»Pan Dr. Artur Sterner, verejný notár v Kremnici (Slovensko) navrhl Správnému výboru verejnonotárských komor na Slovensku v Bratislavě, aby peňažné ústavy na Slovensku cestou svojich centrálok náležíte upozornené boly na eminentné národohospodárske a justično-technické výhody dlžobných úpisov (úver zabezpečujúcich listín, a t.ď.), vyhotovených vo forme priamo vykonateľných verejnonotárskych listín a aby tak znovu preniklo do všeobecného verejného vedomia to presvedčenie, že pomocou takých listín tak záujmy úver hľadajúceho obecenstva, ako i samých peňažných ústavov čo najideálnejšie sú zabezpečené.
Dôvody:
Ustanovizeň verejnonotárskeho poriadku o priamo exekvabilných verejnonotárskych listinách reprezentuje najmodernejšiu (= vždy živú a životaschopnú) časť verejnonotárskeho poriadku a povolená je par excellence potrebám celého hospodárskeho života slúžiť. Žial, práve toto ideálne právne instrumentum temer úplne je zanedbané a skoro nikde a nikdy nepraktizuje sa, aspoň nie na poli úverovom. Znovu oživenie tejto — neprávom zapomenutej — ustanovizne ale malo by neocenítelne velkého praktického účinku na celé naše úverníctvo.
Verejnonotárska sadzba je taká minimálna, že vyhotovenie dlžobných úpisov vo forme verejnonotárskych listín, nie len že by neznamenalo zaťaženie obecenstva, ale práve naopak: vyhotovenie takých listín osvedčilo ! by sa celkom iste lacnejším, ako dosavádna ich súkromá forma, hlavne tam, kde prípravné práce (porady, výpis z pozemkovej knihy) neboly by konané samým verejným notárom, ale peňažnými ústavmi, alebo ich stálými právnými zástupcami. V takýchto prípadoch súčinnosť verejného notára obmedzila by sa len na púhe spísanie verejnonotárskej listiny a na spísanie hodnoverného vyhotovenia, odpisu pre pozemkovú knihu a pre berný úrad. Dobrým svedomím môžeme tvrdiť, že — pri nízkosti našej sadzby — naša odmena na každý pád znamenala by len slevnenie (a nie zdraženie, ako si to neinformované kruhy myslia) doterajšieho stavu. V terajšej, príliš priostrenej finančnej tiesni obecenstva a tiež v ostrom konkurenčnom boji samých peňažných I ústavov tedy všeobecné prijatie mojho návrhu znamenalo by ceľkom určite reformatio in melius.
Čo by znamenalo pre náš malý ľud úspora pravotných trôv na ten pád, akby tie — následkom priamej vykonatelnosti — úplne odpadly o tom — myslím — netreba sa obšírnejšie zmieniť, však tieto svoje úspory na pravotných trovách dlžníci na produktívne cieľe — investície do svojho majetku, výchova svojich detí, nákup dobytka, zvýšenie celej svojej životnej úrovne — mohli by blahodarne upotrebiť.
Tiež netreba podrobne vyzdvihnúť ďalekosiahlý význam priamej vykonatelnosti — bez predchádzajúcej pravoty — pre samé peňažné ústavy, čo do čím najrýchlejšej vydobytnosti svojich pohľadávok.
Z ohľadu justičnotechnického nový smer tento znamenal by bezpochybne tiež značné zlepšenie. Odpadla by sem patriaca čiastka súdnej agendy spornej a stým uvolnily by sa — prácou i tak preobťažené — pracovné sily súdov pre iné práce a tak čelilo by sa, aspoň čiastočne, veľkým ťažkostiam justičnej krízy.
Farizejstvo bolo by zamlčať, že pre verejnonotársky stav vykvitlo by tiež veľa dobrého a pekného z toho, keď by sa táto nová praks všade udomácnila. Naše kancelárie — ubiednuté, degradované a skoro znivočené nesnesitelnou konkurenciou súdov a obecných notárov — zase by oživěly, čulejšie by pracovaly a — nato veľkú váhu kladiem — znovu staly by sa representantmi autority a dobrodinstva pre náš ľud, ktorý čoskoro naučil by sa pochopiť tomu, že to, Čo preň konáme, je v prvom rade pre obecenstvo dobré, úspešné a úsporné, tak, ako si to tvorcovia verejného notariatu na celom kultúrnom svete predstavovali boli.«