Čís. 5619.

Spreneveru úrokov možno vinníkovi pričítať k vine len pokiaľ úroky skutočne prijal a pre seba podržal; neľze považovať za spreneverené úroky z opozdenia, obžalovaným v skutočnosti neprijaté, ale počítané mu k ťarche ako náhrada škody za opozdené plnenie. Súdom menovaný správca konkurznej podstaty nie je verejným úradníkom v smysle § 461 tr. zák.
(Rozh, zo dňa 3. júna 1936, Zm III 201/36.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti Dr. J. T., obžalovanému zo zločinu podľa § 462 tr. z., vyhovel čiastočne zmätočnej sťažnosti verejného žalobců, zrušil rozsudok odvolacieho sudu z dôvodu zmätočnosti podľa § 385, č. 1 a) tr. p. a uznal obžalovaného Dr. J. T. vinným zločinom pokračujúcej sprenevery podľa § 355, 356 tr. z. v znení tr. nov. z r. 1929, ktorý spáchal tak, že ako správca konkurznej podstaty firmy »C.« od roku 1924 do roku 1932 čiastku 104778 Kč, ktorú pre konkurznú podstatu obdržal, prez viaceré súdne vyzvanie ani veriteľom nevyplatil, ani do súdneho depozitu nesložil, ale pre seba ponechal a na svoje ciele spotreboval.
Z dôvodov:
Verejný žalobca ohlásil a previedol zmätočnú sťažnosť z dôvodu § 385, č. 1 a) tr. p., s ktorou generálna prokuratura prejavila súhlas. Zmätočná sťažnosť je základná, pokiaľ dovodzuje trestnosť zistenej činnosti obžalovaného.
Obžalovaný bol usnesením krajského Súdu zo dňa 26. marca 1923 menovaný správcom konkurznej podstaty firmy »C.« a ako správca konkurznej podstaty pôsobil do roku 1934. Po speňažení podstaty podľa zápisnice o zasadnutí konkurzného výboru zo dňa 26. októbra 1932 predostrel vyúčtovanie, podľa ktorého príjmy konkurznej podstaty boly s medzičasnými úrokami účtované čiastkou 224391 Kč 78 h. Obžalovaný bol konkurzným komisárom vyzvaný, aby rozdelil medzi veriteľov konkurzu 109934 Kč 45 h miesto ním navrhovaných 25700 Kč. Obžalovaný však peniaze pred zahájením trestného pokračovania prez viaceré vyzvanie ani veriteľom nevyplatil, ani do súdneho depozitu nesložil. Vrchný súd zreteľne vychádzal zo skutočnosti, ktorá má sa takto považovať za zistenú, že pred súdnym určením odmeny obžalovaný celú inkriminovanú čiastku pre seba upotrebil; pri tom prijal len obranu obžalovaného, že mal k dispozícii čiastku 25700 Kč, ktorú povodne navrhoval k rozdeleniu. Je konečne zistené, že škoda bola po zahájení trestného pokračovania úplné nakradená.
Po objektívnej stránke je bezpochybné, že peniaze, ktoré obžalovaný prijal ako správca konkurznej podstaty, náležaly tejto podstate a malý byť podľa súdom schváleného rozvrhu použité v prospech podstaty, takže obžalovaný obdržal tieto peniaze — tedy cudziu vec movitú — k určitému jemu známemu účelu a nemal tedy práva upotrebiť ich na iné účele, než pre ktoré ich obdržal.
Keď tedy obžalovaný na miesto pre tieto účele týchto peňazí upotrebil pre seba, je tým po objektívnej stránke založená skutková náležitosť spreneverenia, pokiaľ ide o hotové, obžalovaným prevzaté peniaze. Spreneveru úrokov, ktoré sú v čiastke 109934 Kč 45 h, uvedenej v obžalobe, tiež zahrnuté, bolo by možno pričítať obžalovanému k vine, len pokiaľ by bol čiastku úrokov aj v skutočnosti prijal a pre seba podržal, ale neľze považovať za spreneverené úroky z opozdenia obžalovaným v skutočnosti neprijaté, ale rátané jemu k ťarche ako náhrada škody za nevčasné plnenie.
Zo zistení odvolacieho súdu vyplýva, že obžalovaný skutočné prijal 224391 Kč 78 h a z tejto hotovosti k rozdeleniu medzi konkurzných veriteľov II. triedy málo zostaľ 104778 Kč; len túto čiastku obžalovaný aj skutočné prijal, takže len pre ňu lze obžalovaného činiť zodpovedným vo smere sprenevery, a to včetne aj za čiastku 25700 Kč, ktorú podľa nevyvrátenej obhajoby mal k dispozícii, poneváč ani tú obžalovaný nepoužil k jej účelu, ačkoľvek bol k tomu vyzvaný, a nahradil ju iba po zahájení trestného pokračovania, ktoré bolo zavedené na jeho vlastne udanie pre spreneveru 109934 Kč 45 h.
Nakoľko obžalovaný úrokový zvyšok 5156 Kč 45 h neprijal, ale len po výšku tejto čiastky neplatením škodu spôsobil, nebola tým splnená ešte skutková podstata sprenevery, takže dotyčné tejto čiastky bolo treba ponechať oslobodzujúci rozsudok v platnosti.
Najvyšší súd neuznal, ako navrhovala verejná obžaloba, na zločin sprenevery v úrade podľa § 462, odst. 1, 2 tr. z. v znení trest. novely z r. 1929, poneváč nie je splnená náležitosť skutkovej podstaty podľa tohoto paragrafu, že sa sprenevery dopustil verejný úradník.
Podľa § 461 tr. z., pokiaľ tu prichádza v úvahu, sa považujú za verejných úradníkov tí, ktorí podľa svojho úradu, podľa svojej služby alebo podľa zvláštneho príkazu sú povinní vykonávať štátne úkoly verejnej správy alebo spravedlnosti.
V súdenom prípade bol obžalovaný súdom vymeňovaným správcom konkurznej podstaty podľa zák. čl. XVII/1881 a tedy jednal ako správca konkurznej podstaty síce z príkazu súdu, ale nelze uznať, že vykonával úkoly verejnej správy, alebo spravedlnosti. Toto vysvitá z ustanovení §§ 3 a 100 cit. zák., podľa ktorých náleží správcovi podstaty právo spravovania a disponovania nad majetkom patriacim konkurznej podstate; podľa § 154 cit. zák. je správca podstaty povinný konkurzný majetek spravovať a starať sa o zužitkovanie peňazí patriacich k podstate a podľa § 157 cit. zák. po likvidačnom roku nadobudnú veritelia právo konkurzný majetek prostredníctvom správců podstaty a konkurzného výboru samostatné spravovať a speňažiť.
Záleží tedy činnosť správců podstaty iba vo spravovaní, pripadne speňažení majetku podstaty, len túto činnosť však nelze podradiť pod pojem »úkoly spravedlnosti«, kým nie je v zákonnom čl. XVII/1881 ustanovenie, podľa ktorého by aj spravovanie a speňaženie podstaty bolo vyhradené samému súdu. Že súdu podlieha usnesenie výboru o rozdelení výťažku podstaty, nič na veci nemení, leba podobné sa pokračuje pri správe majetku poručencov, opatrovancov a pod., preto však táto správa sama nie je správou verejnou, ani úkolom spravedlnosti. To vysvitá aj z porovnania ustanovení § 362 tr. z. a § 471 tr. z.
Keby osoby v § 362 tr. z. vymeňované, a tedy aj správca konkurznej podstaty, boly verejnými úradníkmi vo smysle zákona, tu zodpovedaly by za čin, ktorý inak je nevernou správou, podľa § 471 tr. z. Keď však zákon túto ich činnosť a aj činnost správců konkurznej podstaty podradil pod zvláštne ustanovenie § 362 tr. z. ako prípad nevernej správy stíhaný z úradnej povinnosti, je zrejmé, že ani trestný zákon nemal na mysli správců konkurznej podstaty ako verejného úradníka, a to ani v prípade sprenevery, ku ktorej je zrejme neverná správa subsidiárnym trestným činom.

Citace:

č. 5619. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 18, s. 258-260.