Prof. Bohuš Tomsa: Úvod do právní filosofie.

I. díl. Přehled dějin právní filosofie. Bratislava 1923. — Cena 16 Kčs. — Kniha, ktorú čsl. právnický dorost iste příjme s povdakom. Že právna filozofia nie je púhy špekulatívny prívesok pozitívneho práva, dnes už netřeba zvlášť zdórazňovať. I keď sme odbornými právnikmi, narazíme vo svojom obore na problémy, ba předpoklady práva, ktoré sme neschopní riešiť bez vyšších hľadisk, bez toho, žeby sme sa postavili na širšiu platformu, než nám móže poskytnut pozitivně právo samo. Ináče sa budeme krútiť v bludnom kruhu definícií idem per idem, ako na príklad právo je to, čo právo zaň ustanovuje a pod. Ale nie sú to len otázky v prvom rade po podstate a v druhom po kritérii práva, ale i fakt, že právo je výtvorom spoločnosti a pre společnosť, ktoré nás nútia k tomu, aby sme všetky tieto problémy, ktoré možno považovat za presuppozície práva, pojednávali ve zvláštnej disciplíne. — Ale k tejto disciplíne dospejeme i postupom opačným, už či od sociologie, ktorá vidí v právě fenomen spoločenský (právo existuje, teda pósobí, mení sa a teda podlieha zákonom kauzálnym), alebo od etiky, ktorá mu venuje zvláštnu pozornosť. — Zbýva teda otázka, či je účelné pre tieto problémy stavať disciplínu zvláštnu a či by nepostačil výklad vied, ktoré sa s právom zaoberajú (sociológia a etika). Tak na pr. Francia a Amerika zahrnuje právnu filozofiu do sociologie, v Anglii je vradená do morálnej filoziofie. Pri bližšom skúmaní dospěli by sme k názoru, že je to otázka v poslednej inštancii rázu prevažne technického a teda neni potreba zaoberat sa sňou ako s podstatnou. Zárodok právnefilozofického myšlenia móžeme vidiet v rozlišení práva na kozmické, božské a ľudské, s ktorým sa střetáme u Grékov a kde sa prvý raz uplatňuje princip hodnotenia a rozlišenia, ač ešte neuvědomělého, toho čo je (právo pozitivně) a toho čo má byť. Bádanie po práve prirodzenom, večne a všade platnom, trvá až do pozitivizmu. A keď si tak porovnáme právo ako ho chápe pozitivista, dajme tomu so Stammlerovými (novo kantovec) formami a kategóriami práva, uvidíme na akých protivných póloch sa ocitla moderná právna filozofia v názoroch na to, čo má byť jej obsahom a ako postupovat pri riešení problémov už daných. Po tomto stručnom prehľade zase sa vraciame k otázke, s ktorou začína prof. Tomsa svoju knihu.
Čo je to právna filozofia?
T. dospieva k názoru, že je to disciplína, ktorá študuje právo z hľadiska a v úzkej súvislosti s istým svetovým názorom. Od právnej vedy liší sa nie predmetom, lež spósobom ako k němu přistupuje. Preto i směry v právnej filozofii rozdeľuje podľa filozofických disciplín, na ktoré sa opierajú. Za úvod ku štúdiu vlastných problémov právnej filozofie považuje autor ich dějiny. — Pútavým a přístupným slohom zaoberá sa najprv s př. fil. antickou, ktorej ráz je daný hlavně naturalizmom (vedľa racionalizmu a teologizmu) a je v znamení prirodzeného práva. — Najdávnejší křesťanský středověk proste neguje otázku státu a práva, najviac rieši úkoly praktické (otroctvo atď.). Až zosvětštením církve stanů sa tieto znovu aktuálnymi. Ich výklad je prirodzene teologický. Pojem práva prirodzeného zostáva, ač naproti trojakosti antického (imiverzálne, božské a ľudské) zná stredovek už len ľudské a božské. Až novovek prináša oslobodenie od teologie (Grotius). Už pred ním vymanil sa z jej područia hlavně Machiavelli) a stretáme sa s myšlienkami liberálnějšími, ba demokratickými (náuka o svrchovanosti národa). Právo pozitívne bolo zatlačené do pozadia úvahami o právu prirodzenom. Túto jednostrannosť naturalisticko-racionalistickú odstraňovala škola historicko-právna (Savigny). Použitím pozitivistickej metody vylúčila racionalistické špekulácie o právě prirodzenom. Vidiac ale v právě len fenomen a nevediac chápať jeho dvojakú podstatu, octla sa v slepej uličke a úplné ztratila vliv na právny vývoj. Prvý pokus synteticky vyložiť právo nachádzame u Hegela, ktorý stotožňuje právo pozitivně s právom prirodzeným (to čo je, s tým čo je žiadúcne). Najnovšie obdobie správnej filozofie rozpadá sa na mnoho smerov. V celku ale možno povedať, že koncom 19. stoletia pozitivismus mal najväčší vplyv na ňu, no přivodil i jej krizu, ktorú dnešná doba snaží sa prekonávať idealistickými smernicami, alebo syntézou oboch. V celku moderná právna filozofia usiluje sa opierať o právnu vedu.
Rozsahove obmedzuje sa autor skoro len na strednú Europu (zahrňujúc v to Itáliu a Grécko). Rusi sú tu zastúpeni len Tolstojom a Krapotkinom (teorie anarchické). O vlastnej právnej filozofii ruskej niet zmienky.1 Taktiež ostatných zemí europských dotýká sa skoro len měnami, povedzme školských filozofov (Spinoza, Lock, Spencer, Montesquieu, Rousseau atď.). Je pravda, že klasickou zemou právnej filozofie je Nemecko a ako sme už boli spomenuli v niektorých zemiach sa ona nepěstuje ako disciplína zvláštna.
Kniha je písaná pre študenstvo. A tu sa nám naskýtá otázka či půhe dějiny určitej védy móžu byť jej úvodom. Je nesporné, že ich autor musí si byť na čistom s pojmovým základom patričnej védy. Ale či to nemá platiť, aspoň v omedzenej miere, tiež o čitateťovi? Ináče je tu nebczpečie, že tento nepochopí dokonale vývoj, ktorý sa mu podává, ba móže dokonca upadnúť v zameňovanie si obsahu s obsahom vied příbuzných, alebo pomocných (v našom případe štátovedy, sociologie, etiky, ba dokonca politiky atď.). Definícia, že pr. f. je disciplína, ktorá študuje právo z hľadiska a v úzkej súvislosti s istým svetovým názorom, je příliš široká a obsahové nejasná. Preto považovali by sme za účelnejšie, keby bol autor vyslovil, čo on pojímá do obsahu pr. f. a keby bol zachádzal s historickou látkou, sub specie tohoto svojho názoru, kriticky. Studentstvo bolo by iste málo v tomto případe vačší prospech, práve preto, že sa jedná o úvod do pr. f. — Dúfáme, že jak táto kniha, tak i jej pokračovanie najde si cestu do širších vrstiev študentstva. Te zaiste na čase, aby týmto otázkám bola věnovaná vačšia pozornosť, než doposiaľ.
V. C.

O predrevolučnej pr. f. v Rusku viď Pelikánov referát v Ruchu filozofickom (č. 5—6 IV.). Vďačným tématom by bolo tiež sledovať právny vývoj v sovjetovom Rusku. V emigrácii vidíme len pokračovanie smerov starých.

Citace:

Prof. Bohuš Tomsa: Úvod do právní filosofie. Všehrd. List československých právníků. Praha: Spolek českých právníků „Všehrd“; Český akademický spolek „Právník“, 1924, svazek/ročník 5, číslo/sešit 4, s. 122-123.