Čs. 190 dis.

Jestli advokát v dôvere vo svojho zamestnanca a zmocnenca ku prijímaniu súdnych zásielok uveril mu, že súdne rozhodnutie bolo mu doručené v deň, označený na ňom razítkom, a podal od onoho dňa rátajúc v zákonnej lehote opravný prostriedok, hoci ono súdne rozhodnutie bolo doručené vo skutočnosti o jeden deň driev, neľze mu po subjektívnej stránke klásť za vinu značnú liknavosť a opozdilosť v smysle § 69 lit. c) zák. čl. XXXIV:1874.
(Rozh. zo dňa 26. februára 1934, Ds III 82/33.)
Najvyšší súd ako súd disciplinárny pre veci advokátov v disciplinárnej veci proti Dr. D. B., advokátovi v K., následkom odvolaní, podaných F. M-om a Dr. D. B-om proti rozsudku disciplinárneho súdu advokátskej komory v Turč. Sv. Martine zo dňa 16. septembra 1933 po preskúmaní spisov, predložených hore označeným disciplinárnym súdom, vyniesol rozsudek, ktorým odmietol odvolanie F. M-a proti roz- sudku prvostupňového disciplinárneho súdu, vyhovujúc však odvolaniu obvineného Dr. D. B., zrušil rozsudok disciplinárneho súdu prvej stolice a oslobodil obvineného v smysle § 94 adv. por. od obžaloby pre disciplinárny prečin podľa § 69 bod c) zák. čl. XXXIV:1874 na něho podané. Poškodený bol so svojími majetkovými nárokmi poukázaný na riadny súd.
Z dôvodov:
Odvolanie obvineného advokáta Dr. D. B. je dôvodné. Obvinený bol uznaný vinným v disciplinárnom prečine podľa § 69 bod c) zák. čl. XXXIV:1874, ktorý tak spáchal, že v civilnej pravote podal opoždene dovolaciu žiadosť, následkom čoho táto bola odmietnutá. Správné namieta sťažovateľ, že tento disciplinárny prečin vyžaduje k svojej skutkovej podstate buď úmyselnosť alebo nedbanlivosť páchateľa. Obvinený advokát hájil sa tým, že rozsudok druhostupňového sudu odobral u súdu jeho zmocněnec ku prijímaniu súdnych zásielok, že tento datum doručenia nie dobre označil, že z toho vzniklo opoždené podanie dovolania a že následkom svojej choroby po dlhú dobu trvajúcej nemohol agendu svojej advokátskej kancelárie sám viesť. Toto zodpovedanie obvineného berie disciplinárny súd zrejme za dokázané, lebo ho vo svojom rozsudku uvádza a nevraví o ňom, že mu neverí, naopak pri svojich právnických vývodoch z neho vychádza a činí z neho závery. Obvinenému sa nekladie za vinu úmyselnosť, avšak neľze mu dokázať ani nedbanlivosť. Obvinený sa sice odvolává na svoju dlhú chorobu, avšak táto choroba mu neprekážala, aby dovolaciu žiadosť podal, bárs trochu opoždene, nebola teda sama o sebe ani príčinou, aby dovolacia žiadosť nemohla byť podaná včas a nebolo preto ani treba, aby sa obvinený vzdal zastupovania, resp. odovzdal vypracovanie dovolania spoľahlivému advokátovi substitútovi. Obvinený ustanovil za seba ako zmocnenca ku prijímaniu súdných zásielok svojho kancelárského zamestnanca solicitátora J. K. a neplynie ani z rozsudku ani z predložežených spisov, že by tento kancelársky zamestnanec bol osobou nespoľahlivou, že sa dopustil nejakých nesprávností alebo nedbanlivostí v podobných veciach a že obvinenému bola nespoľahlivosť jeho ako zmocnenca známa. Keď tedy obvinený, ktorý dosiaľ disciplinárne trestaný nebol, v dôvere vo svojho zamestnanca a zmocnenca ku prijímaniu súdnych zásielok tomuto uveril, ktorý na prevzatý rozsudok dal razítko v jeho kancelárii k tomuto účelu jestvujúce s dátom 25./XII. 1930, ktorý exemplár obvinený súdu predložil, a od tohoto dna rátajúc v 15 dennej lehote dovolaciu žiadosť podal, nemožno mu po subjektívnej stránke klásť za vinu takú značnú liknavosť a opozdilosť, ktorú by bolo treba kvalifikovať ako disciplinárny prečin podľa § 69 bod c) zák. čl. XXXIV:1874. Preto nebolo treba zaoberať sa ďalšími námietkami obvineného. Poneváč skutková povaha inkriminovaného prečinu neni po subjektívnej stránke daná, bolo odvolaniu vyhovené a obvinený bol sprostený obžaloby.

Citace:

Č. 190 dis.. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1935, svazek/ročník 16, s. 524-525.