Statuty na Slovensku a P. Rusi.

I. Pojem a rozdelenie. — II. 1. Všeobecné predpisy. 2. Formálne predpisy o vydávaní a prevádzaní štatútov. 3. Hranice štatutárneho práva. 4. Vydávanie náhradných noriem. 5. Statúty vydávané na základe zmocnenia. 6. Štatúty prestupkové. — III. 1. Recepcia a zmeny čsl. zákonodarstvom prevedené všeobecne. 2. Štatúty municipálne, župné, zemské. 3. Normy župných úradov (krajinského úradu). 4. Štatúty miest. 5. Obecné štatúty. 6. Štatúty s trestnými sankciami. 7. Snahy o zjednodušenie sobranie a sjednotenie štatútov. — Literatúra.
I. Pojem a rozdelenie. Za dôležitú inštitúciu uskutočnenia právneho poriadku sa pokládá vydávanie predovšetkým všeobecných, generelných právnych noriem o tom, čo podľa vole státu byť má. Štát sám však si nevyhradil monopol vydávat tieto generelné normy, ale ich vydávnie sveril i iným subjektem právnym, včleneným do státu. V historickom vývoji boly takýmito subjektami mestá, cecky, univerzity, pri čom sa vychádzalo z názoru, že každá universitas má právo si svoje vlastné pomery voľne upravovať. To sa nazývalo autonomiou. — Akonáhle však štátna moc sa utužila, bolo právo týchto subjekte v o vydávaní vlastných noriem, obmedzované a to vo dvojom smere: a) založilo sa na delegácii štátu, b) delegácia bola dost skúpo stanovená.
V platnom práve má najväčší význam autonomia samosprávných verejných korporácií (srov. heslo „Autonomie" a „Samospráva"). Generelné normy, ktoré boly vydané samosprávnou korporáciou na základe dovolenia štátnej moci, sú vo svojej podstate nariadeniami, teda normami druhotnými (viď heslo „Nařízení”), nazývají sa však rôznym spôsobom, nariadenia, poriadky a pod. V uhorskom práve boly označované jako štatúty (szabályrendeletek).
Štatúty na Slovensku a Podk. Rusi (szabályrendeletek) sú právne normy, vydané územnými samosprávnými korporáciami, k tomu podľa zákona oprávnenými. Štatúty sú pramenem písaného práva, ktorý vznikol predpísaným spôsobom po stránke formálnej a ktorý závazným spôsobom generelne upravuje určité životné pomery.
Štatútotvorná moc sa na území právnej oblasti predtým uhorskej považovala za jednu z najvýznamnějších kompetencií a úkolov miestnej samosprávy. Táto posobnost spočívala v tom, že zákonodarca zabezpečil určitým samosprávným svazkem jako ich právo, aby určitými svojimi orgánmi mohly platné vydávat právně normy (pravidlá), ktoré na určitom území sú pre každého v stejných právnych pomeroch a za stejných okolností závazné. S hľadiska právneho poriadku jako celku třeba teda považovat túto pravomoc za prenesenú, s hľadiska samosprávného svazku za vykonávanie vlastnej kompetencie. Štatúty sú výronem t. zv. autonomie (srov. heslo „Autonomie”).
Štatúty sú, na rozdiel od jus commune, právem partikulárnym, lebo ich miestna platnost je obmedzená.
Štatúty sú predovšetkým prameňom práva správného, je však prirodzené, že z ohľadov veřejných sa štatúty dotýkajú i záujmov súkromných tým, že platné obmedzujú výkon určitých práv, ku príkladu štatúty stavebné obmedzujú výkon práva vlastnického (srov. Boh. adm. 7310). Na základe zvláštneho zmocnenia mohly alebo môžu byť vydávané i štatúty, ktoré sú prameňom práva súkromného (štatúty podľa § 22 zák. čl. XXV/1883 o stanovení výšky žalovateľného krčmového úveru, čeľaďné štatúty, vydané na základe § 66 zák. čl. XLV/1907, štatúty podľa § 102 zák. čl. LIX/1912 o nájemných pomeroch, dnes upravené stahovacím poriadkom krajinského prezidenta, vydaným na základe zmocnenia § 2 zák. č. 125/1926 Sb. nariadením krajinského prezidenta č. 124/1930 a č. 120/1934 Sb. pre Slovensko a nariadením zemského prezidenta v Užhorode č. 121/1934 Sb. pre Podk. Rus).
Štatúty delíme podľa subjektu, ktorý ich vydal na štatúty municipálne (komitátov a municipálnych miest), miest so zriadenym magistrátem a obcí a konečne na štatúty župné, vydané podľa župného zákona č. 126/1920 Sb. poť. zemské podľa zákona č. 125/1927 Sb. o organizácii politickej správy. Svojou povahou sem patria i pravidlá obcí o vyberaní obecných poplatkov a dávok na základe zákona č. 329/1921 Sb. (srov. heslo „Samospráva”).
Podľa obsahu delíme štatúty na štatúty vydané v obore vlastnej vnútornej správy, tedy spadajúce do autonomnej pôsobnosti samosprávného svazku a na štatúty rozličného obsahu, upravujúce i iné otázky než verejnej správy, k vydaniu kterých je samosprávný svazek zmocnený špecielnými zákonmi.
S hľadiska postavenia štatútotvorného subjektu k právomoci vydávat štatúty rozeznáváme medzi štatútami, kterých vydanie je pre samosprávný svazek fakultatívne, lebo je ponechané na vôľu štatútotvorného subjektu či normu tohoto druhu vydá alebo nie a na štatúty obligatorné, kterých utvorenie je samosprávnému svazku prikázané zákonom.
Zákony niekedy v menšej miere, niekedy podrobnejšie upravujú predmet štatútov alebo hranice, ktoré musí štatútotvorný subjekt zachovávať. Podľa tejto miery, vyjadrenej zákonodárcem, sa nám štatút pri úprave určitej otázky javí buď ako norma, ktorej úkolom je rozviesť určitý cieľ zákona, takže v právnom poriadku stojí takýto štatút medzi zákonem a jeho prevedením na určité konkrétné prípady a je potom vlastne nariadením alebo upravuje otázky zákonodárstvem materielne (obsahové) nedotknuté ako norma primérna.
Normotvorný proces je upravený jednak obecnými predpisami a jednak predpisami špecielnými, keď materia upravovaná takýmito predpismi odchylnej úpravy vyžadovala.
Prevádzaním ustanovení štatútov bývajú poverené buď vlastné orgány štatútotvorného subjektu alebo orgány nižších samosprávných korporácií.
II. Štatúty v dobe pred 28. X. 1918 môžeme podľa subjektu, ktorý ich vydává, rozděliť do dvoch kategorií: a) štatúty municipálně (komitátov a municipálnych miest) a b) štatúty obcí a miest so zriadeným magistrátom.
1. Všeobecné predpisy. Všeobecný zákonný podklad pre štatúty komitátov a miest s právem municipálnym bol daný zák. čl. XLII/1870 o úpravě municípií, ktorý bol i so svojimi novelami nakradený zák. čl. XXI/1886, pre štatúty obcí a miest so zriadeným magistrátem zák. čl. XVIII/1871 o obecnom zriadení, ktorý bol nakradený zák. čl. XXII/1886. Velké a malé obce až do vydania zák. čl. XVIII/1871 nemohly vydávať štatúty. Právo municipií a miest s regulovaným magistrátem vydávat štatúty v dobe pred vydáním citovaných zákonov spočívalo jednak na práve obyčajovém a jednak na privilegiach panovníka a siaha až do dob ranného stredoveku (srov. o tom Hons: Nástin historického vývoje komitátního zřízení v Uhrách od dob nejstarších, Věstník min. vnútra, V., str. 153 a 221 a násl.). Konstitutivný charakter zákonitej úpravy vydávať štatúty sa teda vyskytuje v obecnom zriadení ohľadom obcí.
Právo municípií vydávať štatúty bolo upravené v §§ 3, 8, 11 a 12 zák. čl. XXI/1886. Predpisy tieto po stránke materielnej sú len parafrázou stejný predmet upravujúcich ustanovení zák. čl. XLII/1870. Právo obcí spočívá na ustanoveniach §§ 21, 22, 27—29 zák. čl. XXII/1886. Táto úprava sa liší od obecného zriadenia podľa zák. čl. XVIII/1871 čo do materielnych ustanovení v tom, že právomoc malých a velkých obcí bola v § 21 zák. čl. XXII/1886 doplnená o kompetenciu, týkajúcu sa policie poľnej.
Komitáty ako i municipálne mestá boly verejnoprávne korporácie, ktoré podľa § 2 zák. čl. XXI/1886 sa staraly nielen o svoje vnútorné veci, ale obstarávaly i štátnu správu v rámci zákonov, t. j. pokiaľ nebola sverená iným orgánom. Na Slovensku väčšina štátnej správy politickej bola obstarávaná prevážne samosprávné v komitátoch poť. municipiálnych mestách, ktoré mohly podľa § 3 mocou svojho práva na samosprávu rozhodovať vo vlastných vnútorných veciach samostatné a vydávať štatúty. Štatúty podľa § 11 mohly sa pohybovať len v rámci vlastnej samostatnej pôsobnosti municípia.
Obce a mestá so zriadeným magistrátem rozhodujú podľa § 21 zák. čl. XXII/1886 vo vlastných vnútorných veciach a tvoria si štatúty. Okrem toho malé a velké obce sa starajú o výkon a v rámci zákonov štatutárne upravujú hlavne policiu poľnú, požiarnu, bezpečnostnú a chudobníctvo a mestá so zriadeným magistrátem podľa § 22 obecného zriadenia pečujú mimo to ešte o policiu tržnú, viničnú, jarmočnú, stavebnú, verejných dopravných miest a (až do účinnosti zák. č. 332/1920 a č. 236/1922 Sb.) verejne-zdravotnícku.
Pôsobnosť municípií i obcí sa shodovala v podstate v tom, že ich štatúty sa môžu týkať úpravy vlastných vnútorných vecí. Citované zákony bližšie neurčujú čo treba rozumeť pod vydáváním štatútov „vo vlastných vnútorných veciach". Pozitívne ohraničiť tento pojem neni možno. Negativne možno povedať, že spadajú sem všetky veci týkajúce sa samosprávy, ktoré štátna moc nevyhradila si do vlastnej správy alebo nepririekla ich iným útvarem samosprávným. Budú to tie otázky verejnej správy, ktoré vyplývajú z miestnych pomerov, alebo interných pomerov samosprávného sväzku, bude to úprava právnych pomerov, vyvierajúcich zo vzťahu jedinca k samosprávnému sväzku alebo vzťahu jedince v navzájem so zretelem na príslušnost k samosprávnému sväzu, štatúty organizačné (o vnútornej organizácii administrativy samosprávného svazku včetne systemizácie služebných miest), štatúty týkajúce sa právneho postavenia zamestnanca samosprávného sväzku, štatúty penzíjne, rokovacie poriadky, štatúty o úradnom liste samosprávného sväzku, štatúty upravujúce podmienky užívania podnikov a ústavov ako i iného majetku samosprávných sväzkov, štatúty o základinách samosprávných sväzkov, štatúty a spôsobe zadania obecnej poľovačky (podľa § 3 zák. čl. XX/1883) atď.
Fakultatívnosť vydávania štatútov nie je charakteristickým znakom vecí patriacich do okruhu vlastných vnútorných záležitostí, lebo niektoré zákonné ustanovenia obligatorne prikazujú utvoriť štatúty i takej povahy, ktoré sa týkajú vnútorných pomerov štatútotvorného subjektu (ku pr. v obecnom zriadení § 57 o vydaní jednacieho poriadku obecného zastupiteľstva, § 64 o povinnosti prispôsobiť organizačné štatúty, včetne predpisov o systemizácii zamestnancov, vydané pred účinnosťou zák. čl. XXII/1886, tomuto zákonu, § 66 o penzíjnom štatúte, § 77 o štatúte miest so zriadeným magistrátom, týkajúci sa spôsobu zaplnenia miest zriadeneckých, § 88 zák. čl. XXI/1886 o penzíjnom štatúte municípii a municipálnych miest).
2. Formálne predpisy o vydávaní a prevádzaní štatútov. a) Štatúty municipálne. Na štatútoch municipálnych sa usnášal municipálny výbor. Usneseme bolo třeba riadne vyhlásiť. Spôsob vyhlásenia upravoval § 7 zák. čl. XXI/1886, podľa ktorého sa štatút komitátny zaslal mestám so zriadeným magistrátom priamo, kdežto obciam prostredníctvom slúžneho. Štatút musel byť zverejnený po dobu 8 dní podľa miestneho zvyku v jednotlivých obciach a mestách so zriadeným magistrátom a len po uplynutí týchto sa považoval za vyhlásený a počala bežať odvolacia lehota. Od účinnosti zák. čl. XX/1901 sa podľa jeho § 33, prevedeného § 155 komitátneho služobného poriadku, nariadenia č. 125000/1902 B. M., považovalo usnesenie za vyhlásené na ôsmy deň po uverejnení v komitátnom úradnom vestníku, takže odvolacia lehota začala pre celý komitát v stejnej dobe. V municipálných mestách sa usneseme mestkého municipálneho výboru vyhlašovalo po dobu 8 dní podľa miestneho zvyku, ku pr. uverejnením v novinách, vylepením, vyvesením atď. (§ 7/2 b).
Po uplynutí 15dňovej odvolacej lehoty, mohol byť štatút postúpený príslušnému ministrovi. Minister rozhodol o prípadnom odvolaní (§§ 8 a 12) a podľa výsledku svojho rozhodnutia buď opatril štatút podacou klauzulou, ktorá bola podmienkou jeho vykonatelnosti (§ 11), alebo podaciu klauzulu udeliť odoprel. Minister mohol, i keď nemal príležitosť meritorne sa zaoberať štatútom z dôvodu podaného odvolania, odopreť opatrenie štatútu podacou klauzulou z dôvodu, že štatút nevyhovuje platnému právnemu poriadku (viď niže), alebo že nemá potřebných formálnych náležitostí, predpísaných pre vznik štatútu; svoje rozhodnutie o odepřetí podacej klauzuly musel však odôvodniť (§ 12). Treba poznamenať, že termín „opatriť štatút podacou klauzulou" neni ani v zákone o municipálnom zriadení dôsledne používaný, § 45 hovorí o „odobrení" štatútu týkajúceho sa úpravy zastupovania vo vedení municipálneho zastupiteľstva, § 77 o „schválení" organizačného štatútu municipálnych miest a § 88 hovorí o „odobrení" štatútu penzíjneho. Uhorská právnická literatúra hájila názor, že minister nemohol skúmať účelnosť alebo vhodnosť vydania štatútu a to ani vtedy, keď sa v odvolaní účelnosť namietala, lebo mohol štatút skúmať len s hladísk v zákone výslovné spomenutých, medzi ktorými sa však účelnosť nevyskytuje. Odvolacie právo prislúchalo teda len proti nezákonnosti a porušeniu individuelných práv.
U obligatorných štatútov municípia mohol minister žiadať pozmenenie alebo prepracovanie štatútov cielom odstránenia vád (§ 12, odst. 3.). Schvalovacia vrchnosť mohla tu zrejme vlívať nielen na formu, ale i na obsah štatútov.
K tomu, aby sa štatúty staly súčiastkou právneho poriadku sa vyžadovalo, jednak aby boly opatrené podacou klauzulou príslušného ministra (schválené, odobrené atď.) a jednak, aby boly s podacou (schvalovacou) doložkou vyhlásené. Zák. čl. XXI/1886 nepozná schválenie štatútu mlčky. Ohľadom vyhlásenia platia tie isté predpisy ako u vyhlásení usnesení o štatútoch. Štatút komitátu sa považoval za vyhlásený na ôsmy deň po vyjdení príslušného čísla komitátneho vestníka (§ 33 zák. čl. XX/1901). V obciach sa o vyhlásenie postaral notár a vyložil príslušné číslo vestníka k verejnému nahliadnutiu (§ 74 nar. č. 126000/1902 B. M. jednacieho poriadku pre obecných notárov). § 33 zák. čl. XX/1901 sa týká len komitátneho vestníka ako publikačného prostriedku. Ohľ. miest s právom municipálnym avizoval § 34 zák. vydanie jednacieho poriadku. Minister vnútra túto povinnosť nesplnil, takže spôsob publikácie v týchto mestách bol ponechaný na zvyklosť alebo úprave štatutárnej.
Zák. čl. XXI/1886 stanoví pre štatúty v § 11 všeobecnú vacatio legis v dľžke 30 dní, predpisujúc, že štatút možno previesť len po 30 dnoch po vyhlásení. I táto lehota začala plynúť na ôsmy deň po vyjdení komitátneho vestníka.
b) Štatúty obecné (miest so zriadeným magistrátom). Na obecných štatútoch sa usnáša obecné zastupiteľstvo. Usneseme má byť v obci obvyklým spôsobom (vybubnovaním, vyložením k nahliadnutiu, vyvěšením na úradnej doske, vyhlášením v miestnych novinách a pod.) zverejnené po dobu 15 dní. Proti usneseniu o obecnom štatúte je do 15 dní přípustné odvolanie (§ 27 zák. čl. XXII/1806 hovořil o 30 dňovej odvolacej lehote, ktorá bola v § 6 zák. čl. XX/1901 skrátená na 15 dní). (15dňová odvolacia lehota bola stanovená v každej veci týkajúcej sa verejnej správy a spor o to, či sa toto ustanovenie § 6 zák. čl. XX/1901 vzťahuje i na statuty, bol kladné rozhodnutý v konkrétnom prípade ministrom vnútra č. 123703/1909 B. M., publikované v Budapesti Közlöny 1910, str. 307, citované u Ladika: A szabályrendeletek, Budapest 1912, str. 59).
K platnosti obecného statutu sa vyžaduje schválenia. Štatúty obcí a miest so zriadeným magistrátom schvalovalo podľa § 27 obecného zriadenia municípium (municipálny výbor), ktoré predovšetkým rozhodlo o podanom odvolaní podľa predpisov zák. čl. XX/1901 a potom o schválení alebo neschválení statutu. Schválenie mohlo byť udelené výslovné alebo mlčky. Za mlčky schválený sa považoval taký všeobecný štatút obce (mesta so zriadeným magistrátom), o ktorom nerozhodlo municipium v najbližšej schôdzi municipálneho výboru po predložení štatútu. Ak municípium odoprelo schváliť štatút obce a vec sa dostala následkom odvolania k ministrovi vnútra, ktorý však sa choval k vybaveniu odvolania pasívne, platila fikcia kladného vybavenia vo smysle § 24 obecného zriadenia po uplynutí 40 dní po predložení odvolania príslušnému ministrovi.
Municipálny výbor mohol štatút obce, predložený mu ku schváleniu, v tomto stádiu normotvorného procesu preskúmať a berúc zreteľ na autonomné práva obce, zistiť, či vyhovuje predpisem zákona, či sa neprieči normám vyššieho druhu a či pri vzniku štatútu boly zachované všetky formálne náležitosti. V právnickej literatúre uhorskej je spor o to, či je možno vo schvalovacom štádiu obecný štatút skúmať s hľadiska účelnosti. O práve municípia skúmať štatút obce (miest so zriadeným magistrátom) s toho hľadiska, či štatút vyhovuje svojmu určeniu, disponuje § 28 obecného zriadenia, ale v inej súvislostL V § 28, odst. 3., obecného zriadenia sa totiž hovorí, že štatút obcí (miest so zriadeným magistrátom) môže byť (po vypočutí príslušného samosprávného telesa) zrušený, keby sa pri akejkolvek príležitosti ukázalo, že nevyhovuje zákonu alebo svojmu určeniu. Podľa textu § 28 a podľa umiestnenia tohoto ustanovenia do 3. odstavca sa súdi, že zákonodarca predpokládal už existenciu výslovné alebo mlčky schváleného štatútu a že sa teda predpis § 28, odst. 3., netýká návrhov štatútov (tak Dambrovszky, Jászi, opačné Kmety a Ladik; podľa materiálií zákonodarca chcel proste komitátu zaisťiť možnosť preskúmať i schválený štatút).
Proti neschváleniu štatútu mohla sa obec odvolať k ministerstvu vnútra, proti zrušeniu pri akejkolvek príležitosti k správnému súdu (§ 35 zák. čl. XXVI/1896, z kterého tiež vyplývá, že pravomoc zrušenia obecného štatútu pri akejkolvek príležitosti prislúchala municipálnemu výboru). Ak však štatút podľa zvláštnych ustanovení schvalovalo ministerstvo, patrilo tomuto i právo použiť predpisov § 28, odst. 3., o možnosti zrušenia štatútu pri akejkolvek príležitosti.
Obecné štatúty (štatúty miest so zriadeným magistrátom) môžu byť prevádzané len po schválení (§ 27, odst. 1., obecného zriadenia). O vyhlásení schválených štatútov sa v obecnom zriadení nič nehovorí. To však neznamená, že obecné štatúty nebolo treba po schválení vyhlásiť, veď ide o generelnú právnu normu, o jejž existencii sa povinnostné subjekty musia nejakým spôsobom dozvedieť a musia mať možnosť sa presvedčiť od kedy štatút platí a či bol schválený výslovne alebo mlčky. To je možné len skutočnosťou vyhlásenia. Že obecné zriadenie o skutečnosti a spôsobe vyhlásenia štatútov nič nehovorí, možno si vysvetliť tým, že úpravu tejto nezbytnej fáze normotvorného procesu mlčky ponechalo ako dispozíciu vo vlastnej vnútornej veci štatútom, alebo miestnemu obyčaju (§-om 34 zák. čl. XX/1901 avizovaný jednací poriadok pre mestá so zriadeným magistrátom minister vnútra nevydal). Pokiaľ takýto štatút alebo schválený štatút sám nič nehovorí o tom, kedy počne záväznosť takejte normy, treba mať za to, že sa tak stane okamihom vyhlásenia. § 58 nariadenie č. 126000/1902 B. M. rokovacieho poriadku obecných notárov nariaďuje úschovu štatútov vo zvláštnych fascikloch po dvoch originálnych exemplároch.
3. Hranice štatutárneho práva. Zák. čl. XXI/1886 v § 11, zák. čl. XXII/1886 v § 27 a zák. čl. XL/1879 v § 7 vyjadrujú princip, že statuty nemôžu byť v rozpore s normou vyššej kategorie, a to predovšetkým so zákonom, s platnými nariadeniami vlády, municipálne štatúty nesmú sa dotknúť samosprávnych práv obce a obecné štatúty nesmú byť v rozpore so štatútom komitátu.
Z týchto ustanovení vyplývá, že zákonodárca môže bez obmedzenia disponovať o platnosti i obsahu štatútov a má možnosť ich vydávanie i obmedziť. Je na zákonodárcovi, či určitú vec upraví sám alebo nie a to i keby sa jednalo o otázky týkajúce se vnútorných vecí samosprávného svazku. Okruh vecí patriacich do vlastnej pôsobnosti samosprávných sväzkov môže teda vývojem zákonodárstva dostať novú tvárnosť i obsahová náplň. Statút, ktorý by obsahoval niečo iného než ustanovuje zákon, je neplatný a ani úrad ani súd nemôže naň brať zreteľ.
Pokiaľ sa hovorí v citovaných zákonných článkoch o nariadeniach vlády, myslely sa tým nariadenia vydané kráľom, jedným alebo viacerými alebo všetkými ministerstvami a to nariadenia, ktoré obsahovaly všeobecne záväzné právne pravidlá. Štatút však treba považovať za derogovaný nariadením len vtedy, keď sa dostává ako partikulárne právo materielne do rozporu k právu celoštátnemu, vyjádrenému nariadením. Bude to vo všetkých takých prípadoch, v kterých právny poriadok dáva tak štatutotvorným subjektem, jako i ministerstvám možnosť vydávať všeobecne záväzné právne pravidlá. U přestup kových štatútov je poměr k nariadeniam jasné riešený ustanovením § 11 zák. čl. XL/1879, podľa kterého štatút municípií a miest so zriadeným magistrátem ako partikulárne právo pozbývá účinnosti akonáhle a pokial v tej istej veci disponuje ministerské nariadenie. Inak sa za hranicu medzi štatútom a ministerským nariadením považovalo ustanovie zák. čl. XXI a XXII z r. 1886, podľa kterého štatút municípií a obcí mohol byť vydaný vo „vlastných vnútorných veciach", v kterých ministerstvám chyběla normotvorná kompetencia. Ministerské nariadenia (i nariadenia všetkých ministrov) nemohly zasahovat do okruhu zákonitej posobnosti municípií, lebo inak sa municípium mohlo proti takému zásahu brániť sťažnosťou k správnému súdu podľa § 1 zák. čl. LX/1907.
O pomere štatútov municipálnych a obecných hovorí jednak § 27 zák. čl. XXII/1886, podľa kterého obecný štatút nesmie byť v rozpore so štatútom municipálnym a na druhej strane disponuje § 11 zák. čl. XXI/1886, podľa kterého štatút municípia nesmel zasahovať do samosprávných práv obcí zaručených zákonom. Tak nemohlo municípium platné utvoriť štatút v takých veciach, ktoré zákon prikázal do pôsobnosti obce, mohlo však s obmedzením len pre obce svojho teritoriálneho okruhu pôsobnosti vydať štatút v takých veciach, ktoré obecné zriadenie pririeklo do pôsobnosti miest so zriadeným magistrátem (ku pr. vo veciach stavebných).
Stretnutie sa noriem obojeho druhu, štatútov municipálnych a štatútov obecných, mohlo nastať len u vecí, spadajúcich do spoločného vecného okruhu pôsobnosti štatútotvorných subjektov. Jestliže takáto otázka bola pre celé municípium upravená štatútom municípia, stratil platnosť štatút obce pokiaľ tejto úprave obsahove odporoval.
Ohľadom obecných štatútov neplatila len zásada derogácie obsahem noriem vyššieho druhu vo smysle horeuvedenom, lebo § 28 obecného zriadenia mimo to ešte ustanovuje, že obecný štatút, ktorý odporuje zákonu alebo nevyhovuje svojmu určeniu, môže byť pri akejkolvek príležitosti zrušený. Obrat „štatút, ktorý odporuje zákonu" nemožno vykládať restriktivně, ale vo smysle ustanovení § 27 obecného zriadenia, podľa kterého štatút nesmie byť v rozpore so zákonom, platnými nariadeniami vlády alebo štatútom municípií.
O pomere štatútov k právu obyčajovému nehovoria citované zákonné články nič (podľa Verböczyho nesmely byť štatúty v rozpore ani so zvyklostiami potvrdenými kúriou a aplikovanými v súdnictve), patrné z toho dôvodu, že štatúty bez výslovného zákonného zmocnenia nemohly upravovať otázky, týkajúce sa súkromnoprávnych pomerov, ktoré sú v právnej oblasti býv. Uherska hlavnou doménou obyčajového práva. Zo zásady, že štatúty nemôžu byť v protivé s normami vyššieho druhu, treba usudzovať, že nemôžu ako právo partikulárně rušiť zvykové právo ako ius commune, avšak obyčajové právo miestnej povahy vznikem štatútu, ktorý je právem písaným, stráca svoju platnosť.
4. Vydávanie náhradných noriem. Vo výnimočných prípadoch, v kterých zákon štatútotvornému subjektu nedává len práve, ale i povinnosť utvoriť štatút a municípium poť. obec túto povinnosť nesplní, alebo nesplní poť. nechce splniť ve smysle zákona, môže byť štatút nahradený normou vyššieho druhu. Podobne je tomu i vtedy, keď obligatórny štatút pre formálne alebo obsahové vady neni schopný byť právnym pravidlom. Municipálny štatút mohol byť nahradený ministerským nariadením a obecný štatút zpravidla štatútem nadriadenéhe municípia. O štatútoch municípia horejšiu zásadu výslovne normuje § 12 zák. čl. XXI/1886, o obecných štatútoch v tomto smere neni priameho všeobecného zákonného predpisu, disponujú však ve smysle tejto zásady špecielné zákony, které kladú obciam povinnosť utvoriť štatúty (§ 75 zák. čl. X/1913 výslovne hovorí, že ohľ. obecných pašienkových štatútov má jednak municípium a jednak minister zemedeľstva právo vydať náhradnú normu podľa zásad § 12 zák. čl. XXI/1886, které sú v tomto smere tu recipované).
Platnosť takejto náhradnej normy, t. j. ministerského nariadenia nahradzujúceho štatút municípia alebo obce, alebo štatútu municípia nahradzujúceho štatút obce, prestáva, akonáhle je vydaný príslušný štatút zodpovedným spôsobom.
5. Štatúty, vydané na základe zmocnenia. Štatúty na základe zvláštneho zmocnenia alebo príkazu zákonodarcu sa lišia od štatútov, vydávaných z moci práva na samosprávu: a) rozsahem pravomoci schvalovacej vrchnosti; b) ustanoveniami o vydaní náhradných noriem v tom prípade, keď samosprávny svazek neplní príkaz, aby určitú otázku štatutárne upravil; c) zvláštnymi predpismi o tvorbe štatútov, odchylujúcimi sa v celku alebo čiastečne od formálnych predpisov obecných.
Je celý rad noriem, které bližšiu normatívnu úpravu určitých otázek prikazovaly do štatutárnej pôsobnosti samosprávnych sväzkov. Menej zmocnení sa v zákonodarstve vyskytuje ohľ. obcí. Spadá sem štatutárne určenie modalít používania verejných pašienkov podľa § 75 zák. čl. X/1913 (štatúty vyžadovaly schválenia municipálnym výberem a ministrem zemedeľstva), štatúty o správe sirotčích peňazí mestami se zriadeným magistrátem a municípiami podľa § 287 zák. čl. XX/1877 (stratilo význam lebo dnes vedú poručenskú agendu poručenské úrady pričlenené súdom ve smysle zák. č. 246 a 391/1922 Sb.), štatúty podľa § 39 zák. čl. XVII/1900 o určení upotrebenia poplatkov za vystavenie dobytčích pasev (stratilo význam, lebo sa neshoduje se zásadami obecnej finančnej novely). Ve veciach prikázaných do pravomoci obcí podľa §§ 21 a 22 obecného zriadenia sa vyskytujú bližšie úpravy v nariadeniach, ako ku príkladu v nariadení č. 5388/1888 B. M. o požiarnej policii. Viacej je takých zákonov, které pririekly právo alebo povinnosť utvoriť štatút municípiam. Tak podľa § 66 zák. čl. XLV/1907 mohly municípia utvoriť štatúty o právnom pomere medzi gazdom a sluhom (schvaluje ich min. vnútra v dohode s min. zemedeľstva). Podľa § 33 zák. čl. XII/1894 boly municípia povinné utvoriť štatút o spôsobe označovania polnými medzníkami a podľa § 43, 46 a 49 vydávaly sa štatúty o stromkových školkách, o druhoch, které sa majú v školkách pestovať a o vysadzovaní stromkov pri cestách (vzorný štatút, bol vydaný nariadením min. zemedeľstva č. 52964/1894 F. M.); pri prevádzaní tohoto zákonného článku boly vydané i rozličné iné štatúty, ako o okresných zemedelských výboroch a ich rokovacích poriadkoch, o chove dobytka, ošípaných a oviec, o licentovaní plemeníkov, o ich držaní a úhrade nákladov z toho vyplývajúcich, o ochrane proti škodcom a pod. (väčšinou stratily tieto štatúty vývojem čsl. zákonodárstva význam). § 72 zák. čl. VII/1888 nariadil municípiam vydať štatút o držaní psov. §§ 25 a 50 zák. čl. 1/1890 nariaduje municípiam utvoriť štatút, který vyžadoval schválenia min. obchodu, o spôsobe zistenia osobných služieb, určených k budovaniu a udržovaniu municipálnych poť. vicinálnych ciest, náhradného plnenia a jeho vymáhania a o oslobodení od plnenia, § 69 cit. zák. čl. nariaďuje municípiam, vydať se schválením min. obchodu štatút o založení a vedení kmenových knih, týkajúcich sa obecných a vicinálnych silníc. Podľa § 50 zák. čl. XVII/1884 (živn. zák.) mohly byť vydané štatúty o účasti prespolných živnostníkov na miestnych trhoch, § 11 cit. zák. čl. nariadil vydať štatúty o nastúpení živností viazaných na povolenie (štatúty vyžadovaly schválenia min. obchodu, vnútra a zemedeľstva a sú i dnes prameňom pre zistenie obsahu práv, vzniklých na ich základe), podľa § 22 zák. čl. XXV/1883 stanoví sa výška krčmového úveru municipálnym štatútem, podľa § 122 zák. čl. XIV/1876 patrí do štatutárnej pôsobnosti municípia a obce vydanie zdravotne-policajných predpisov o cmiteroch a hroboch, stavebné statuty vydávaly municípia podľa § 11 zák. čl. XIV/1876 (mestá so zriadeným magistrátom vydávaly stavebné statuty podľa § 22 zák. čl. XXII/1886). Prípady zmocnenia sú tu uvedené príkladmo, bez nároku na úplnosť.
6. Štatúty prestupkové. Zvláštnu pozornost z kategorie štatútov, vydávaných na základe zákonného zmocnenia vyžadujú t. zv. štatúty prestupkové, ktoré budujú na zmocnení zák. čl. XL/1879 o prestupkoch, v ktorom je predpísaný pre tieto i zvláštny formálny postup.
Priestupkové statuty mohly v smysle § 1, bod. 3 a 4 cit. zák. vydávať len komitáty, mestá s právom municipálnym a mestá so zriadeným magistrátom. Obce velké a malé takéto štatúty nemožu tvořiť. Bolo však možno, aby municípium vydalo štatút, ktorý by sledoval určitá otázku len s hladiska istej obce, ktorého platnosť by teda bola miestne ohraničená.
Podľa § 1, odst. 2 zák. čl. XL/1879 „štatúty môžu vyhlásiť za prestupok len porušenie nejakého policajného zákazu alebo opatrenia". Štatút teda môže zákazom alebo opatrením a za účelom policajnej ochrany a hájenia verejného záujmu určiť skutkovú podstatu a na jej vyskytnutie sa stanoviť trestnú sankciu. Priestupkové štatúty sú teda prameňom hmotného trestného práva a nemôžu obsahovať ustanovenia o trestnom pokračovaní, lebo proces je upravený normou vyššieho druhu a to nariadením min. vnútra č. 65000/1909 B. M., vydaným na základe zmocnenia § 22 zák. čl. XX/1901.
Podľa §§ 15 a 16 zák. čl. XL/1879 môže byť štatútom stanovený trest uzamknutia a to u štatútov municípií do 5 dní a u štatútov miest so zriadeným magistrátom do 3 dní alebo peňažitý trest (čo do výšky vo smysle § 5 zák. č. 31/1929 Sb.) a to u štatútov municípií najviac do 500, u štatútov miest so zriadeným magistrátom najviac do 200 Kč. Najkratšie trvanie uzamknutia 3 hodiny, najmenší trest, ktorý možno uložit, 5 Kč (§ 17 zák.).
Ohľadne usnášania sa o štatútoch priestupkových nemá zák. čl. XL/1879 zvláštnych ustanovení, preto platia obecné predpisy pre usnášanie sa o štatútoch municípia podľa zák. čl. XXI/1886, alebo předpisy pre usnášanie sa miest so zriadeným magistrátom o štatútoch podľa zák. čl. XXII/1886. Dalšiu fázu normotvorného procesu upravuje však zák. čl. XL/1879 odchylne od predpisov obecných. Z povahy prestupkových štatútov plynie, že sa nepriznáva právo odvolacie proti usneseniu o štatútoch a preto neplatí o nich ani predpis § 8 zák. čl. XXI/1886, ani § 25, odst. 2., zák. čl. XXII/1886 o vyhlásení usnesenia. Štatút však vyžadoval k svojej platnosti potvrdenie so strany min. vnútra a vyhlásenie. Potvrdenie mohlo byť udelené i mlčky, ak sa o predloženom štatúte min. vnútra do 60 dní od predloženia nevyjádrí. Štatúty mohly byť v prípade potreby po usnesení a vyhlásení uvedené v platnosť i predtým, než boly potvrdené min. vnútra (§ 6). Takýto štatút muselo municípium do 24 hodin po usnesení a v každom prípade pred vyhlásením predložiť min. vnútra a upozorniť ho, že štatút bol uvedený do platnosti. Mestá so zriadeným magistrátom musia takýto štatút do 24 hodin predložiť cestou podžupana (dnes cestou krajinského úradu), ktorý sa ministrovi o štatúte vyjádrí.
Ako vacatio legis u priestupkových štatútov platí predovšetkým doba, určená v štatúte, ktorá však nesmie byť kratšia než 4 dni po vyhlásení a u štatútov uvedených v zatýmnu platnosť podľa § 6 24 hodin po vyhlásení. Keď nič neni uvedené v štatúte, tak platia tieto lehoty.
Pre publikáciu štatútov komitátov platily predpisy § 33 zák. čl. XX/1901, spôsob publikácie priestupkových štatútov miest so zriadeným magistrátom mal určiť minister vnútra podľa miestnych pomerov. Generelného predpisu o tomto spôsobe publikácie min. vnútra nevydal.
Pri štatútoch, ktoré upravujú veci verejnej správy a obsahujú i trestné sankcie prestupkové, je treba zachovať obidvojí normotvorný proces, jako podľa všeobecných predpisov, tak i podľa zák. čl. XL/1879. Pokial išlo o štatút municipálny vyžadovalo sa k jeho platnosti mimo iných formálnych náležitosti jak schválenia (opatrenia podacou klauzulou) príslušného ministra, tak i potvrdenia ministra vnútra. K platnosti smiešaného štatútu mesta so zriadeným magistrátom sa vyžadovalo nie len schválenia municipálneho výboru, ale i potvrdenie ministra vnútra.
Predpis odst. 3, § 5, zák. čl. XL/1879, podľa ktorého minister vnútra môže žiadať pozmenenie alebo doplnenie štatútu, môže byť u takýchto smiešaných štatútov uplatnený len ohľ. tých ustanovení štatútu, ktoré obsahujú priestupkové ustanovenia, t. j. ktoré definijú trestnú skutková podstatu a stanovia trest. III. 1. Recepcia a zmeny čsl. zákonodárstvom prevedené všeobecne. Zákonem č. 11/1918 Sb., čl. 2, boly ako súčasť právneho poriadku predtým uhorského recipované i statuty samosprávných telies, pokiaľ platily v den recepcie.
Nové pomery po štátnom prevrate si vyžiadaly i nových opatrení a to prechodných a trvalých a to nielen ohľadne materie dosiaľ upravovanej štatútami ale i v organizácii verejnej správy včetne organizácie sväzkov územnej samosprávy. Dotkneme sa predovšetkým vývoj a týchto s hľadiska našej témy.
2. Štatuty municipiálne — župné — zemské. Čsl. stát prevzal municipálne zriadenie podľa zák. čl. XXI/1886 a na štatútoch sa mohly platne usnášat municipálne výbory, utvorené predo dňom 28. októbra 1918. Pokiaľ sa vie, v tejto rušnej politickej a prechodne pohnutej dobe štatúty platne nevznikaly. Organizácia municípií na starom podklade však dlho netrvala. Minister s plnou mocou pre správu Slovenska nariadením z 5. marca 1919, č. 555 adm., rozeslaným 20. marca županským úradom, uložil novo-vymenovaným županem, aby rozpustili municipálne výbory (§ 13, odst. 1., nariadenia) a namiesto nich vymenovali 25-členný „administratívny výbor" skladajúci sa z 10 úradníkov župy a 15 členov, menovaných z obyvatelstva župy. Organizácia „administratívneho výboru" má obdobu správného výboru podľa zák. čl. VI/1876, ktorý sa tiež skladal z 10 úradníkov a z 10 municipálnym výborem volených členov a kterého účelem bolo byť prostredníkom medzi municipálnou a štátnou správou. „Administratívny výbor" v novom sestavení mal vykonávať jednak pôsobnosť správneho výboru podľa zák. čl. VI/1876 a podľa § 13 nar. č. 555 adm./1919 i pôsobnosť zrušených municipálnych výborov. Je zaujímavé a pre urobenie si obrazu o rannej dobe organizácie našej verejnej správy poučné, všimnúť si, jak táto preorganizácia žúp bola prevedená. Zákon č. 64/1918 v § 1, odst. 2, ustanovil, že „všetky mestské a obecné výbory sa rozpustia a ich pravomoc prejde na komisie zmocnencem vlády ustanovené”. O rozpustení municipálnych výborov sa v zákone nič nehovorí. Bolo to převedené práve spomenutým nepublikovaným nariadením č. 555/1919 adm. a to ako sa zdá vo vykonávaní plnej moci podľa § 14 zák. č. 64/1918 Sb.
Novoutvorené administratívne výbory vykonávaly de facto teda aj pravomoc býv. municipálnych výborov, týkajúcu sa tvorby štatútov. Jejich usneseme o štatútoch opatroval podacou klauzulou minister s plnou mocou pre správu Slovenska na základe vládou vo smysle § 14 zák. č. 64/1918 Sb. danej plnej moci (treba pri tom poznamenať, že vecný obsah tejto plnej moci nebol nikde bližšie stanovený) a na základe zmocnení daného mu príslušným ministrom, ktoré sa mohlo stať i mlčky, tým, že príslušný minister fakticky prenechával výbavovanie svojich vecí ministrovi pre správu Slovenska (srov. Boh. adm. 2172, 5575, 6136, heslo „Mimořádná opatrení” a Hexner: Studie k problému publikácie všeobecných právnych predpisov, Bratislava 1936, str. 78, pozn. 217).
Väčšina malých žúp po prevrate vydávala až do svojho zániku vlastné Úradné Noviny, v ktorých župy publikovaly svoje štatúty.
Inak ohladne štatútov týchto žúp platia ustanovenia, rozobrané v II. časti.
Tento stav trval až do zavedenia župného zriadenia podľa zák. č. 126/1920 Sb., ktoré bolo na Slovensku uvedené do života vl. nar. č. 310/1922 Sb. dňa 1. I. 1923.
Na Podk. Rusi zostalo municipálne zriadenie v platnosti, ale bez volených orgánov, takže boli činnými len úradníci. Stav tento bol potvrdený vlád. nar. č. 113/1923 Sb.
Zákonom č. 125/1927 Sb. bola zavedená nová organizácia politickej správy v celom štáte.
Štatúty, ktoré boly platne utvorené býv. municipálnymi výborami, poť. župnými administratívnymi výbormi zostaly i po zavedení župného zriadenia v platnosti, pokiaľ ovšem následkem zmeny organizačných pomerov sa nestaly bezpredmetnými (štatúty organizačné, rokovacie poriadky a pod.), alebo pokiaľ neboly nahradené, pričom jejich miestna platnosť zostala obmedzená na územie starej župy, poť. na územie, pre ktoré boly pôvodne vydané.
Tieto štatúty mohly byť nahradené buď normou vyššieho druhu, alebo štatútami, vydanými župným zastupiteľstvom na základe normotvornej pôsobnosti podľa župného zákona, poť. podľa zákona o organizácii politickej správy, alebo konečne nariadeniami župných úradov (krajinského úradu).
Župné (krajinské) zastupitelstvo neni však dedičom normotvornej pôsobnosti municipálneho výboru, poť. administratívneho správneho výboru, lebo neni právnym nástupcom býv. municipálnych výborov (administratívnych výborov), ale orgánom, ktorý svoju pravomoc vyvodzuje len zo župného zákona, poť. zákona o organizácii politickej správy, poť. z iných zákonných ustanovení (Boh. adm. 5148, 6870). Statútotvorná pôsobnosť župného (krajinského zastupiteľstva sa obmedzuje len na veci, ktoré zák. č. 126/1920 a č. 125/1927 Sb. týmto orgánom do normotvornej pôsobnosti výslovne pririekly. Stalo sa to predovšetkým §§ 56, 57, ďalej §§ 28, 38, 39 citovaných zákonov a § 49 zákona o župnom zriadení.
Podľa § 56 župného zákona (zák. o organizácii politickej správy) môže župné (zemské) zastupitelstvo: a) vydávať podrobnejšie predpisy k zákonom, keď vláda podľa zákona k tomu župné (zemské) zastupitelstvo zmocní; b) vydávať v medziach zákonov a nariadení štatúty na úpravu záležitostí ústavov a zariadení, ktoré vo svojej pôsobnosti zriadilo alebo spravuje; c) stanoviť v medziach zákonov a nariadení podrobnejšie predpisy o správe majetku obcí, okresov a zeme, ich podnikov a ústavov a o prevádzaní dozoru nad touto správou.
Pojmového a právnického rozdielu medzi „štatútami‘' a „podrobnejšími predpismi" podľa § 56 neni v obidvoch prípadoch ide o druhotné generelné právne normy, usnesené tým istým orgánom a pre ich vznik platia stejné procesné predpisy. Normy vzniklé podľa týchto predpisov nesmú byť v rozpore s normou vyššieho druhu. Rozdiel medzi troma eventualitami je len ten, že vydávať podrobnejšie predpisy k zákonom môže župné (zemské) zastupiteľstvo len keď je výslovne k tomu zmocnené podľa zákona vládou. Treba tu teda, aby predovšetkým zákonom bola vláda zmocnená poveriť župné (zemské) zastupiteľstvo takéto podrobnejšie predpisy vydať. Z toho ďalej plynie, že vláda poverenie župnému (zemskému) zastupiteľstvu udelí a keďže sa hovorí o župnom (zemskom) zastupitelstvo, teda v singuláre, neni treba, aby poverenie bolo dané generelne, všetkým zastupiteľstvám ale pripadne len niektorému, alebo niektorým, podľa toho ako sa prejaví potreba. Pri normách podľa lit. b) a c) ide o normotvornú pôsobnosť, ku ktorej neni treba, aby iniciativa vyšla od vlády, ale môžu byť tieto normy vydané z iniciativy samotného zastupiteľstva. Ponevač ide tu o kompetenciu, sverenú zákonom župným (zemským) zastupiteľstvám, závisí od týchto normotvorných činiteľov, či zmocnenie použijú alebo nie. I keď nepoužijú, môhol by príslušnú úpravu previesť len zákonodarca (pokiaľ sa neberie zretel na zmocnenia dané vláde na prechodnú dobu zák. č. 109/1934 Sb. v znení zák. č. 163/1936 Sb. v smysle ktorých by takéto opatrenie mohla urobiť vláda).
Predpisy a štatúty podľa § 56 musia byť usnesené župným (zemským) zastupiteľstvem a potvrdené výslovne alebo mlčky ministerstvem vnútra, ktoré sa má pred potvrdením dohodnúť s príslušnými ministerstvami. § 57 v druhej vete odst. 1 hovorí o fikcii potvrdenia v tom prípade, jestliže ministerstvo sa k predloženým normám do 3 mesiacov nevyjádrilo. Poneváč sa v zákone hovorí o „potvrdení" príslušnej normy, nemôže ministerstvo vnútra usnesenie zastupiteľstva meniť, ale len skúmať, či sa pohybuje v medziach zákonov a nariadení. Ak ministerstvo vnútra v dohode s ostatnými ministerstvami príde k tomu úsudku, že predložená norma nevyhovuje zákonom a nariadeniam (pod nariadeniami treba mysleť nariadenia vlády podľa § 55 Ú. L.), odopre schválenie a správný akt, ktorým tak urobí, riadne odôvodní, lebo patrí k všeobecným zásadám správného pokračovania, že strane musia byť sdelené dôvody rozhodnutia a podľa judikatúry platí táto zásada i pre rozhodnutia ministerstiev (Boh. adm. 368, 1157, 1989, 3400, 10508 a i.). K podstatnému obsahu rozhodnutia ministerstva vnútra náleží i zistenie, že rozhodnutie je vydané „v dohode" s príslušnými ministerstvami. Ak by bolo zastupiteľstvo toho názoru, že rozhodnutím ministerstva vnútra, ktorým bolo odoprené schválenie štatútu, alebo predpisu, bol porušený zákon môže sa sťažovať k najvyššiemu správnému súdu. V súvislosti s fikciou potvrdenia podľa druhej vety odst. 1 § 57 vyskytuje sa otázka, kedy sa považuje správny akt o event. nepotvrdení normy za doručený. O tom zákon nič nehovorí, treba však súdiť, že takýto správny akt sa má doručiť predsedovi zastupiteľstva. (Nebude v tejto relácii platiť ustanovenie odst. 4., § 60, kde sa hovorí o rozhodnutí ministerstva vnútra, ktorým bolo zrušené usnesenie zastupiteľstva a o práve členov zastupiteľstva jednotlive si sťažovať k najv. spr. súdu.) Ministerstvo vnútra môže však i normu, u ktorej platí fikcia potvrdenia podľa § 57 a ktorá sa po vyhlásení stala účinnou, zrušiť na základe § 60, a to z dôvodu, že sa prieči zákonu alebo vybočuje z medzi pôsobnosti za zastupiteľstva. Takéto opatrenie môže ministerstvo vnútra učiniť v lehote šesťmesačnej, ktorá sa počíta od uverejnenia výslovne alebo mlčky potvrdeného usnesenia v zemskom vestníku (Boh. adm. 10723, 11499). Výmer, ktorým usneseme zastupiteľstva bolo zrušené, treba doručiť zemskému prezidentovi (§ 54 a § 41 zák.) a zpráva o tom má byť podaná v najbližšej schôdzi zemského zastupiteľstva. Podľa všetkého treba zrušenie vyhlásiť v zemskom vestníku, lebo inak neni možno si predstaviť od ktorého momentu prestává platnosť zrušeného usnesenia voči povinnostným subjektom. Lehota pre podanie ev. sťažnosti na najvyšší správný súd, o ktorej hovorí § 60, odst. 4., zákona, plynie odo dňa doručenia rozhodnutia ministerstva vnútra zemskému prezidentovi poť. podateľni a nie od oznámenia vo schôdzi zastupiteľstva podľa § 63, odst. 3 (Boh. adm. 11499).
Potvrdené (výslovne alebo mlčky) predpisy a štatúty je treba vyhlásiť v zemskom vestníku (§ 57), lebo inak nemôžu sa stát normou, ktorá by zaväzovala. Pri jej vyhlásení je treba uviest rozhodnutie, ktorým bola potvrdená alebo musí byt uvedené, že pre normu platí fikcia potvrdenia, poneváč uplynuly tri mesiace od predloženia ministerstvu vnútra bez toho, že by sa bolo o nej vyjadrilo.
Normotvornej pôsobnosti zemského (župného) zastupiteľstva sa týka i ustanovenie § 38 a § 39 zákona, ktorý hovorí o zvláštnom poriadku pre vyberanie poplatkov, príspevkov a dávok i naturálnych plnení. Takéto usnesenie vyžaduje k svojej platnosti schválenie ministerstva vnútra v dohode s ministerstvem financií a vo smysle poslednej vety § 39 i vyhlásenia v zemskom vestníku.
V súvislosti s § 56 b je ustanovenie § 28 zákona o zvláštnych poriadkoch pre komisie, ustanovené pre správu a dozor nad jednotlivými ústavmi a podnikmi. Takýto poriadok nebude všeobecne závaznou normou na rozdiel od štatútu na úpravu záležitosti ústavov a zariadení, ale len inštrukciou pre komisiu alebo jednotlivých jej členov. Je ovšem účelné a prax sa toho i drží, keď tieto zvláštne poriadky pre zemské komisie sa publikujú v zemských vestníkoch.
§ 49 župného zákona prikázal župným zastupitelstvám, aby vydaly štatút, obsahujúci jednací poriadok pre finančné komisie. Zákon o organizácií politickej správy nemá ustanovenia o obligatórnosti zemskej finančnej komisie, ale len ustanovenie o finančných komisiách okresov, pre ktoré jednací poriadok vydává ako štatút zemský výbor po vypočutí okresného zastupiteľstva. Prakticky to bolo prevedené tak, že pre Moravu, Slovensko a Podk. Rus boly vydané štatúty okresných finančných komisií generelne a publikované v príslušných zemských vestníkoch.
3. Normy župných úradov (krajinského úradu a zemského úradu pre Podk. Rus). Normotvorná pôsobnosť v otázkách, v ktorých župné zastupiteľstvo podľa župného zákona a krajinské zastupiteľstvo podľa zákona o organizácii politickej správy štatutárnej pôsobnosti nemá a v ktorých právo vydávať štatúty prislúchalo pred zavedením župného zriadenia municipálnemu výboru, prešla podľa § 6 zák. č. 126/1920 na župné úrady, t. j. z orgánu samosprávy na monokraticky organizovaný štátny úrad. Je to predovšetkým tá pôsobnosť, ktorá bola býv. municípiam sverená zvláštnymi zákonmi a pririeknutá buď fakultatívnej alebo obligatornej tvorbe noriem. §-om 5 zák. č. 125/1927 Sb. prešla táto kompetencia na krajinský úrad, pokiaľ tento zákon neustanovil inak (čl. 3).
Otázka obsahu týchto noriem, vydaných župnými poť. krajinskými úradmi na základe presunu kompetencie bude nesporná. Co do obsahu platia materiálne predpoklady pre vydávanie týchto noriem, ktoré vyplývajú z jednotlivých zákonných zmocnení, poť. príkazov dotyčných zákonov a z povahy týchto noriem ako noriem nižšieho druhu.
Aktuálnou bude však i dnes otázka, akým spôsobom majú tieto normy vznikať. Prax sa klonila už z počiatku platnosti župného zákona k tomu, že ohľadne vzniku týchto noriem platné sú predpisy zák. čl. XXI/1886, poť. príslušných zákonov, ktorými boly upravené i formálne predpoklady vzniku štatútov, najmä u štatútov s trestnou sankciou predpisy zák. čl. XL/1879. Inštrukcia ministra s plnou mocou pre správu Slovenska č. 7090/1923 adm. zo dňa 31. X. 1923 (Úradné Noviny župy XV., 1924, str. 16) nariadila všetkým župným úradom, aby sa presne držaly cit. formálnych predpisov. K tomu sa kloní i názor n. s. s. v náleze Boh. adm. 4404, kde sa jednalo o zbrojný štatút.
Laštovka (Úprava požární policie na Slovensku, Veřejná správa, II., str. 7) súdi, že presunom kompetencie vydávať štatúty z municipálnych výborov na župné poť. krajinský úrad, boly tieto štatúty transformované na nariadenia štátnej moci a že následkom toho platí ohľadne ich vzniku to, čo hovoria predpisy pre nariadenia vydávané štátnou mocou, a keď takých niet, tak zásady právnej vedy. Z toho po stránke formálnej vyplývá, že nariadenia krajinského úradu musia byť vyhlásené podľa zák. č. 139/1919 Sb. Ďalej by zo stanoviska Laštovkovho vyplývalo, že norma v tom stádiu, ktoré zodpovedá usneseniu municipálneho resp. administratívneho výboru, nemusí byť vyhlášená (srov. § 8 zák. čl. XXI/1886), že následkem toho nemôže odvolacia lehota podľa § 8 zák. čl. XXI/1886 vôbec započať, takže zainteresované osoby nemajú možnosť chrániť svoje záujmy už v tomto stádiu normotvorného procesu, že ku platnosti týchto noriem neni treba druhého vyhlásenia a že konečne k účinnosti týchto noriem sa nevyžaduje 30denná vacatio legis podľa § 11 cit. zák.
Naproti tomu je treba uvážiť, že podľa ustanovení § 6 ž. z. a § 5 zák. o org. polit. správy presunom kompetencie municipálneho výboru na župné poť. krajinské úrady nastala zmena len v subjekte tejto kompetencie, ale nie zmena vo spôsobe výkonu kompetencie. To znamená, že na miesto dosavádneho normotvorcu nastúpily štátne úrady, že sa ale nič nezmenilo na normotvornom procese samom. Z toho vyplývá, že ohľadne vzniku noriem platia i naďalej predpisy, týkajúce sa normotvorného procesu u municipálnych štatútov a i keď nemožno tieto normy vzhladom na to, že ich nevydává samosprávný orgán, ale štátny úrad, nazvať štatútami, ale nariadeniami štátnych úradov, neznamená to však, že by platily pre vznik týchto noriem predpisy pre vydanie nariadenia štátnych úradov, resp. ak takých neni, zásady právnou vedou vyvodené. Poneváč bol len subjekt kompetencie § 6 župného zákona a § 5 zákona o org. polit. správy zmenený, neboly ustanovenia zák. čl. XXI/1886 poť. zákonov iných o normotvornom procese čl. 7 župného zákona poť. hlavou II. odst. 3. zákona o organizácii politickej správy derogované. Uvedené predpisy sú práve zvláštnymi normami, upravujúcimi tvorenie a vyhlásenie noriem tohoto typu. Nemôžno preto s názorom Laštovkovým súhlasiť v tom, že pre túto normotvorbou formálne predpisy ohľadne tvorby municipálnych štatútov prestaly platiť a že na ich miesto nastúpily predpisy pre vydávanie nariadenia štátnej moci, ep. z i sady právnej vedy. Nemôžno totiž z a priori tvoreného pojmu nariadenia štátného úradu vyvodiť dôsledky contra legem.
Z týchto vývodov treba súdiť toto: normotvorný proces župného poť. krajinského úradu sa delí na štádium prípravné a na štádium konečné.
V štádiu prípravnom vypracuje úrad normu a uverejňuje ju. Je otázkou, kde ju má uverejniť. Prichádza do úvahy teraz len Krajinský vestník (predtým úradné noviny jednotlivých velkých žúp), v ktorom sice podľa zákona o organizácii politickej správy, (zákona župného) sa vyhlašujú pod sankciou neplatnosti určité normy, usnesené krajinským (župným) zastupiteľstvem, pričom však výpočet vyhlásení treba považovať len za demonstratívny. Preto i vyhlásenie pripravenej normy v tomto publikačnom prostriedku treba považovať za dostatečné a zákonu zodpovedajúce (v Uhersku o komitátnych úradných novinách ako publikačnom prostriedku disponoval § 33 zák. čl. XXI/1886). Do prípravného štádia patrí ďalej i odvolacie právo zainteresovaných osob, predloženie po uplynutí odvolacej lehoty príslušnému ministrovi, vybavenie ev. odvolaní a opatrenie normy podacou klauzulou poť. jej schválenie prísl. ministrom.
Konečné štádium skládá sa z vyhlásenia, kterým je podmienaná platnosť a z uplynutia vacatio legis, kterou je podmienaná účinnosť nariadenia. Pre úvahu, kde má byť takáto schválená norma publikovaná, bude pokial ide o nariadenie krajinského úřadu smerodajný předpis § 2, odst. 1., lit. d, zák. č. 139/1919 Sb., podľa kterého nariadenia zemských úradov treba vyhlásiť v Sb. zák. a nar. V tomto smere treba súhlasiť s názorom, prejaveným Laštovkom, lebo v tomto štádiu ide skutočne o nariadenie štátného a to krajinského úradu. K platnosti takéhoto nariadenia by nestačilo len publikovanie v Krajinském vestníku, práve vzhľadom na predpis zák. č. 139/1919 Sb. Pokiaľ šlo v rokoch 1923—1927 o nariadenia župných úradov, vyžadovaly tieto nariadenia vyhlásenia v úradných novinách príslušnej župy.
4. Štatúty miest. V dobe prevratu jestvovaly na Slovensku štyri mestá s právem municipálnym, a to Bratislava, Košice, Banská Štiavnica a Komárno. Štatútotvorná pôsobnosť týchto miest sa riadila všeobecne podľa predpisov, platných pre municípia. Na štatútoch sa usnášal municipálny mestský výbor, ktorý podľa § 1 zák. č. 64/1918 Sb. bol rozpustený a na miesto nebo dosadená zmocnencom vlády správna komisia, na ktorú prešla pravomoc mestského municipálneho výboru.
Zák. č. 210/1920 Sb. bola vláda zmocnená, aby mestá s právom municipálnym cestou nariaďovacou premenila na mestá so zriadeným magistrátem alebo na velké obce. Použijúc tohoto zmocnenia vláda nariadením č. 275/1922, ktoré nadobudlo účinnosti 30. IX. 1922, premenila Bratislavu a Košice na mestá so zriadeným magistrátom a Komárno a Banskú Štiavnicu na velké obce. Nehľadiac k tomu zák. č. 243/1922 Sb., ktorý vo smysle nariadenia č. 335/1922 nadobudnul účinnosti 30. XI. 1922, taktiež vyslovil, že mestá Bratislava a Košice prestávajú byť municípiami a podrobujú sa predpisem o mestách so zriadeným magistrátem, pokiaľ tento zákon neustanovuje ináč.
Touto premenou Bratislavy a Košic na mestá so zriadeným magistrátem zmenil sa právny základ vydávania štatútov, ktoré sa až do tej doby opieralo o zákonný čl. XXI/1886. Naďalej platia o štatutárnom práve týchto miest ustanovenia zák. čl. XXII/1886 o obecnom zriadení, poť. zákone v špecielných, ktoré zmocnily mestá so zriadeným magistrátom obligatorne alebo fakultativne upravovať určité právne otázky štatútami. Premenou stratily však tieto mestá tú štátutvornú pôsobnosť, ktorá na základe zvláštnych zákonných ustanoveni bola pririeknutá do normotvornej pôsobnosti výlučne municipiu. Odo dňa premeny miest Bratislavy a Košice na mestá so zriadeným magistrátem platí pre štatutárnu pôsobnosť týchto útvarov i obmedzenie § 27 zák. čl. XXII/1886, vo smysle kterého štatúty usnesené mestskými zastupiteľstvami nesmú byť v rozpore ani so štatútami municipií poť. žúp, do správného obvodu ktorých sa Bratislava a Košice dostaly a od zavedenia krajinského zriadenia nesmú sa križovať so štatútami vydanými krajinou, ani byť v rozpore s normami vydanými župným úradom, na základe § 6 župného zákona, poť. normami vydanými krajinským úradom na základe § 5 zákona o organizácii politickej správy.
Spornou by sa mohla zdať otázka, v jakom pomere sú štatúty starých municipií a štatúty municipálnych miest, premenené na mestá so zriadeným magistrátem, ktoré upravujú stejnú otázku, ale sa nekryjú ba často obsahujú ustanovenia celkem protichodné (na pr. stavebný štatút mesta Bratislavy a bratislavskej župy). Pri zodpovedaní tejto otázky treba uvážiť, že faktem premeny sa zmenila kompetencia i štatútotvorný subjekt; zmena táto platí odo dňa jej uskutočnenia, nenastal však zásah do platnosti noriem, ktoré tu už v dobe premeny jestvovaly. Normy tieto neprestaly platiť automaticky, mohly byť len nahradené, alebo derogované normami vyššej kategorie podľa zásad rozvedených pod II. Poneváč ide tu o normy vydané podľa procesných predpisov zák. čl. XXI/1886, nemožno k ich zrušeniu použiť ustanovenia § 28, odst. 3, obecného zriadenia o zrušení obecných štatútov pri akejkolvek príležitosti.
Štatútotvorný proces až do premeny bol rovnaký ako u municípií, po premene sa riadi zásadami platnými pre vznik štatútov obcí podľa obecného zriadenia poť. zmien privedených čsl. zákonodárstvom (sr. nižšie).
Bývalé municipálne mestá Komárno a Banská Stiavnica boly vlád. nariadením č. 275/1922 premenené na velké obce. Týmto nariadením boly ďalej premenené všetky mestá so zriadeným magistrátem na velké obce. Premenou zmenil sa v týchto obciach právny základ vydávania štatútov, takže odo dňa 30. septembra 1922 nemohly mestá Komárno a Banská Stiavnica vyvodzovať svoju štatutárnu pôsobnosť z ustanovení zák. čl. XXI/1886 a premenené mestá so zriadeným magistrátem na velké obce stratily pôsobnosť § 22 zák. čl. XXII/1886, takže všetkým týmto mestám naďalej prislúcha len pravomoc vydávania štatútov na základe § 21 obecného zriadenia čili pravomoc, ktorá patrí do pôsobnosti každej obce.
Podľa § 21 zák. č. 243/1922 je vláda oprávnená nariadením zmocniť veľké obce, ktoré sa velkými obciami staly následkem premeny z miest municipálnych, poťažne z miest so zriadeným magistrátom, aby vykonávaly niektoré práva, ktoré mestá so zriadeným magistrátom maly podľa § 22 zák. čl. XXII/1886. Keby vláda takéto vládne nariadenia vydala, založila by tým pre zmocnené veľké obce právny podklad pre výkon kompetencie poťažne pre obstaráváme určitých úkolov, uvedených v § 22. Tým by sa založila pre tieto veľké obce i nová štatútotvorná pôsobnosť v týchto na základe zmocnenia vlády obstarávaných veciach.
Vláda tohoto svojho práva podľa § 21 zák. č. 243/1922 Sb. do polovice r. 1936 nepoužila. Nebude sporné, že premenou Komárna a Banskej Štiavnice a miest so zriadeným magistrátom na veľké obce sa nezasiahlo do materielnej platnosti štatútov, vydaných týmito útvarmi pred premenou na základe okruhu pôsobnosti, ktorý tieto mestá maly pred deklasifikáciou. Statúty neboly žiadnou z povyššie citovaných noriem zrušené ani derogované, lebo tieto normy neupravovaly nove materiu štatútov po stránke obsahovej, ale len právne postavenie tých subjektov, ktoré až do premeny túto materiu mohly platné štatútami normovať. Deklasifikáciou boly ovšem zmenené kompetenčné ustanovenia štatútov, lebo zanikly orgány, ktoré podľa všeobecných zásad alebo podľa predpisov samých štatútov boly povolané k tomu, aby inak platné ustanovenia aplikovaly na konkrétny prípad. Administrativne boly deklasifikované mestá pridelené príslušným slúžnovským okresom podľa § 8 vlád. nař. č. 275/1922 Sb. ako i podľa vyhlášky ministra pre správu Slovenska č. 412/1922 Sb. a § 6 zák. č. 126/1920 Sb. prešla dňom 1. januára 1923 pôsobnost mešťanostu, policajného kapitána a magistrátu vo veciach štátnej administratívy na príslušné okresné úrady (srov. Boh. adm. 6241 o zmene kompetencie vo veciach stavebných podľa štatútu býv. mesta so zriadeným magistrátom).
Materielne ku konfliktu medzi štatútami týchto miest a štatútami vydanými pred deklasifikáciou municípiami nemôže dôjsť, lebo štatúty býv. miest so zriadeným magistrátom už podľa § 27 zák. čl. XXI/1886 nemohly byť v rozpore so štatútmi municípia a ani platnost štatútov municípia sa nemohla automaticky rozšíriť na územie býv. municipálnych miest (Komárno, B. Štiavnica), premenených na veľké obce, lebo k tomu by bolo treba normatívneho opatrenia oprávneného normotvorcu.
Vládnym nariadením č. 335/1922 Sb. bola v § 19 premeneným mestám uložená povinnost, aby svoje štatúty uviedly v súľad so zmenou svojej právnej povahy a platnými zákonnými predpismi v lehote šest mesiacov počítanej od 30. novembra 1922. Toto vládne nariadenie bolo vydané ku prevedeniu jednak zák. č. 233/1920 Sb., ktorý prezatýmne upravoval právo miest s regulovaným magistrátom na Slovensku a zák. č. 243/1922 Sb. o prozatýmnej úprave zriadenia obcí na Slovensku. §-om 19 vlád. nar. č. 335/1922 Sb. chcelo sa dosiahnuť toho, aby deklasifikované mestá svoje štatúty zrevidovaly a to aby pokiaľ ide o štatúty, ktoré upravujú materiu i naďalej spadajúcu do štatutárnej pôsobnosti týchto subjektov, prispôsobily kompetenčné predpisy týchto štatútov novej právnej štruktúre miest. Pokiaľ ide o štatúty, ktoré upravovaly materiu v tom obore, v ktorom premenené mestá stratily svoju štatutárnu pôsobnosť, mohlo by ich prispôsobenie ku zmene právnej povahy týchto miest spočívať len v zrušení tých štatútov, poť., v zrušení tých častí, ktoré sa neslučujú s premenenou právnou povahou týchto miest. Ustanovenie § 19 nemožno vykladať ako zmocnenie vydávať štatúty i v takých veciach, v ktorých tieto premenené mestá stratily štatútotvornú pôsobnosť. (Tak ku pr. by nemohly tieto obnovené štatúty obsahovať trestnú sankciu, poneváč obciam nepatrila kompetencia vydávať štatúty podľa zák. čl. XL/1879).
Treba poznamenat, že ustanovenie § 19 vlád. nar. č. 335/1922 nemálo u premenených miest úspechu.
5. Obecné štatúty. Zmeny sa týkajú vlastne len štatútotvorného procesu a to presunom schvaľovacieho práva. Podľa § 27 obecného zriadenia potrebovaly štatúty k svojej platnosti schválenia municipálneho výboru, v období 1919—1922: schválenia administratívneho výboru malých žúp a od 1. januára 1923 musely byť štatúty podľa § 4 zák. č. 241/1921 schválené okresným výborom, ktorého usneseme vyžaduje ku svojej platnosti schválenia okresného náčelníka (zák. č. 241/1921 nadobudol účinnosti súčasne so zákonom o župnom zriadení č. 126/1920 Sb.), lebo pôsobnosť, ktorú vo veciach obecných štatútov vykonávaly municipálne výbory prešla na okresné výbory (srov. Boh. adm. 11747). Od 1. januára 1923 neplatí ani ustanovenie § 28, odst. 2, podľa ktorého mohly byť štatúty schválené i mlčky (§ 4, odst. 2,. zák. č. 241/1921). Proti platnému usneseniu (teda schválenému okresným náčelníkom) okresného výboru bolo si možno do 14 dní podať sťažnosť, ktorú bolo treba podať u okresného úradu a ktorú vybavoval župný úrad (§ 2 zák. č. 241/1921). V dobe platnosti zákona o organizácii politickej správy možno sa odvolať ku krajinskému úradu v lehote 15 dňovej (§ 5 zák. č. 125/1927).
Štatúty miest so zriadeným magistrátom v období 1919—1922 schvalovaly župné administratívne výbory, v období 1923—1927 župné výbory, ktorých usneseme vyžadovalo k svojej platnosti schválenia župana (§ 10 zák. č. 241/1921 Sb.). Proti platnému usneseniu župného výboru bolo možno podať sťažnosť na ministerstvo vnútra v rámci 14 dňovej odvolacej lehoty. Odvolanie sa podávalo u župného úradu (§ 7 zák. č. 241/1921). Za platnosti zákona o organizácii politickej správy č. 125/1927 Sb. schvaluje statuty miest s regulovaným magistrátom krajinský výbor. K platnosti jeho usnesenia sa vyžaduje schválenie krajinského prezidenta (§ 10 zák. č. 241/1921 Sb. a § 99 zák. č. 125/1927 Sb., ktorý zmenil len subjekty: župný výbor — krajinský výbor). Proti usneseniu, ktorým bolo schválenie odoprené alebo bol porušený zákon alebo štatútotvorné právo obce, je možno odvolať sa ku ministerstvu vnútra v 15 dňovej odvolacej lehote (§§ 10 a 7 zák. č. 241/1921 Sb.).
Pravomoc podľa § 28, odst. 1., obecného zriadenia prehlásiť štatút, ktorý sa prieči § 27 (je v rozporu so zákonom, nariadeniami vlády alebo štatútami župy, zeme) za neplatný, prešla na okresný výbor, taktiež pravomoc zrušiť štatút pri akejkolvek príležitosti podľa § 28, odst. 3, po predchádzajúcom vypočutí obce. Z jeho platného usnesenia, vyžadujúceho schválenia okresného náčelníka (§ 4 zák. č. 241/1921 Sb.), bolo možné odvolanie k župnému úradu, za platnosti zákona o organizácii politickej správy ku krajinskému výboru. U štatútov miest so zriadeným magistrátom vykonával túto pravomoc župný výbor, za platnosti zákona o organizácii politickej správy krajinský výbor. Proti jeho usneseniu neni prípustné odvolanie, lebo municipálny výbor podľa § 28, odst. 3, zák. čl. XXII/1886 rozhodoval v poslednej inštancii a proti jeho rozhodnutiu bola prípustná len sťažnosť k správnému súdu (§ 35 zák. čl. XVI/1914).
6. Štatúty s trestnými sankciami. a) Právo municípií vydávať priestupkové štatúty s trestnou sankciou prešlo od 1. januára 1923 podľa § 6 zák. č. 126/1920 Sb. na župné úrady. Za platnosti zák. o organizácii pol. správy treba považovať túto kompetenciu župného úradu podľa zák. čl. XL/1879 za zrušenú, lebo zákon o organizácii politickej správy upravuje túto materiu nove v čl. 3, ktorý zmocňuje politické úrady vydávať policajné príkazy a zákazy pokiaľ sú potrebné v záujme verejnom a to vo forme nariadení a na ich nesplnenie stanoviť tresty.
b) Ohľadne priestupkových štatútov miest so zriadeným magistrátom neboly prevedené po stránke štatútotvorného procesu žiadne zmeny, avšak počet štatútotvorných subjektov sa novou organizáciou zriadenia obcí na Slovensku podstatne zmenšil. Dnes môžu takéto štatúty vydávať len mestá Bratislava a Košice. Týmto mestám patrí aj príslušnosť k vydávaniu policajných štatútov, ktoré upravujú veci vyhradené mestskému štatútu, ktorý podlieha schváleniu iného ministerstva, než ministerstva vnútra. Tak ku pr. nemá politický úrad nariaďovaciu moc pri úprave zatváracej hodiny v obchodoch v mestách s regulovaným magistrátom, lebo táto pravomoc bola § 8 zák. čl. XXXVI/1913 vyhradená mestskému štatútu so schválením ministerstva obchodu (Boh. adm. 9738, 11643).
c) Štatúty smiešané, t. j. štatúty, ktoré upravujúc určitú vec verejnej správy, obsahujú i trestnú sankciu, vyžadujú k svojej platnosti potvrdenia ministra vnútra a vedľa toho schválenia podľa zák. čl. XXII/1886, poť. podľa zákonov, ktoré túto fázu štatútotvorného procesu pozmenily (srov. vyššie).
7. Snahy o zjednodušenie, sobranie a sjednotenie štatútov. Štatúty následkom toho, že bolo mnoho subjektov, ktoré ich vydávaly, sa postupem času staly neprehľadným normovým komplexem. Je prirodzené, že boly vyvolané snahy po náprave. Tak už § 35 zák. čl. XX/1901 nariadil komitátom, mestám municipálnym a so zriadeným magistrátom, ako i obciam, aby preskúmaly a premenily štatúty s hľadiska zjednodušenia správného pokračovania. Ďalej nariadenie ministra pre správu Slovenska č. 7090/1923 bolo si vedomé toho, že v administrative nových žúp bude velké nesnádze pôsobiť okolnosť, že v tej istej župe budú platiť štatúty viacerých komitátov, ktoré sa nemusia kryť ani formálne ani obsahove, alebo môže byť na určitej časti územia tej istej župy určitá otázka upravená a na inej nie. Preto bolo nariadené preskúmnie štatútov, ich sosbieranie a predloženie seznamu platných štatútov. Konečne na podnet komisie pre zhospodárnenie verejnej správy bolo u Krajinského úradu v Bratislave a Zemského úradu v Užhorode r. 1934 započaté so sbieraním a skúmaním štatútov za účelem zistenia čo zo štatutárneho práva ešte platí a v snahe po jednotnej úprave otázek, normovaných štatútami. Pri bližšom skúmaní sa zistí, že následkem zmien organizácie verejnej správy, ako i vývojem zákonodárstva velká časť štatútov buďto vôbec alebo zčasti už neplatí, a že naopak velké nesnádze a hospodárske škody pôsobí, že určité výseky verejnej správy sú stále ešte upravené v roztrieštených a zastaralých štatútoch (ku pr. stavebné právo).
Literatúra.
Kmety: „A magyar közjog kézikönyve", Budapest, 1900; „A magyar közigazgatási és pénzögyi jog kézikönyve", Budapest, 1911; Ereky: „ Jogtörténelmi és közigazgatási jogi tanulmányok", Prešov, 1917; „Magyar helyhatósági önkormányzat", Budapest, 1908; „Tanulmányok a vármegyei önkormányzat köréböl", Budapest, 1908; Jászi: „A magyar közigazgatási jog alapvonalai", Debreczen, 1907; Márkus: „Ungarisches Verwaltungsrecht", Tübingen, 1912; Ladik: „A szabályrendeletek", Budapest, 1912; Dambrovszky: „Szabályrendeleti jog", Budapest, 1922; Hons: „Statutární právo municípií a obcí na Slovensku a zřízení župní", Věstník min. vnútra, 1922, str. 1, 33 a nasl.; „Normotvorná pôsobnost župních zastupitelstev", Věstník min. vnitra, 1923, str. 325, 373 a nasl.; Laštovka: „Zákon župní", Bratislava, 1925; „Úprava požární policie na Slovensku", Veřejná správa, 1932, str. 5, 49 a nasl.; „Dozor nad samosprávními územními korporacemi, Pocta Háchova", Bratislava, 1932, str. 131; Smerek; „Štatútotvorné právo obcí", Administratívny vestník, 1935, str. 785 a násl.; „K normotvornej pôsobnosti krajinského úradu v priebehu historického vývinu", Administratívny vestník, 1935, str. 53 a nasl.; „K otázke štatutárneho práva na Slovensku a Podk. Rusi", Veřejná správa, 1936, str. 129, 161 a nasl.; Holdík: „Zákon o organisaci politickej správy", Praha, 1936.
Jaroslav Chorvát.

Citace:

Statuty na Slovensku a P. Rusi. Slovník veřejného práva Československého, svazek IV. S až T. Brno: Nakladatelství Polygrafia – Rudolf M. Rohrer, 1938, s. 671-686.