Čís. 4951.

Trestný čin, spáchaný osobou z trestu podmienene prepustenou v dobe skušobnej, treba považovat’ za spáchaný v dobe trestu (§ 36 zák. čl. 37:1880). V takom prípade je vymeranie úhrnného trestu neprípustné.
(Rozh. zo dňa 17. marca 1934, Zm IV 636/33.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti M. M., obžalovanému zo zločinu úmyselného zabitia človeka a iné, na základe verejného pojednávania následkom opravného prostriedku, podaného generálnou prokuratúrou v smysle § 441 tr. p. takto sa usniesol: Opravný prostriedok pre zachovanie právnej jednotnosti, podaný generálnou prokuratúrou podľa § 441 tr. p. sa uznává za odôvodnený a vyslovuje sa, že rozsudkem krajského súdu v U. zo dňa 10. decembra 1932 č. Tk V 1022/25-60 bol porušený zákon v ustanovení § 517 tr. p. a § 36 zák. čl. 37:1880.
Toto usnesenie v smysle posl. odst. § 442 tr. p. nemá pre stranu účinku.
Dôvody:
Podľa trestných spisov krajského súdu v U. bol M. M. odsúdený: 1. rozsudkom tohoto krajského súdu zo dňa 12. novembra 1925, č. Tk 1022/25-39, zmeneným rozsudkem najvyššieho súdu v Brne, pre zločin zabitia človeka do káznice na dobu 4 rokov ako k trestu hlavnému a k trestu na peniazoch v čiastke 100 Kč lebo 5 dní káznice ako k trestu vedľajšiemu; 2. rozsudkem toho istého súdu zo dňa 12. decembra 1931 č. j. Tk 441/29-54 do žalára v trvaní jedného roku pre zločin krádeže, ktorý spáchal po dni 10. januára 1929. Komisia pre podmienečné prepustenie z trestu pri krajském súde v N. usnesením zo dňa 26. júla 1928 prepustila M. M. v smysle § 10 zák. zo dňa 17. októbra 1919, čís. 562 Sb. z. a n., podmienečne na slobodu z trestu uvedeného hore pod bodem 1. Skušobnú dobu ustálila na dva roky. Tá istá komisia usnesením zo dňa 10. juna 1932 na základe § 14 zákona zo dňa 17. októbra 1919, č. 562 Sb. z. a n., odvolala svoje predešlé usnesenie o podmienečnom prepustení a nariadila výkon zbytku trestu s tým odôvodnením, že trestanec M. M. bol odsúdený rozsudkem hore pod bodom 2. uvedeným ku trestu tam označenému pre zločin krádeže, spáchaný dňa 10. januára 1929, tedy v dobe skušobnej, ktorá sa mala ukončiť dňom 28. júla 1930. Podľa obsahu návrhu štátneho zastupiteľstva trestanec M. M. nastúpil tento zbývajúci trest dňa 5. októbra 1932. 3. Rozsudkom krajského súdu v U. zo dňa 10. decembra 1932 č. Tk V 1022/25-60 boly potom oba rozsudky, uvedené hore pod bodom 1. a 2. čo do výroku o treste vyzdvihnuté z platnosti a M. M. bol odsúdený úhrnným rozsudkom do káznice na dobu 4 rokov a 9 mesiacov ako k trestu hlavnému a k pokute 100 Kč, event. ďalších 5 dní náhradnej káznice ako trestu vedľajšiemu na tom základe, že si ešte ani jeden z týchto trestov neodpykal a že pri vynesení dotyčných rozsudkov neboly použité pravidlá příslušné pre úhrnný trest. 4. Rozsudkom krajského súdu v U. zo dňa 10. decembra 1932 č. Tk V 881/30-48 bol ten istý M. M. odsúdený ešte i pre zločin násilia proti orgánu vrchnosti a pre prečin ťažkého poškodenia na tele, spáchané dňa 13. októbra 1930, na jeden rok žalára ako k trestu hlavnému a na 100 Kč a 100 Kč peňažitého trestu, eventuelne na ďalších 10 dní žalára, ako ku trestu vedľajšiemu, tedy pre také trestné činy, ktoré boly spáchané po uplynutí skušobnej doby hore spomenutej a ustálenej dotyčné tohoto odsúdeného ako z trestu podmienečne na slobodu propušteného. 5. Rozsudkom krajského súdu v U. zo dňa 13. júna 1933, č. Tk V 881/30-55, boly aj rozsudky, uvedené hore pod bodom 3. a 4. čo do výroku o treste vyzdvihnuté z platnosti a M. M. bol odsúdený úhrnným rozsudkom do káznice na dobu 5 rokov a 6 mesiacov ako k trestu hlavnému a k peňažitému trestu 300 Kč ako k trestu vedľajšiemu, ktoré sa v prípade nedobytnosti premeňujú na ďalších 15 dní káznice.
Rozsudkom krajského súdu v U. hore pod bodom 3. uvedeným porušený bol zákon v znení § 517 tr. p. a § 36 zák. čl. 37/1880, poneváč súd vymeral na tresty v ňom uvedené súhrnný trest, na vymeranie ktorého podmienky nejestvovaly, a pominul vymerať sjednotený trest, ktorého podmienky tu boly. Správnosť tohoto právneho stanoviska dokazuje mimo skutkového stavu hore vylíčeného už samo znenie hore citovaných zákonov hľadiac zvlášť na tú skutočnosť, že M. M. spáchal trestný čin, uvedený hore pod bodom 2. po svojom podmienečnom propuštení z iného trestu v dobe skušobnej, ktorá okolnost’ vylučuje vymeranie súhrnného trestu podľa zákona. Najvyšší súd zaujal to isté stanovisko v tejto otázke, keď rozsudkom zo dňa 12. decembra 1930, č. j. Zm IV 592/30-1, vypovedal, že trestný čin spáchaný podmienene propuštěným vo skušobnej dobe treba podľa stálej praksi považovať za spáchaný v dobe trvania trestu v smysle § 36 zák. čl. 37/1880. Tomuto právnemu stanovisku nasvedčuje aj § 11 zák. čís. 562/1919, podľa ktorého možno podmienečne propuštenému po dobu skušobnú uložiť obmedzenie v tomto §-e uvedené a neprekáža ani § 15 tohoto zákona, lebo podmienené prepustenie bolo odvolané a bolo nariadené vykonanie celého zbytku uloženého trestu, takže neľze trest v dobe spáchania pozdejšieho trestného činu považovat’ za odpykaný. V takom prípade tedy nie je vymeranie úhrnného trestu prípustné, a to nie podľa § 19 zák. čís. 562/1919 sb. z. a n., ktorý hovorí len o výkone trestov, dojde-li k výkonu trestu na slobode odloženého v celku alebo z časti preto, že vinník bol na novo odsúdený, lež preto, lebo tu nie sú podmienky stanovené v odst. 1. § 517 tr. p. pre vymeranie úhrnného trestu, totiž aby niekto bol odsúdený rôznymi pravoplatnými rozsudkami k niekorkým trestom na slobode a pri vyneseni rozsudkov nebolo použité predpisov smerodajných pre úhrnný trest (§ 96 tr. zák. vo spojení s § 104 tr. zák.). Podľa hore uvedených dôvodov je však zrejmé, že tu jestvovaly podmienky pre výmeru sjednoteného trestu podľa § 36 zák. čl. 37/1880 hľadiac k tomu, že tresty, ktoré boly odsúdenému zmienenými rozsudkami vymerané, sú rôzneho druhu, lebo rozsudok skorší vymeral obžalovanému trest v druhu káznice a rozsudok pozdejší v druhu žalára, následkom čoho trest vymeraný v miernejšom druhu žalára treba pri sjednotení trestu na ťažší druh trestu káznice primerane snížiť v jeho trvání. Poneváč hore citovaným rozsudkom krajského súdu v U. bol porušený zákon v §§och hore označených, preto bolo treba vyhoveť opravnému prostriedku pre zachovanie právnej jednotnosti v smysle § 441 tr. p. podanému generálnou prokuraturou a toto porušenie zákona zistiť. Poneváč však sjednotenie dotyčných trestov by zapríčinilo vymeranie trestu na dobu dlhšiu, než sa stalo výmerom súhrnného trestu, je zrejmé, že na úkor odsúdeného sa vymeraný súhrnný trest už nemôže zmeniť, a preto hore uvedené usnesenie, ktorým sa vyslovuje porušenie zákona, nemá pre strany účinku.

Citace:

č. 4951. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1935, svazek/ročník 16, s. 124-126.