určeným podielom). Keď však menuje jednoho alebo niekoľko dedičov s podielmi a niekoľko bez podielov a určené podiely vyčerpávajú už pozostalosť, zmenšia sa podiely tak, aby dedičia bez určenia podielu dostali z pozostalosti aspoň taký podiel, ako dedič s najmenším podielom. Uvoľnený podiel vypadnuvšieho dediča pripadne však ostatným len vtedy, keď zostaviteľ nemenoval tomuto dedičovi námestného dediča, alebo keď ani námestný dedič nenabudne dedictva.
Jestli dojde k prírastku, pripadne uvoľnený podiel sám od seba ostatným aj s bremenami, odkazmi a povinnostiami, ktoré boly uložené vypadnuvšiemu dedičovi, vyjmúc bremená čiste osobné. Neni možno odmietnuť prirastlý podiel o sebe.
c) Vedľajšie nariadenia v poslednom porídení.
Jak bolo rečené, musí závet obsahovať menovanie dediča alebo niekoľko dedičov, ale vedľa toho môže mať aj inaké nariadenia, jako odkazy, príkazy a pod. Dovetok (kodicil) je posledné porídenie, ktoré nemá menovanie dediča, ale iné nariadenia. Krome toho môže posledné porídenie obsahovať menovanie poručníka (§ 34 zák. čl. XX/1877: porídenie otca vykonávajúceho otcovskú moc), ustanovenie námestného dediča, vylúčenie niektorého dediča podľa zákona a pod. Obsah posledného porídenia musí však byť možný a dovolený.
S toho hľadiska treba hľadeť aj na podmienky. Dedič môže byť menovaný pod podmienkou alebo pri určení doby. Ale nemožná, zakázaná alebo nemravná odkladacia podmienka (t. j. podmienka [udalosť], od splnenia ktorej závisí nápad dedictva) činí poskytnutie neplatným. Nemožná, zakázaná alebo nemravná rozväzujúca (resolutívna) podmienka (t. j. podmienka [udalosť], od splnenia ktorej závisí zánik dedického práva) pokladá sa za nejestvujúcu (nepripojenú). Neprotiví sa dobrým mravom, učiní-li zostaviteľ závetné dedenie závislým na tom, aby dedičia v závete menovaní uzavreli medzi sebou manželstvo. Nesplní-li sa tato podmienka, nemôžu menovaní dedičia z tohoto závetu dediť (Z. R. č. P. 4946/11903, č. 272, F. Z. str. 962). Nemravná je podmienka, aby dedič prestúpil na iné náboženstvo. Ale: Učinil-li zostaviteľ opatrenie, ktorým obmedzil dedické právo svojho syna len na povinný diel a ustanovil na zbývajúci majetok sverenského námestníka (fideikomisárneho substitúta) na ten prípad, jestli deti jeho syna, ktoré by podľa zákona boly odkázané následovať náboženstvo jeho syna, prestúpily na iné náboženstvo, neodporuje toto opatrenie dobrým mravom a je platné napriek tomu, že úplné a neobmedzené dedické právo jeho syna je na vôľi tohoto syna nezávislé. Opatrenie, podľa kterého je dedič povinný vynaložit’ celé dedictvo na určitý cieľ, neni iným, než obmedzením dedictva modusom a je prípustné, poneváč je dovolené učiniť dedenie závislým na jakejkoľvek dovolenej podmienke (Z. R. č. 8545/1890, č. 273 F. Z. str. 964). Podmienka, že dedič alebo odkazovník nemá vstúpiť v manželstvo, trebárs aj po dosiahnutej zletilosti, pokladá sa za nepripojenú. Podmienka, že dedič alebo odkazovník nevstúpi v manželstvo s určitou osobou, môže byť platne uložená. (Srov. Raffay § 231, IV., Fodor V., str. 238.)
Zostaviteľ môže uložiť svojmu dedičovi (odkazovníkovi) aj pod následkami straty poskytnutej účasti, že nenapadne jeho závet alebo jednotlivé opatrenia jeho závetu (clausula cassatoria — privatoria); ale táto zápoveď nevylučuje napadnutie pravosti alebo smyslu závetu (Z. R. č. 4070/1886, č. 271, F. Z. str. 969).
Poridzovateľ môže menovať svojmu dedičovi (odkazovníkovi) námestného dediča (odkazovníka), keby menovaný dedič (odkazovník) nemohol nadobudnúť dedictvo (odkaz) alebo ho odmietnul. Keď ani dedič ani námestný dedič nenadobudnú dedictva, prejde uvolnený dedický podiel zpravidla na zostaviteľových dedičov podľa zákona. Výnimku činí, keď zostaviteľ menoval jednoho alebo viacej dedičov všeobecných alebo keď menoval dvoch alebo viacej dedičov spolu pre istú kvótu. Právo prírastku treba posudzovať podľa pravdepodobnej vôľe zostaviteľovej, a tak sú k prírastku povolaní v prvom rade tí, ktorých menoval zostaviteľ spolu dedičmi na tú istú kvótu alebo na ten istý majetkový predmet (re coniuncti) (Z. R. č. P. 2579/1901, č. 274 F. Z. str. 971).
Poridzovateľ môže menovať viacej osob dedičmi aj tým spôsobom, že jedna z nich má byť dedičom len do istej doby alebo do nastúpenia istého prípadu, a že potom nastúpi dedictvo druhá osoba (menovanie následného dediča alebo sverenská substitúcia). Následný dedič m\ôže byť s právnou účinnosťou menovaný len v závete alebo v dedickej smluve alebo v darovacej smluve pre prípad smrti (Z. R. č. 841/1914, č. 582, F. Z. str. 987).
Následný dedič môže byť menovaný aj tým spôsobom, že dostane len majetok, ktorý zbude v dobe úmrtia predného dediča (následné dedenie zbytku, fideicommissum eius, quod supererit). Keď zostaviteľ menoval svojho všeobecného dediča s obmedzením, že ustanovil pre majetok zbývajúci po smrti dediča následného dediča, môže všeobecný dedič sice voľne nakladať s týmto majetkom takými úkonmi, ktoré uzavrel oplatne medzi živými, ale nemôže naštrbovať práva následného dediča ani darovaniami ani opatreniami pre prípad svojej smrti (Z. R. č. P. 5711/1910, č. 279, F. Z. str. 995). Nemôže byť dedičom taká osoba, ktorá v dobe úmrtia zostaviteľa ešte neexistovala, ba ešte nebola ani počatá. Následkom toho môže byť menovanie dedičom takej osoby, ktorá sa ešte nenarodila a ešte ani nepočala, právne účinné len jako menovanie následného dediča (Z. R. č. P. 10227/1906, č. 202, F. Z. str. 992). Do tej doby sú prednými dedičmi, neustálil-li zostaviteľ ináč, zostaviteľovi zákonní dedičia. Porídil-li zostaviteľ, aby dedič bol dedičom len od istej doby alebo od nastúpenia istého prípadu, ale keď nemenoval predného dediča, pokladájú sa za predných dedičov zostaviteľovi zákonní dedičia. Porídil-li však, aby dedič bol dedičom len do istej doby, alebo do nastúpenia istého prípadu, ale nemenoval-li následného dediča, pokladajú sa za následných dedičov osoby, ktoré budú v tej dobe zostaviteľovými zákonnými dedičmi.
Zostaviteľ môže menovať koľkoľvek následných dedičov po sebe následujúcich. Akonáhle ktorýkoľvek z nich nadobudne si dedictva (odkazu) ako námestník, pozbude substitúcia účinnosti pre všetkých ostatných. Fideikomisná substitúcia má miesto len pri námestnom dedičovi alebo odkazovníkovi priamo nasledujúcom; neni dovolená ďalšia substitúcia, to jest ustanovenie substitúta substitútovi. Každý má sice právo, aby ustanovil svojmu dedičovi alebo odkazovníkovi zo svojich vrstevníkov podľa ľubosti viac substitútov, a aby medzi nimi stanovil poradie, v jakom následujú, avšak akonáhle jeden z nich nadobudne dedictva alebo odkazu jako substitút, stane sa substitúcia pre všetkých ostatných substitútov bezúčinnou. Neni-li možno podržať v platnosti menovanie následných dedičov v takom rozsahu, jaký stanovil zostaviteľ, treba uplatniť toto menovanie aspoň v jednom stupni (Z. R. č. P. 4706/1899, č. 275, F. Z. str. 1003). Predný dedič je povinný udržovať podstatu pozostalosti a odovzdať ju po nastatí určenej podmienky dedičovi následnému; jestliže ale bolo následné dedenie podmienené smrťou predného dediča, možno pokladať zápoveď zcudzenia a zaťaženia, stanovenú v závete proti prednému dedičovi, za zriadenú len v záujme následného dediča, z čoho rozumne následuje, že predný dedič je oprávnený k tomu, aby ešte za svojho života, teda ešte pred nastatím testamentárnej podmienky, prepustil pozostalosť následnému dedičovi do vlastníctva a voľnej dispozície (Z. R. č. P. I. 5484/1917, č. 584, F. Z. str. 999).
Menoval-li rodič svojmu nedospelému dieťaťu následného dediča, pozbude opatrenie účinnosti, akonáhle dieťa dospeje. Menovanie následného dediča dieťaťu rodičom pozbude tiež účinnosti, jestli dieťa nemalo v dobe závetu potomka, ale potomek sa mu narodil pozdejšie.
Jestliže manželia menovali jeden druhého vo spoločnom závete všeobecným dedičom pre prípad prežitia takým spôsobom, že bolo dispozičné právo s majetkom pre preživšieho manžela sice zaistené, ale bol pre prípad jeho smrti na zbývajúce imanie menovaný následný dedič, má tento nárok len na majetok, ktorý je tu v dobe úmrtia preživšieho manžela, ale nemôže žiadať zaistenie tohoto svojho nároku za života preživšieho manžela práve z toho dôvodu, lebo tento má na majetku voľné dispozičné právo (Z. R. č. P. 1526/1912, č. 280, F. Z. str. 997). Rodičia môžu svojim deťom ustanoviť dediča alebo námestníka aj vtedy, keď deti sú nespôsobilé učiniť závet, len pre imanie, ktoré im zanechajú, ale menovanie námestného (následného) dediča platí len pre prípad, že potomok zomre pred doplnením 12. roku veku (Tripartitum III. tit. 30) a nemôže sa vzťahovať na povinný diel dieťaťa, lebo čo do tohoto dielu nemôže byť obmedzené v poridzovacom práve a jestliže by zomrelo bez závetu, nastane dedenie podľa zákona (Plen. K. č. 47). Menoval-li rodič dedičom svoje nezletilé dieťa s podmienkou, že mu menoval následného dediča pre prípad, že by zomrelo ešte za svojej nezletilosti, pozbude menovanie následného dediča účinnosti vyhlásením dieťaťa za zletilé, a následne dedické právo nemôže byť uplatňované ani v tom prípade, jestli dieťa zomrelo po svojom vyhlásení za zletilé, ale ešte pred dosiahnutím 21. (driev 24.) roku svojho veku (Z. R. č. P. 3393/1914, č. 583, F. Z. str. 1012).
d) Vylúčenie dediča zostaviteľom.
1. Vydedenie.
Zostaviteľ môže osobu oprávnenú na povinný diel (potomka alebo rodiča) zo zákonného dôvodu vydediť. Obecne sa pokladá za vydedenie aj to, keď zostaviteľ nezanechá v poslednom porídení nič osobe oprávnenej na povinný diel. Ale to neni vydedenie vo vlastnom smysle, ale len opominutie. O vydedení možno hovoriť len tehdy, keď zostaviteľ v poslednom porídení výslovne prehlási, že vydeďuje osobu oprávnenú na povinný diel z určitého zákonného dôvodu, alebo že jej upiera povinný diel. Neni potrebné, aby poridzovateľ užil výrazu »vydeďujem«, postačí, jestli bol použitý taký výraz, ktorý nepochybne tento úmysel zostaviteľa vyjadruje (Fodor sv. V. str. 566). K vydedeniu nestačí, aby zostaviteľ pominul mlčaním niektorého (nepominuteľného) dediča, ale je treba, aby vydedenie výslovne bolo v poslednom porídení vyslovené a aby bol taktiež udaný jeho dôvod (K. č. 3661/1901, 4322/1903). Rozdiel medzi pominutím a vydedením spočíva v tom, že oprávnená osoba, bola-li proste pominutá, môže požadovat preca svoj povinný diel, naproti tomu bola-li oprávnená osoba vydedená zo zákonného dôvodu, nemá nároku ani na povinný diel.
Rodič môže vydediť svojho potomka: jestli jemu alebo druhému rodičovi ukladá o život, alebo ho alebo druhého rodiča hrubo uráža, alebo vedie zarputile nemravný alebo márnotratný život. Dieťa môže vydediť svojho rodiča, jestli ho a) »ukrutne a hrozne tresce bez spravedlivej príčiny a bez väčšieho previnenia«, b) jestli mrhá svojím alebo jeho imaním, c) zcudzuje-li toto imanie bez potreby a rozumného dôvodu ľstivým spôsobom alebo je takto scudziť zamýšla, d) jestli neupotrebuje svoje imanie alebo ho špatne využíva a necháva spustnúť, e) jestli ho núti ke spáchaniu hriechu, f) jestli zakazuje dospelému synovi uzavreť manželstvo. (Dôvody zakladajúce sa na pravidlách Tripartita, časť L, tit. 52 a 53.) Ale keď boly pri vydedení aj zachované zákonné podmienky, musia preca napadnutí dedičia dokazovať pravdivosť vydeďovacieho dôvodu, odporuje-li nepominuteľný dedič vydedeniu; ináč nemôžu vyvodiť práva z vydedenia.
Jako dôvod vydedenia prichádzajú v úvahu len skutočnosti uvedené v závete. Odpustiť dôvod vydedenia možno nielen výslovne, ale aj konkludentnými činmi. Prejav k tomu smerujúci nemusí sa stať spôsobom predpísaným pre učinenie závetu. Odpustením dôvodu vydedenia padá aj jeho dôsledok a nastáva taký stav, jako keby sa vydedenie nebolo stalo (Rv III 215/21).
Ustanovenie § 773 ob. z. obč. o t. zv. exheredatio bona mente facta (odňatie povinného dielu zadlženému nepominuteľnému dedičovi a jeho zanechanie jeho deťom) slovenské právo nezná. Jestliže vydedia rodičia svoje dieťa preto, že mrhá ich imanie, náleží povinný diel potomkom tohoto dieťaťa (Fodor sv. V., str. 573). Bol-li nepominutelný dedič neprávom vydedený, môže žiadať povinný diel.
2. Pominutie.
Jestliže bol nepominuteľný dedič proste v poslednom porídení pominutý, môže požadovať povinný diel. Do povinného dielu treba započítať všetko, čo potomok dostal podľa posledného porídenia, aj všetky hodnoty, ktoré dostal vopred ešte za zostaviteľovho života.
Keď zostaviteľ mlčaním pominul niektoré zo svojich detí, sú dedičovia povinní prispeť k tomu, aby dostalo, čo mu náleží jako povinný diel, a to v pomere, v jakom ich dedický podiel prevyšuje zákonný podiel, a dedičovia, ktorí neboli podľa zákona povolaní k dedictvu, v pomere celého dedického podielu im zanechaného (K. č. 6924/1904).
Keď je možno z okolností dokázať, že bolo dieťa pominuté len preto, že zostaviteľovi nebolo známe, že je na žive, má pominutý dedič nárok na zákonný dedický podiel. Má-li zostaviteľ jediného nepominutelného dediča a pominul-li ho v poslednom porídení nebo jestli sa bezdetnému zostaviteľovi po zriadení závetu narodí nepominuteľný dedič, nastane dedenie podľa zákona.
Záveť pozbude účinnosti, jestli je základom a dôvodom posledného porídenia nejaké predpokladanie zostaviteľovo a jestli bolo toto predpokladanie mylné alebo jestli nastal opak tohoto predpokladania. Na tomto základe nemá záveť účinku ani vtedy, jestli sa bezdetnému poridzovateľovi závetu narodí pozdejšie dieťa. Z toho, že sa závetcovi narodilo pozdejšie dieťa, možno usudzovať na zmenu jeho vôľe len na základe domnienky, a tuto domnienku možno pokladať na základe pozdejšie nastavších skutočností aj za vyvrátenú, v ktoromžto prípade účinnosť závetu opäťne oživne a dieťa poridzovateľovo, ktoré sa pozdejšie narodilo, má nárok len na povinný diel (Z. R. č. P. 1300/1896, č. 285, F. Z. str. 1018).
e) Odkazy.
Odkazovníkom je voči dedičovi osoba, ktorej pripadnú z pozostalosti jednotlivé majetkové predmety bez toho, že by sdielala všeobecné bremená pozostalosti. Odkaz môže byť buď záväzkový (legatum per damnationem), keď odkazovník nadobudne voči dedičovi len práva pohľadávky na vydanie odkazu, alebo vecný odkaz (legatum per vindicationem), keď predmet odkazu prejde so zostaviteľa na odkazovníka bezprostredne. Odkázané byť môže všetko, čo je možno darovať, čo je v právnom obchode. Odkázať možno veci alebo pohľadávky. Odkazom pohľadávky je možno niekomu odpustiť jeho dlh (oslobodzovací odkaz, legatum liberationis), t. j. má-li zostaviteľ pohľadávku za odkazovníkom a mu ju premine, alebo zriadiť pohľadávku niekomu za dedičmi alebo iným odkazovníkom (legatum nominis) alebo môže byť odkázaný niekomu dlh, ktorý zostaviteľ je povinný odkazovníkovi (legatum debiti). Odkaz dlhu má účinok, že dedič musí dlh, je-li určite vyjádrený alebo odkazovníkom preukázaný, uznať a zaplatiť najpozdejšie v lehote určenej pre splatenie odkazov bez ohľadu na podmienky alebo lehoty obsažené v úpise. Jestliže je zostaviteľ niekomu dlžen a odkáže mu rovnakú čiastku, nemá sa za to, že chcel odkazom zaplatiť dlh, neni-li zrejmá inakšia vôľa. V tomto prípade zaplatí dedič uvedenú čiastku jeden raz ako dlh a druhý raz ako odkaz.
Odkázal-li zostaviteľ odkazovníkoví individuálne označenú vec, ktorá je v dobe zostaviteľovej smrti v pozostalosti, nadobudne odkazovník zostaviteľovou smrťou vlastnického práva tejto veci a môže od dediča žiadať aj vlastníckou žalobou, aby mu ju vydal (vecný odkaz). To platí tiež o odkázaných nemovitostiach. Jestli boly odkázané inakšie veci (menovite peňažné sumy alebo veci individuálne neoznačené), nadobudne odkazovník jedine záväzkového, požadovacieho práva proti osobe, ktorej bol odkaz uložený, aby veci vydala.
Odkázal-li zostaviteľ jednu alebo niekoľko vecí určitého druhu, ale neurčil-li nič bližšieho, jestli však je viac vecí toho druhu v pozostalosti, má voľbu dedič, ale musí zvoliť taký kus, ktorého môže odkazovník upotrebiť. Bola-li voľba ponechaná odkazovníkovi, môže zvoliť aj najlepšiu vec. Jestli zostaviteľ odkázal výslovne zo svojho vlastníctva veci určitého druhu a nie sú v pozostalosti, pozbudne odkaz účinnosti. Keď nie sú v pozostalosti v určenom množstve, musí sa odkazovník spokojiť s tými, ktoré tam sú. Jestli zostaviteľ odkázal jednu alebo viac vecí určitého druhu, ale nie výslovne zo svojho vlastníctva a také veci nie sú v pozostalosti, je dedič povinný opatriť je odkazovníkovi v jakosti, aká odpovedá jeho stavu a potrebám. Odkaz peňažnej sumy zavazuje dediča k výplate bez ohľadu, či sú hoové peniaze v pozostalosti čiže nič. Neplatný je odkaz, ktorým zostaviteľ zanechává jako odkaz cudziu vec, leda že možno zistiť úmysel zostaviteľa, aby bol predmet odkazu pre odkazovníka opatrený; neni-li to možno, nech je odkazovníkovi vyplatená hodnota odkazu.
Zostaviteľ môže odkazom aj založiť práva na prospech odkazovníka, na pr. odkazom práva požívania, doživotného dôchodu, zaopatrenia a pod. Odkaz zappatrenia zahrnuje výživu, ošatenie, byt a ostatné potreby, a to doživotne, jako aj potrebné vyučovanie. Toto všetko sa rozumie aj vychovaním; toto sa končí zletilosťou. Stravou sa rozumejú pokrmy a nápoje na dobu života. Podobných predpisov, jako v §§ 659, 670, 675, 676, 677, 678, 679, 680 ob. z. obč. neni.
Zostaviteľ môže zaviazať aj svojho odkazovníka, aby inému vydal ďalší odkaz (sublegát). Tu platí o odkazovníkovi, čo je rečené o dedičovi. Môže tiež zaviazať odkazovníka, aby predmet odkazu vydal inej osobe neporušený po istej dobe alebo v istom prípade (následný odkaz). Tu platí to isté, čo o následnom dedičovi.
Závetca môže tiež dať dedičovi alebo odkazovníkovi príkaz, uložiť použitie dedictva alebo odkazu k istému účelu (účelové určenie, modus).

4. Formálne náležitosti posledných porídení

ustaľuje zák. čl. XVI/1876 a súkromnýcli závetov úprava m. spr. č. 27564/1887 I. M. Cieľom tejto úpravy je zamedziť robeniu písomných alebo ústnych súkromných posledných porídení, ktoré by boly z nedostatku formálnych náležitostí neplatné pre nedostatečnú znalosť zákona alebo pre nedbalosť. Nevzťahuje sa na formálne náležitosti privilegovaných ani verejných závetov. Poznamenáva jedine, že nemí a hluchonemí, aj keď vedia čítať a písať, podobne aj nezletilí níže 18 rokov (ktorí doplnili však 12. rok), majú-li spôsobilosť poridzovať, môžu porídiť jedine verejný závet. Ale slepí môžu činiť aj súkromný závet (Z. R. č. P. 1933/1899, č. 257, F. Z. str. 1037).
Podľa uvedených predpisov sú posledné porídenia podľa svojej formy buďto súkromné alebo verejné. Súkromné sú písomné, ústne alebo u verejného notára uložené súkromné písomné posledné porídenia. Zvláštnym druhom súkromných posledných porídení sú výsadné (privilegované).

I. SÚKROMNÉ PÍSOMNÉ PORÍDENIA.

A. Všeobecné ustanovenia.
1. Závet, ktorý je písaný znaménkovým alebo číselným písmom odlišným od obyčajného písma, nemá platnosti (§ 11 zák. čl. XVI/1876).
2. Manželia sú oprávnení prejaviť svoju poslednú vôľu v tom istom písomnom závete, a to bez rozdielu, či závet obsahuje vzájemné posledné porídenie manželov čiže nič. Krome tohoto prípadu sú všetky porídenia neplatné, jestli sú posledné porídenia niekoľko osob v tom istom závete (§ 13 zák. čl. XVI/1876). Závet dvoch alebo viacej osôb neslobodno preto spísať do tejže listiny; výnimkou sú jedine manželia. — Aj tu treba zvláštnej opatrnosti, lebo musia by pojaté vo formu verejného závetu, uzavierajú-li manželia manželská smluvu a činia-li v nej opatrenia pre prípad smrti (Úpr. A 2).
3. Skladá-li sa závet z niekoľko hárkov, treba tieto sošiť niťou a oba konce niti pripevniť pečaťou závetcu, a jestli je vo smysle zákona treba svedkov, aj pečaťou aspoň jednoho svedka (§ 8 zák. čl. XVI/1876, úpr. A, 3). Závet postrádajúci formálnych náležitostí je aj v tom prípade neplatný, jestli je aj úplne vylúčené, aby hárky závetu mohly byť zamenené (Z. R. č. P. 1846/1907, č. 255, F. Z. str. 1043). Je potrebné, aby bola pečať svedkom pričinená k závetu v dobe podpisu (Z. R. č. P. 3516/1888, č. 254, F. Z. str. 1042).
4. Pri písomných posledných porideniach je potrebné, aby bolo vyložené miesto a čas, kde a kedy bol závet porídený (§ 7 zák. čl. XVI/1876, úpr. A 1). Vyloženie miesta a dáta porídenia závetu je náležitosťou (podmienkou) platnosti písomného súkromného závetu, jeho nedostatok spôsobuje neplatnosť závetu (Z. R. č. P. 6814/1893, č. 253, F. Z. str. 1041).
5. Pri písomných súkromných závetoch je ďalej treba k ich platnosti svedkov (§ 1 zák. čl. XVI/1876).
a) Svedkami nemôžu byť:
aa) osoby, ktoré nedosiahly 18. roku;
bb) osoby slepé, hluché alebo nemé;
cc) osoby zbavené užívania rozumu;
dd) osoby, ktoré boly pre krivú prísahu alebo pre zločin spáchaný zo ziskuchtivosti odsúdené (§ 2 zák. čl. XVI/1876, úpr. A 4). Po uplynutí doby, ktorá je v trestnom zákoníku stanovená pre zaniknutie vedľajších následkov trestu, stane sa vhodným závetným svedkom aj osoba, ktorá bola prvej odsúdená pre zločin zo ziskuchtivosti (Z. R. č. P. 11890/1894, č. 246, F. Z. str. 1039).
b) Svedkovia musia byť pri porídení závetu súčasne prítomní a spôsobilí potvrdiť, že v osobe zostaviteľa sa nestal podvod alebo omyl (§ 3 zák. čl. XVI/1876). Treba tedy použiť takých svedkov, ktorí znajú závetcu osobne (úpr. A 5).
c) Keď zostaviteľ závet vlastnou rukou napísal (holografický závet), musí aspoň jeden zo svedkov, keď jej písal niekto iný, aspoň dvaja ze svedkov vedeť čítať a písať a závet vlastnou rukou podpísať. Svedok, ktorý nevie písať, musí učiniť na listine znamenie ruky a jeho meno pripíše svedok znajúci písať ako podpisovateľ mena (§ 4 zák. čl. XVI/1876).
d) Osoba, ktorá bola svedkom pri niektorom závete, ďalej jej príbuzní vo vzostupnom alebo sostupnom pokolení, podobne aj jej poboční príbuzní včetne bratancov a sesterníc, neináč aj jej manžel (alebo manželka), jeho (jej) súrodenci a príbuzní vo vzostupnom a sostupnom pokolení, ďalej manželia jej príbuzných vo vzostupnom a sostupnom pokolení a ich súrodenci môžu byť účastní výhody v závete im poskytnutej jedine vtedy, jestliže bol závet učinený pred dostatočným počtom svedkov, nerátajúc dotknutého svedka (§ 9 zák. čl. XVI/1876, úpr. A 6).
e) Osoba, ktorá písala poridzovateľovu poslednú vôľu, ako i osoby, ktoré sú s ňou v niektorom príbuzenskom alebo švagrovskom svazku, opísanom v § 9, môžu byť účastné výhody im v závete poskytnutej len v týchto prípadoch:
aa) jestli zostaviteľ písal vlastnoručne túto čiastku závetu;
bb) jestli vlastnoručne podpísal onú čiastku závetu osobitne, ktorá obsahuje toto opatrenie;
cc) jestli osobne potvrdil túto čiastku závetu osobitným prehlásením napísaným vlastnoručne do textu závetu alebo do jeho doložky alebo učineným ústne pri porídení závetu v prítomnosti závetných svedkov (§ 10 zák. čl. XVI/1876, úpr. A 7). Toto pravidlo sa nevzťahuje len na pisateľa alebo opisovateľa závetu, ale aj na jeho osnovateľa, zhotoviteľa a intelektuálneho pôvodcu (Z. R. č. P. 3912/1887, č. 256, F. Z. str. 1047). Je všeobecným právnym pravidlom, že neni možno vykladať restriktívne ustanovenia zákona extenzívne; následkom toho sa vzťahujú obmedzujúce ustanovenia obsažené v §§ 9 a 10 zák, čl. XVI/1876 tiež len presne na tie osoby, ktoré sú v príbuzenskom alebo švagrovskom pomere tam označenom, naproti tomu nevzťahujú sa na osoby, ktoré sú s osobou v závete výhodou obdržavšou v pomeru zastúpenia alebo v pomere služebnom (Z. R. č. P. 7555/1903, č. 576, F. Z. str. 1045).
f) Jestli sa písomný závet odvolá čo do osoby, ktorej sa dostáva výhody, na osobitnú písomnosť vydanú poridzovateľom jako na doplňujúcu časť závetu, môže sa k tejto písomnosti hľadeť len vtedy, jestli má náležitosti predpísané pre písemný závet; inak je toto ustanovenie závetu, ktoré sa dovoláva písomnosti, len potiaľ účinné, pokiaľ darovanie poridzovateľom vychádza bez všetkej pochybnosti zo závetu samého, bez ohľadu na písomnosť, ktorej sa dovoláva. Dôkazná moc iných listín súvisejúcich so závetom sa posudzuje podľa zákonov o listinách platných (§ 12 zák. čl. XVI/1876).
B. Jednotlivé druhy.
1. Závet vlastnou rukou písaný (holografický).
K platnosti písomného súkromného závetu je treba, jestliže zostaviteľ závet celým jeho rozsahom písal a podpísal, dvoch svedkov [§ 1 a) zák. čl. XVI/1876]. V tomto prípade nemusí byť svedkom obsah závetu známy, ale stačí, jestliže zostaviteľ v ich súčasnej prítomnosti a rečou im srozumitelnou prehlási, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu, a podpíše-li listinu pred nimi alebo uzná-li, že ju už driev vlastnou rukou podpísal, a potvrdia-li svedkovia tieto okolnosti na listine samej, ale nie na jej obálke (§ 5 zák. čl. XVI/1876). Písal-li tedy zostaviteľ závet v celom rozsahu sám, potrebné je, aby v spoločnej prítomnosti aspoň dvoch svedkov závetných v jazyku im srozumiteľnom ústne prehlásil, že listina obsahuje jeho závet, ďalej, aby závetca túto listinu podobne v spoločnej prítomnosti týchto dvoch závetných svedkov vlastnoručne podpísal alebo, podpísal-li ju vlastnoručne už driev, aby v spoločnej prítomnosti dvoch závetných svedkov soznal, že listinu túto vlastnoručne už driev podpísal (Úpr. II., 1). Táto náležitosť — ktorá sa vzťahuje na podpísanie alebo uznanie podpisu zostaviteľom pred svedkami a ktorá je podmienkou platnosti závetu, nemôže byť nahradená ani tým, že závetca uznal pred svedkami takýto závet, ktorý mu bol preukázaný pri inej príležitosti, ani tým, že podpis závetcu, viditelný na závete, vôbec neni pochybný, ani tým, že závetca uznal pravosť svojho podpisu pri uložení záveti pred verejným notárom (Z. R. č. P. 4446/1908, č. 270, F. Z. str. 1048). Predpis obsažený v bode a) § 1 zák. čl. XVI/1876 nemôže mať iný smysel než ten, že len samo posledné poridenie musí byť v celom rozsahu vlastnoručne napísané poridzovateľom, kdežto na dátum, jako na zvláštnu náležitosť, sa tento predpis vzťahovať nemôže (Z. R. č. P. 3255/1903, č. 245, F. Z. str. 1038).
Keď sa toto všetko stalo, je ďalej potrebné, aby svedkovia napísali doložku na závet a nie len na jeho obálku, že sa toto všetko stalo.
Vzorka pre doložku pre prípad, keď závetca podpísal závet pred svedkami, je táto:
»Podpísaní závetní svedkovia dosvedčujú, že osobne im známy závetca Štefan Vlk, obyvateľ (lepšie: zamestnanie) v ............, prehlásil v ich spoločnej prítomnosti, že táto listina obsahuje jeho závet, a že ju pred nimi vlastnoručne podpísal.
V ................ dňa .................. 1935.
+++, t. j. Ján Holub,
ako požiadaný závetný svedok.
Karol Varga,
ako požiadaný závetný svedok
a podpisovateľ mena svedka
Jána Holuba.«
Písal-li súkromný závet v celom rozsahu a tiež podpísal-li ho závetca sám driev a uznal-li pozdejšie v spoločnej prítomnosti závetných svedkov, že závet podpísal, je vzorka pre doložku táto: Podpísaní závetní svedkovia dosvedčujú, že osobne im známy závetca Tomáš Krajčík, obyvateľ (zamestnanie) v ......................, prehlásil v ich spoločnej prítomnosti, že táto listina obsahuje jeho závet, a uznal pred nimi, že tuto listinu už pred tým vlastnoručne podpísal.
V .......................... dňa .......................... 1935.
Martin Zoch,
ako požiadaný závetný svedok.
Ludovit Marek,
ako požiadaný závetný svedok.
V týchto prípadoch musí vedeť aspoň jeden zo svedkov čítať a písať. Svedok neznajúci písať opatrí doložku vlastnoručným znamením a jeho meno podpíše svedok znajúcí písať ako podpisovateľ mena (Úpr. II 1).
Nečiní závet neplatným tá okolnosť, že text doložky predpísanej § 5 zák. čl. XVI/1876 nenapísal na závet jeden zo závetných svedkov, lebo zo srovnania §§ 4 a 5 nesporne vysvitá, že krome podpisu svedkov čítať a písať znajúcich neni stanovené jako náležitosť (podmienka) platnosti, aby aj doložka bola napísaná svedkami (Z. R. č. P. 3968/1910, č. 249, F. Z. str. 1054). Podľa stálej súdnej praxi je závet so stanoviska formálneho aj vtedy platný, jestliže bolo dodržanie predpísaných formalít dosvedčené nie vo zvláštnej doložke, ale v samom texte závetu. V takomto prípade znamená tento výraz: »pred nami« napísaný pred podpismi svedkov za dátumom doloženým na konci textu toľko, že boly formality dosvedčené v texte závetu vykonané pred týmito svedkami, teda v ich spoločnej prítomnosti. Dosvedčuje-li text závetu aj to, že bol závet v prítomnosti závetcu a svedkov predčítaný, treba mať za to, že toto predčítanie vykonal jeden zo svedkov, a to tým viacej, lebo § 6 zák. čl. XVI/1876 ani nepožaduje, aby bolo zvlášť spomenuté meno onoho svedka, ktorý predčítanie závetu konal (Z. R. č. P. 4578/1913, č. 574, F. Z. str. 1054).
K platnosti závetu zriadeného podľa § 5 zák. čl. XVI/1876 nevyžaduje sa, aby závetca slovami zákona prehlásil, že listina obsahuje jeho závet. Postačí, keď z obsahu listiny vysvitá, že je posledným porídením a závetca pri zachovaní ostatných predpísaných formalít ústne prehlásil, že obsahuje listina zodpovedave jeho vôľu a je správná (Úr. sb. 1074). Podpísaním závetu, v ktorom je prejav testátora: »Tento testament pri čistom a plnom rozume vyslovený vlastnoručne podpisujem, čo prítomní svedkovia potvrzujú s dodatkem »ako prítomní svedkovia«, je závetnými svedkami dosvedčené, že zostaviteľ prehlásil, že listina obsahuje jeho závet, ďalej súčasná prítomnosť svedkov pri prehlásení a fakt podpísania závetu zostaviteľom (Úr. sb. 638).
Učiní-li závetca po predpísanom datovaní závetu, ale pred jeho podpísaním ďalšie opatrenia a potom podpíše závet po doložení obvyklej značky »D. j. h.« (dané jako hore), a jestli závetní svedkovia súčasne dosvedčia v doložke napísanej na samý závet, že boly formality dodržané, použijúc podobne výrazu: »D. j. h «, vyhovuje závet so stanoviska formalit o datovaní § 7 zák. čl. XVI/1876 v plnej miere (Z. R. č. Rp. I 7249/1916, č. 575, F. Z. str. 1057).
Vzorky vlastnoručného závetu sú teda tieto:
I.
Moja posledná vôľa.
Pri plnom vedomí a s plnou rozvahou ustanovujem já Karol Kolár, vlastník domu č. pop...... v ............................., takto:
1. Všeobecným dedicom svojho majetku menujem syna Karla. Keby pred dosiahnutím zletilosti zomrel, pripadnúť má pozostalosť môjmu sestrencovi Jozefovi Hlavicovi.
2. Svojej sesternici Marii Hlavicovej odkazujem 5000 Kč, slovami päť tisíc čsl. korún.
3. Poručníkom svojho syna Karla ustanovujem svojho švagra Jozefa Hlavicu.
4. Syna Jána vydeďujem preto, že vedie zarputile nemravný a márnotratný život, hoci bol viackrát napomenutý.
V ......................... dňa........................... 1935.
Karol Kolár.
Podpísaní závetní svedkovia dosvedčujú, že osobne im známy závetca Karol Kolar, vlastník domu č. pop................... v ..........................., prehlásil v ich spoločnej prítomnosti, že táto listina obsahuje jeho závet, a že ju pred nimi vlastnoručne podpísal (alebo: uznal pred nimi, že tuto listinu už pred tým vlastnoručne podpísal).
V ........................... dňa .......................... 1935.
Ján Rybár,
ako požiadaný závetný svedok.
Tomáš Baránok,
ako požiadaný závetný svedok. (alebo:
+ + +, to je Ján Rybár,
ako požiadaný závetný svedok.
Tomáš Baránok,
ako požiadaný závetný svedok
a podpisovateľ mena svedka
Jána Rybára.)
II.
Pri čistom a plnom rozume činím já Mária Berková, vlastníčka hospodárstva v ............................, toto posledné porídenie:
1. Všeobecnými dedičmi svojho majetku menujem svoje deti Jána, Karla a Máriu, každého jednou tretinou.
2. Svojej dcére Márii odkazujem ako prednostný odkaz veno 20000 Kč, slovami dvacať tisíc čsl. korún.1
3. Keby niektorý z menovaných dedičov dedictva nadobudnúť nemohol alebo nechcel, menujem mu ako námestných dedičov ostatných dedičov pomerne a vzájomne.
4. Svojej pomocnici v domácnosti odkazujem 500 Kč, slovami päť sto čsl. korún.2
V ................................. dňa.................................... 1935.
Mária Berková.
Doložka a podpisy svedkov jako shora.
2. Posledné porídenie písané inou osobou.
a) Závetca vie čítať aj písať.
Keď závetca, ktorý vie čítať a písať, nepísal závet vlastnoručne, je potrebné, aby v spoločnej prítomnosti štyroch spôsobilých závetných svedkov a v jazyku, ktorému všetci rozumejú, ústne prehlásil, že, listina obsahuje jeho závet — jeho obsah nemusí byť svedkom známy [§§ 1 b), 2 a 5 zák. čl. XVI/1876J; ďalej je potrebné, aby závetca túto listinu taktiež v spoločnej prítomnosti týchto štyroch svedkov závetných vlastnoručne podpísal alebo, podpísal-li ju už driev vlastnoručne, pred nimi uznal, že túto listinu už driev vlastnoručne podpísal. Po tomto všetkom napíšu svedkovia na samy závet a nie len na obálku, doložku dosvedčujúcu, že sa toto všetko stalo (§§ 3, 4, 5 zák. čl. XVI/1876, úpr. II, 2).
V týchto prípadoch aspoň dvaja zo štyroch závetných svedkov musia vedeť čítať a písať. Svedok alebo svedkovia písať neznájúci opatria doložku vlastnoručným znamením a ich meno pripíše ako podpisovateľ mena niektorý zo svedkov písať znajúcich (§ 4 zák. čl. XVI/1876).
Viď Z. R. u porídenia písaného vlastnoručne.
Vzorka doložky pre prípad, že závetca podpísal závet pred svedkami, je táto:
Podpísaní závetní svedkovia dosvedčujú, že osobne im známy Ján Sokol, obyvateľ (lepšie: zamestnanie) v ........................, v ich spoločnej prítomnosti prehlásil, že táto listina obsahuje jeho závet, a že ju pred nimi vlastnoručne podpísal.
V ............................ dňa......................... 1935.
Štefan Kadlčík,
ako požiadaný závetný svedok.
+++,t. j. Ján Krajčík,
ako požiadaný závetný svedok.
+++, t. j. Jozef Mynár,
ako požiadaný závetný svedok.
Karol Záruba,
ako požiadaný závetný svedok
a podpisovateľ mena závetných
svedkov Jána Krajčika a Jozefa
Mynára.
Podpísal-li závetca závet, ktorý bol inou osobou písaný, už driev vlastnoručne a uznal-li pozdejšie — pri poridzovaní — pred závetnými svedkami, že závet vlastnoručne podpísal, je vzorka doložky táto:
Podpísaní závetní svedkovia dosvedčujú, že osobne im známy závetca N. N. (zamestnanie) v ........................, v ich spoločnej prítomnosti prehlásil, že tásto listina obsahuje jeho závet, a že pred nimi soznal, že ju už driev vlastnoručne podpísal.
V .............................. dňa......................... 1935.
Stefan Kadlčík,
ako požiadaný závetný svedok.
Ján Holub,
ako požiadaný závetný svedok.
+++, t. j. Jozef Mynár,
ako požiadaný závetný svedok.
Karol Záruba,
ako požiadaný zójvetný svedok
a podpisovateľ mena
požiadaného závetného svedka
Jozefa Mynára.
(Úpr. II. 2.)
b) Závetca nevie čítať a písať alebo nemôže sa podpísať.
Nevie-li závetca čítať a písať alebo nemôže-li vlastnoručne podpísať závet z iného dôvodu (na pr. má poranenú ruku), je potrebné, aby všetci štyria závetní svedkovia rozumeli jazyku, ktorého závetca používa, a je potrebné tiež, aby takýto závet bol v spoločnej prítomnosti závetcu a týchto štyroch závetných svedkov jedným zo svedkov, ktorý vie čítať a písať, srozumiteľne v celom obsahu prečítaný. Po prečítaní je potrebné, aby zostaviteľ v spoločnej prítomnosti týchto štyroch závetných svedkov v jazyku, ktorému všetci rozumejú, ústne prehlásil, že prečítaná listina obsahuje jeho vôľu, a aby ju závetca pred týmito štyrmi svedkami vlastnoručným znakom (miesto podpisu) opatril a aby jeho meno bolo na listinu (pod znakom jeho ruky) jedným zo svedkov ako podpisovateľom jeho mena podpísané. Keď sa tak stalo, napíšu svedkovia na samý závet — a nie na jeho obálku — doložku na dosvedčenie, že sa tak všetko stalo a podpíšu alebo opatria ho znamením svojej ruky (§ 6 zák. čl. XVI/1876, úpr II., 3). Aj v tomto prípade musia aspoň dvaja svedkovia vedeť čítať a písať. Závet musí prečítať jeden zo svedkov znajúci čítať a písať, nie iná osoba. Závet je podľa § 6 zák. čl. XVI/1876 aj vtedy neplatný, nebol-li prečítaný jedným zo závetných svedkov, ale inou prítomnou osobou (Úr. sb. 464). Za svedka písať a čítať znajúceho možno pokladať len svedka, ktorý aj rozumie, čo píše a číta, t. j. kto ovláda jazyk listiny takým spôsobom a v tej miere, že obsah listiny môže zistiť zo svojho vlastného pozorovania (Úr. sb. 358). Z tohoto zákonného predpisu § 4 zák. čl. XVI/1876 rozumne následuje, že aspoň dvaja svedkovia musia rozumeť jazyku, v ktorom je závet písáný (Z. R. č. P. 8065/1905, č. 247, F. Z. str. 1059). Predpisov § 6 zák. čl. XVI/1876 treba použiť aj vtedy, jestli závetca, ktorý ostatne vie čítať a písať, nerozumie jazyku závetu (Z. R. č. P. 7698/1900, č. 250, F. Z. str. 1061).
Jestli poridzovateľ nezná reč, v ktorej bol závet spísaný, a závet znamením ruky opatrí, potrebné je, aby zo závetných svedkov aspoň dvaja znali reč upotrebenú poridzovateľom (Rv III 6/20, P. O. r. V, str. 87). Nerozumie-li závetca jazyku listiny, musejú tomuto jazyku rozumeť aspoň dvaja zo závetných svedkov. Písomný závet je platný, aj jestli závetca nerozumie jazyku listiny, ale jeden zo závetných svedkov, ktorý vie čítať a písať, obsah závetu pretlumočil takým jazykom, ktorému rozumeli tak závetca, ako aj ostatní svedkovia. Nemusí vysvitať zo samého závetu, že bolo tejto náležitosti vyhovené, ale môže to byť dokázané aj výpoveďou závetných svedkov. V takomto prípade neni podmienkou platnosti, aby bol použitý prísažný tlumočník (Z. R. č. P. 3089/1910, č. 248, F. Z. str. 1062). Dosvedčenie toho, že bol závet vysvetlený jazykom závetcovi srozumiteľným, neni podstatnou náležitosťou závetu a tak môže byť nahradené aj výpoveďou závetných svedkov (Z. R. č. P. 127/1901, č. 251, F. Z. str. 1064). Bolo-li dosvedčené na závetu, že bol závetcovi vysvetlený v jeho jazyku, toto vysvetlenie nahradzuje predčítánie závetu predpísané v § 6 zák. čl. XVI/1876 (Z. R. č. P. 2620/1910, č. 252, F. Z. str. 1065). Písomný závet je platný, aj jestli závetca nerozumie jazyku listiny (rozumejú mu však aspoň dvaja zo závetných svedkov), ale jeden zo závetných svedkov, ktorý vie čítať a písať, obsah závetu pretlumočil takým jazykom, ktorému rozumeli tak závetca, ako aj ostatní svedkovia; bol-li závet vysvetlený závetcovi v jeho jazyku, toto vysvetlenie nahradzuje predčítanie závetu predpísané v § 6 zák. čl. XVI/1876 (Úr. sb. 21).
Závetca znalý čítania a písania, ktorý nie je v stave závet vlastnoručne podpísať (pre slepotu), je oprávnený zriadiť závet podľa § 6 zák. čl. XVI/1876 (Úr. sb. 1064). Viď tiež Z. R. č. 249 shora.
Závetcovo meno musí na listinu napísať jeden zo svedkov znajúcich čítať a písať ako podpisovateľ mena závetcovho.
Svedok alebo dvaja svedkovia neznajúci písať opatria listinu svojím vlastnoručným znamením a ich mená pripíše jeden zo svedkov znajúcich písať ako podpisovateľ mena. Vzorka doložky je v tomto prípade táto: »Podpísaní závetní svedkovia dosvedčujú, že tento závet osobne im známeho závetcu Ivana Čierneho (zamestnanie) v ........................., bol v spoločnej prítomnosti závetcu a nás svedkov [závetným svedkom Štefánom Markovičom]3 v celom rozsahu prečítaný, na čo závetca prehlásil, že prečítaná listina obsahuje jeho poslednú vôľu, a dosvedčujú tiež, že závetca tuto listinu opatril pred nimi svojím vlastnorucným znakom.
V ........................... dňa.............................. 1935.
+++, t. j. Ivan Čierný,
závetca.
Štefan Markovič,
požiadaný závetný svedok,
ktorý zároveň závet predčítal.
Tomáš Štefaník,
požiadaný závetný svedok
a podpisovateľ závetcovho mena.
+++, t. j. Karol Vrchovina,
požiadaný závetný svedok.
Jan Zachar,
požiadaný závetný svedok
a podpisovateľ mena svedka
Karla Vrchovinu.
3. O písomných súkromných dovetkoch (kodiciloch)
platí, čo bolo povedané o písomných súkromných závetoch.

II. ÚSTNE SÚKROMNÉ ZÁVETY (DOVETKY).

A. Všeobecné poučenie.
1. Ústny súkromný závet je platný bezvýhradne len vtedy, zomre-li závetca do 3 mesiacov od učinenia ústneho závetu.
2. Uplynulo-li od učinenia ústneho súkromného závetu do závetcovej smrti viac než 3 mesiace, je tento ústny súkromný závet len v tom prípade platný, dokáže-li osoba vyvodiaca svoje práva z tohoto závetu, že zostaviteľ bol od uplynutia horejšej trojmesačnej lehoty až do úmrtia v takom stave, že nemohol učiniť závet (§ 17 zák. čl. XVI/1876, úpr. časť druhá A 1, 2). 3. O svedkoch platí, čo bolo povedané shora str. 91 pod č. 5 a 6 (§§ 2, 3, 9, 12 a 16 zák. čl. XVI/1876, úpr., časť druhá, 1, 3 a 4).
B. Pokračovanie pri činení ústnych súkromných závetov.
1. Kto bol svedkom pri ústnom poslednom porídení, ďalej osoby, ktoré sú s týmto svedkom v príbuzenskom alebo švagrovskom pomere podľa časti prvej I., bodu 6 [viď str. 91 pod 5 d)], môžu byť účastní výhody v závetu im poskytnutej jedine tehdy, bol-li závet učinený v prítomnosti dostatočného počtu svedkov, nerátajúc dotčeného svedka (srov. §§ 9, 16 zák. čl. XVI/1876 úpr., časť druhá, II 5).
2. Chce-li závetca učiniť ústny súkromný závet, potrebné je, aby:
a) ho učinil v spoločnej prítomnosti štyroch závetných svedkov,
b) títo štyria závetní svedkovia rozumeli jazyku, ktorého užíval závetca,
c) závetca učinil svoj prejav ústne, srozumiteľne a v celom rozsahu v prítomnosti týchto štyroch závetných svedkov a po dokončení svojho prehlásenia vyslovil, že chce pokladať prehlásenie ním učinené za svoj ústný závet a
d) závetca učinil svoje závetné prehlásenie sám od seba a ústne a nie takým spôsobom, že niekto mu predkladá otázky a on odpovedá na ne kladne alebo záporne (§ 15 zák. čl. XVI/ 1876, úpr. druhá časť II, 5).
Prehlásenie zostaviteľa, že osvedčenie, ktoré učinil, je jeho ústnym závetom, môže sa stať platné aj spôsobom prisvedčenia na otázku (Úr. sb. 760). Podľa § 15 zák. čl. XVI/1876 je sice potrebné, aby závetca svoje prehlásenie sám od seba ústne učinil, nie len kladnou alebo zápornou odpoveďou na predloženú otázku. Avšak jednoduchý dotaz upravený na závetcu a nevplývajúci svojím obsahom na voľné rozhodnutie závetcu, nečiní úkon neplatným, jestli je ináč odpoveď závetcova jasná aj logická a súvislá (Úr. sb. 992). Prehlásil-li závetca ešte pred učinením závetu, že toto svoje opatrenie chce pokladať za svoj ústny závet, neni treba, aby toto svoje prehlásenie opätoval aj po učinení závetu (Z. R. č. P. 5157/1903, č. 258, F. Z. str. 1066). Ku platnosti ústneho závetu nevyžaduje sa bezpodmienečne, aby zostaviteľ prehlásil samými slovami zákona, že opatrenie, ktoré učinil, je jeho ústným závetom, ale postačí, prejaví-li svoju vôľu v tom smere takým spôsobom, že sa z prejavu dá bezpečne zistiť, že si prial učiniť závet ústne a že pokladal učinené posledné porídenie za svoj ústny závet (Z. R. č. P. 5747/1910, č. 259, F. Z. str. 1067).
e) Bol-li obsah závetu ústne prehláseného spísaný a opatrený náležitostiami predpísanými pre písomný súkromný závet, nech také písomné porídenie je pokladané za nový závet a musí jeho platnosť posudzovaná byť podľa predpisov ustálených pre písomné súkromné závety (§ 18 zák. čl. XVI/1876).
f) Jestli posledné porídenie prejavené zostaviteľom preto, aby bol spísaný písomný závet, nebolo napísané alebo jeho napísanie nebolo dokončené, alebo nebolo dbané náležitostí predpísaných pre súkromné písomné závety, môže posledné porídenie takto prejavené pokladané byť len vtedy za ústny závet, keď boly zachované náležitosti ústneho súkromného závetu a poridzovateľ prehlásil výslovne, že chce, aby prejavené posledné porídenie bole pokladané za ústny závet (§ 19 zák. čl. XVI/1876).
C. O ústnych súkromných dovetkoch
platí to isté, čo bolo povedané o ústnych súkromných závetoch (§ 20 zák. čl. XVI/1876).
D. Súkromné závety uložené u verejného notára.
Platné sú aj následovné súkromné závety, jestli ich závetca
osobne odovzdá verejnému notárovi k úschove, a pri tom osobne pred ním prehlási, že listina obsahuje jeho závet:
a) závet, ktorý závetca vlastnoručne písal a podpísal, trebárs bez privolania svedkov,
b) závet, cudzou rukou písaný, ale závetcom vlastnoručne podpísaný, jestliže ho závetca v spoločnej prítomnosti dvoch bezvadných (§ 2 zák. čl. XVI/1876) svedkov vo smysle prvej časti úpravy vlastnoručne podpísal alebo pred nimi uznal, že ho pred tým vlastnoručne podpísal, a jestli oba títo svedkovia listinu opatrili doložkou vo smysle § 5 zák. čl. XVI/1876 a vlastnoručne podpísali (§ 22, 23 zák. čl. XVI/1876, úpr. časť tretia).
Toto je veľmi pohodlný a bezpečný spôsob robenia závetov. Kto písal závet vlastnoručne a ho tiež vlastnoručne podpísal, nepotrebuje závetných svedkov. Takýto závet možno odovzdať verejnému notárovi zavrený v obálke. Verejný notár spečatí obálku svojou úradnou pečaťou a pripečatí ju k zápisnici, ktorú spísal so zostaviteľom a dal mu tiež podpísať, tým spôsobom, že pretiahne niť cez obálku obsahujúcu závet tak, aby aj závet bol tým prepichnutý, pretiahne touto istou niťou aj spomenutú zápisnicu a oba konce tejto niti pripečatí svojou úradnou pečaťou. Žiada-li to zostaviteľ, treba použiť vedľa toho aj jeho pečati.
Čo sa týče spečatenia súkromého závetu, ktorý bol u verejného notára uložený podľa §§ 23 a 24 zák. čl. XVI/1876, netreba dodržovať predpisu obsaženého v § 24 jako podmienky platnosti, ale treba pokladať toto spečatenie len za ochranné opatrenie, aby bola zaistená nedotknuteľnosť závetu. Následkom toho nemožno pokladať ani také opominutie verejného notára, že zrejme náhodou neprešil niťou spolu s obálkou aj závet v obálke obsažený a že túto niť nepripečatil k obálke, za takú okolnosť, ktorá by mala vliv na platnosť závetu (Z. R. č. P, 1807/1910, č. 269, F. Z. str. 1070).
Nezná-li verejný notár závetcu osobne, je povinný závetca preukázať svoju totožnosť dvoma svedkami totožnosti (§§ 23, 24 zák. čl. XVI/1876, § 70 zák. čl. XXXV/1874).
K platnosti súkromného závetu uloženého u verejného notára není treba formality predpísanej v § 8 zák. čl. XVI/1876 (Z. R. č. P. 5505/1895, č. 268, F. Z. str. 1069). Pre súkromný závet uložený u verejného notára neplatí ustanovenie § 8 zák. čl. XVI/1876. Pri takomto závetu neni treba, aby testátor podpísal závet práve pred verejným notárom a aby ho svedkovia tiež práve pred verejným notárom podpísali a opatrili doložkou (Rv III 465/24, F. Z. str. 1072).
Notár je povinný upozorniť toho, kto závet ukladá u neho, že uložený závet má len vtedy platnosť, jestli vyhovuje náležitostiam predpísaným v § 23; v zápisnici, ktorá sa spíše a ktorú strana podpíšse, nech je uvedené, že upozomenie sa stalo (§ 24 zák. čl. XVI/1876).
Súkromný závet uschovaný podľa §§ 23 a 24 je, nemá-li ináč náležitosti písomného súkromného závetu, platný, teprve od okamžiku uloženia, trebárs mal drievejšie dátum, a pozbýva účinnosti, akonáhle bol od notára zpäť vzatý (§ 25 zák. čl. XVI/1876).
Horejšie pravidlá treba použiť aj na dovetky uložené u verejných notárov (§ 26 zák. čl. XVI/1876).

III. VÝSADNÉ (PRIVILEGOVANÉ) ZÁVETY.

Výsadné (privilegované) závety sú dvojakého druhu:
a) Závet, v ktorom zostaviteľ učinil porídenie ku prospechu svojich priamých dedičov (potomkov) alebo manžela (manželky), je čo do formálnych náležitostí aj vtedy platný, jestli poridzovateľ ho v celom rozsahu vlastnou rukou písal a podpísal (vtedy aj bez privolania svedkov). Opatrenia učinené v takomto závetu v prospech iných osob nie sú platné (§ 32 zák. čl. XVI/1876).
Opatrenie, ktoré by viedlo priamo k ujme niektorej privilegovanej osoby, t. j. ktoré by ju zbavilo jej dedického práva (na pr. keby zostaviteľ vylúčil z dedictva svoju manželku alebo keby svojho potomka vydedil), nemalo by v tejto forme účinku.
b) Závety účinené v prospech alebo na ujmu ktorejkoľvek osoby:
aa) za moru (cholery) alebo iných životu nebezpečných a zároveň nákazlivých alebo prudko priebehajúcich epidemií na území obce, kde táto epidemia panuje (§ 27 zák. čl. XVI/1876),
bb) na lodi na širom mori (§ 28 zák. čl. XVI/1876);
cc) v čas války, od doby, kedy vojsko bolo uvedené na válečnú mieru, príslušníci mobilizovaných trúp kdekoľvek, iné osoby, ktoré sa zdržujú na bojišti alebo na mieste vojensky obliehanom alebo v obvode od takýchto miest nie ďalej než 8 km (§ 29 zák. čl. XVI/1876), môžu učiniť výsadný závet.
Člen trupy na válečnú mieru uvedenej bol oprávnený, vrátivši sa z bojišťa, a to bez ohľadu na to, že sa v dobe porídenia zdržoval doma na dovolenej pre nemoc a že vo svojom domovskom bydlišti zriadil závet, učiniť výsadný závet. Privilegovaný závet je formálne len v tom prípade platný, jestli popri formálnych úlevách stanovených v § 30 zák. čl. XVI/1876 zodpovedá ináč všeobecným formálnym náležitostiam stanoveným v §§ 5 a 6 cit. zák. (Úr. sb. 186).
Takýto závet vlastnoručne spísaný a podpísaný môže byť účinný aj bez svedkov, iný závet (cudzou rukou písáný alebo aj ústny) môže byť učinený v prítomnosti len dvoch svedkov, a stačí prí písomnom závete, vie-li tiež len jeden zo svedkov čítať a písať. Vo všetkých prípadoch môžu byť svedkami aj tí, ktorí dokonali 14. rok svojho veku, nie sú-li ináč vylúčení. Jestli je nemoc nákazlivá, nemusia byť svedkovia naraz spolu prítomní (§ 30 zák. čl. XVI/1876).
Časová platnosť takýchto závetov je obmedzená. Výsadný závet učinený podľa §§ 27 až 30 má len vtedy bezpodmienečnú platnosť, jestli poridzovateľ zomre do troch mesiacov od doby, kedy prestal výnimečný stav, ktorý bol podnetom výsady (tedy od prestatia epidemie alebo války alebo od pribytia lodi do prístavu). Takýto výsadný závet podrží však svoju platnosť aj pozdejšie a) dokáže-li ten, kto vyvodiť chce práva zo závetu, že zostaviteľ bol od uplynutia týchto troch mesiacov až do svojej smrti nepretržite v takom stave (bezvedomí alebo duševnej nemoci), že nemohol učiniť nijaký novší závet; alebo b) jestli bol poridzovateľ pre stav, ktorý dal podnet k výsadnému závetu, prehlásený za mrtvého (§ 31 zák. čl. XVI/1876).
Predpis § 9 zák. čl. XVI/1876 — o svedku a jeho príbuzných, ktorým sa má dostať výhoda — platí aj pre závety privilegované podľa IV. záhlavia zák. čl. (Úr. sb. 752).

IV. VEREJNÉ ZÁVETY.

Verejný závet môže byť učinený pred verejným notárom alebo pred okresným súdom (a to aj vtedy, jestli neni prekážky, aby mohol byť učinený pred verejným notárom), spôsobom predpísaným v zák. čl. XXXV/1874, verejnonotár. zák. Nemé a hluchonemé osoby, trebárs vedia čítať a písať, a nezletilci od 12. do 18. roku veku môžu zriadiť jedine verejný závet. (§ 21 XVI/1876).
Verejný závet môže byť učinený dvojakým spôsobom:
A. Závetca prehlási svoju poslednú vôľu ústne. Takýto verejný závet je len vtedy platný, má-li jeho spísanie všetky náležitosti verejnonotárskej listiny; krome toho je potrebné, aby
a) závetca svoju poslednú vôľu prehlásil osobne pred verejným notárom (alebo súdom),
b) boli pri jednaní prítomní dvaja svedkovia alebo druhý notár,
c) bolo potvrdené v listine, že bolo dbané predpisov daných v tomto paragrafe (§ 82 zák. čl. XXXV/1874). Tedy: závetca prehlásil svoju poslednú vôľu osobne v celom rozsahu, verejný notár alebo sudca ju spíše v listine, majúcej náležitosti notárskej listiny, táto listina musí byť v prítomnosti závetcu a dvoch svedkov (alebo miesto nich druhého verejného notára) v celom znení prečítaná a, keď ju závetca výslovne schválil, závetcom a svedkami vlastnoručne podpísaná alebo znamením ruky opatrená.
Závet spísaný verejným notárom vyhovuje podmienkám platnosti predpísaným v bode b) § 72 zák. čl. XXXV/1874 aj v tom prípade, bol-li druhý notár alebo boli-li dvaja svedkovia prítomní len pri predčítaní závetu, v listinu už pojatého, ako i pri schválení jeho obsahu závetcom a pri jeho podpísaní (Z. R. P. R. 81/1908, F. Z. str. 1084). Formálne náležitosti verejných závetov sú upravené zák. čl. XXXV/1874 a nie zák. čl. XVI/1876, a preto neni podmienkou platnosti verejného závetu spísaného verejným notárom, aby privolaní úkonní (závetní) svedkovia znali závetcu osobne (Z. R. č. P. 1891/1912, č. 261, F. Z. str. 1082). Ovšem, nezná-li ho verejný notár (súd) osobne, musí závetca svoju totožnosť preukázať svedkami totožnosti. B. Závetca odovzdá spísanú poslednú vôľu.
Odovzdáva-li sa verejnému notárovi (súdu) už zriadený písomný závet otvorený tým cieľom, aby nadobudol platnosti verejného závetu, je potrebné krome náležitostí predpísaných o notárských listinách, aby
a) závet bol prijatý len od strany, ktorá vie čítať a písať jazykom, ktorým je listina spísaná, a aby ju vlastnou rukou podpísala; o tom sa musí notár (sudca) presvedčiť;
b) strana odovzdala závet v prítomnosti dvoch svedkov (alebo druhého verejného notára) osobne s výslovným prehlásením, že obsahuje jej poslednú vôľu;
c) o celom úradnom úkone bola spísaná zápisnica, v ktorej sa dosvedčuje dodržanie týchto náležitostí a ke ktorej sa závet prišije (§ 83 zák. čl. XXXV/1874).
Verejný notár (súd) má vydať strane potvrdenie o prevzatí a závet uschovať na bezpečnom mieste. Strana môže však závet takto učinený vziať aj do vlastnej úschovy. Keby si toho priala, aby pozdejšie bol vrátený, môže sa tak stať len na jej vlastnú žiadosť alebo na žiadosť toho, kto sa vykáže overenou plnou mocou k tomu cieľu zvlášť vydanou. Vrátením nepozbude závet vlastnosti notárskej listiny, zostane-li nezmenený a neporušený. Preto má notár zostaviteľa o tom poučiť, keď mu vracia závet, a že sa tak stalo, v zápisnici o vrátení uviesť (§ 84 zák. čl. XXXV/1874).
Tá okolnosť, že verejný notár, ktorý spísal závet, nepripojil úradnú pečať verejnonotársku na spísanú verejnú listinu závetnú na byte závetcu, kde bol tento verejný závet spísaný, ale v pozdejšiej dobe vo svojej verejnonotárskej kancelárii, nemá vlivu na povahu tohoto verejnonotárskeho závetu jako verejnej listiny (Z. R. č. P. I 5139/1917, č. 581, F. Z. str. 1079).
»Niektorou stranou«, spomenutou v bode e) §u 72 zák. čl. XXXV/1874 treba rozumeť nie len závetcu, ale aj tú osobu, ktorá obdržala v záveti výhodu (Z. R. č. P. 5765/1910, č. 252, F. Z. 1083).
Pri verejných závetoch učinených pred verejným notárom podľa § 72 zák. čl. XXXV/1874 u úkonných (závetných) svedkov vyžaduje sa krome náležitostí v § 82 zák. čl. XXXV/1874 zvlášte stanovených ešte zvlášte to, aby z nich aspoň jeden znal pisať a čítať. Za takého svedka možno pokladať len osobu, ktorá rozumie jazyku závetu, to jest listiny, a ktorá v tomto jazyku zná písať a čítať (Z. R. č. 939/1909, č. 264, F. Z. str. 1088).
Závet spísaný verejným notárom v prítomnosti dvoch svedkov, v ktorom je sice dosvedčené, že závetca v spoločnej prítomnosti všetkých troch v jazyku im srozumiteľnom prehlásil, že listina obsahuje jeho závet, a pokúšal sa tento závet pred nimi vlastnoručne podpísať, avšak na ktorom není ani skutočného podpisu závetcu, ani podpisu verejného notára, ani podpisov a prejavov svedkov, nemôže byť považovaný za platný ani jako verejný, ani jako písomný súkromný, ani jako ústny závet (Úr. sb. 540).
Okresné súdy sú bez výnimky oprávnené spisovať verejné závety. Pri spisovaní verejných závetov sú okresné súdy povinné pokračovať tým spôsobom, ktorý je predpísaný v zák. čl. XXXV/1874, a musia dodržovať pravidlá predpísané pre súdy len, čo sa týče zovňajšej formy týchto listín (Z. R. č. 12 z 3. IV. 1884, č. 265, F. Z. str. 1091).
Okresné súdy sú oprávnené ku spisovaniu verejných závetov bezvýnimečne a so zreteľom na ustanovenie §u 8 zák. čl. VII/1886, a tak neni potrebné ku platnosti verejného závetu spísaného okresným sudcom, aby bolo dosvedčené, že verejný notár bol hatený alebo že bolo učinenie posledného porídenia neodkladné (Z. R. č. P. 2699/1909, č. 266, F. Z. str. 1094).
Verejný závet spísaný fungujúcim okresným sudcom na miesto verejného notára je aj bez použitia prísažného tlmočníka platný v tom prípade, jestliže strana nerozumie síce jazyku (maďarskému), ale jestli okresný sudca spísavší verejný závet hovorí jazykom strany (Z. R. č. P. 2353/1909, č. 267, F. Z. str. 1095).

V. ZRUŠENIE POSLEDNÉHO PORÍDENIA.

Posledné porídenie môže byť zrušené:
a) odvolaním. Toto sa môže stať výslovne, odvolávajúcim prejavom, alebo mlčky. Ku platnosti ústneho alebo písomného odvolania závetu vyžiadajú sa tie isté náležitosti, ktoré sú predpísané pre ich zriadenie (§ 35 zák. čl. XVI/1876). Mlčky sa odvolá posledné porídenie jeho úmyselným zničením (roztrhaním, spálením, vyškrtaním obsahu, preškrtnutím podpisov, odrezaním čiastok a pod.) závetcom samým alebo inou osobou s jeho privolením alebo z jeho príkazu. Vôľa závetcu môže prísť k platnosti aj v tom prípade, jestli sa závet ním učinený stratil alebo vyšiel vnivoč bez jeho pričinenia alebo súhlasu. V tomto prípade môže byť skutečnosť nahodilého stratenia alebo vyjdenia vnivoč, ako i obsah závetu (listiny) a dodržanie formálnych náležitostí závetu — proti popieraniu — tou stranou, ktorá sa na závet odvoláva, voľne dokazovaná každým dokazovacím prostriedkom, ktorý pripúšťa civilný súdny poriadok (Z. R. č. P. 4672—1890, č. 283, F. Z. str. 944).
Spoločný závet má povahu dedickej smluvy len v tom prípade, jestli sa jeho poridzovatelia vzdajú práva odvolať ho, následkom toho neni možno takýto společný závet jednostranne odvolať. Každý iný spoločný závet môže každý manžel za života druhéj strany aj jednostranne odvolať bez vedomia a vyrozumenia druhéj strany manželskej, a to aj vtedy, jestliže závet obsahuje opatrenia vzájomné a obapolné (reciprokné); ovšem v takomto prípade stratí vzájomný reciprokný závet svoju účinnosť úplne (Z. R. č. P. 2960/1911, č. 297, F. Z. str. 946). Také opatrenia učinené oboma manželmi vo spoločnom závetu ku prospechu spoločne menovaných dedičov alebo odkazovníkov, ktoré sú vzájomné a medzi sebou vzájomne súvisia (korespektívne), nemôžu byť po smrti jednej strany preživšou stranou odvolané (Z. R. č. P. 8277/1906, č. 289, F. Z. str. 952). Preživšia strana manželská, keď prijala a použila majetkovú výhodu, ktorá jej bola společným závetom poskytnutá, prevzala sice záviazanosť, že nechá v platnosti aj svoje vlastné opatrenie, ale spoločný závet nemôže prekážať preživšej strane manželskej v tom, aby mohla — je-li na to zákonný dôovod — dieťa, ktoré bolo oboma manželmi menované dedičom, vydediť; z toho následuje, že nemožno odoprieť preživšej manželskej strane ani toho práva, aby mohla dieťa, ktoré menovali oba manželia svojim dedičom, v takomto prípade obmedziť na povinný diel (Z. R. č. P. 2866/1909, č. 288. F. Z. str. 949).
b) Zriadením nového závetu. Ale taký závet, ktorý neodvoláva drievejši závet, pozbavuje tento účinnosti len potiaľ, pokiaľ mu odporuje; také opatrenia drievejšieho závetu, ktoré nie sú v rozpore s pozdejším závetom, ostanú vedľa tohoto naďalej v platnosti. Pozdejším dovetkom, ktorých môže niekoľko vedľa seba obstáť, zrušujú sa drievejšie odkazy alebo dovetky len potiaľ, pokiaľ sú s ním v odpore.
Za nepripojenú sa pokladá doložka v závetu alebo v dovetku, že neplatným má byť každé pozdejšie porídenie vôbec, alebo, nebude-li opatrené určitým znakom (Fodor sv. V., str. 408).
Jestliže zostaviteľ zničil pozdejšie porídenie, ale neporušil drievejšie písomné porídenie, nadobudne toto opäť platnosti. Drievejšie ústne porídenie tým neoživne (Fodor, sv. V., str. 408, 412).

Odkážia-li rodičia dcerám veno, vpočíta sa do dedického podielu podľa zákona alebo posledného porídenia, pokiaľ nebolo výslovne prehlásené za prednostný odkaz (Raffay § 270, III b). Tu teda sa vyplatí z celej pozostalosti a dedič obdrží krome toho svoj dedický podiel.
Jestli zostaviteľ zanechal odkaz svojim služobným osobám označeným toľko služobným pomerom, má sa za to, že ho majú dostať tí, ktorí boli v dobe zostaviteľovho úmrtia v služobnom pomere u neho (Fodor sv. V., str. 480). Chce-li zostaviteľ obmysliť určitú osobu, musí ju menovať alebo aspoň tak označiť, aby totožnosť bola patrná.
§ 6 zák. čl. XVI/1876 ani nepožaduje, aby bolo zvlášť spomenuté meno svedka, ktorý predčítal závet (Z. R. č. P. 4578/1913, č. 574, F. Z. str. 1054).

Citace:

HARTMANN, Antonín. B. V zemiach Slovenskej a Podkarpatoruskej. Poslední pořízení. Praha: Nákladem Právnického knihkupectví a nakladatelství V. Linhart, 1935, s. 76-110.