Čís. 4949.

Nie je daná příčinná súvislosť, tedy ani spoluspôsobenie smrteľného výsledku, medzi opomenutím lekára, spočívajúcom v tom, že sa nepostaral o včasný operatívny zákrok u pacienta, poraneného treťou oso bou, a smrťou pacienta, ak možnosť jeho záchrany týmto zákrokom bola len pravdepodobná, nie však istá.
(Rozh. zo dňa 15. marca 1934, Zm III 443/33.)
Najvyšší súd vyniesol v trestnej veci proti Drovi A. S., obžalovanému z prečinu podľa §§ 290 a 291 tr. zák., na základe verejného pojednávania následkom zmätočnej sťažnosti obžalovaného tento rozsudok: Vyhovujúc zmätočnej sťažnosti z dôvodu zmätku podľa § 385, čís. 1 a) tr. p., zrušujú sa rozsudky obidvoch nižších súdov a obžalovaný Dr. A. S. sprosťuje sa na základe § 326, čís. 1 tr. p. obžaloby, podanej proti nemu pre prečin podľa §§ 290 a 291 tr. zák. Trestné trovy má podľa 1. odst. § 482 tr. p. znášať štátna pokladnica. O súkromoprávnych nárokoch poškodenej strany nebolo v smysle § 487 tr. p. rozhodnuté. Zmätočná sťažnosť v ostatnej časti poukazuje sa na toto rozhodnutie.
Dôvody:
Najvyšší súd preskúmajúc túto trestnú vec shľadal, že rozsudky obidvoch nižších súdov sú dotknuté zmätkom podľa § 385, čís. 1 a) tr. p. Nižšie súdy uznaly obžalovaného vinným prečinom podľa §§ 290 a 291 tr. zák. spáchaným tým, že svojou nedbalosťou spôsobil smrť B. T. Ku skutkovej podstate prečinu podľa § 290 tr. zák. sa vyžaduje: 1. aby sa obžalovaný dopustil nedbalosti, 2. aby touto nedbalosťou spôsobil smrť druhej osoby. Najvyšší súd nepotreboval riešiť v tomto prípade spornú otázku, či sa môže obžalovanému klásť za vinu nedbalost’ v smysle trestného zákona, kedže podľa skutkových zistení nižších súdov a pri správnom výklade zákona niet tu druhého předpokladu pre vynesenie odsudzujúceho rozsudku. Nižšie súdy, ktoré sa zaoberaly hlavne skúmaním, či sa obžalovaný dopustil nedbalosti, prehliadly, že chýba tu příčinná súvislosť medzi opominutím obžalovaného a smrťou B. T.
Podľa skutkových zistení nižších súdov bol B. T. bodnutý vojínom A. S. do boku, odovzdaný do nemocnice, riadenej obžalovaným, tam ošetřovaný len konservatívnym spôsobom — totiž ponechaním poraneného v kľude — tretieho dňa však převezený do B. B., tam štvrtého dňa operovaný, pri čom bol zistený rozsiahly zánet pobrušnice vzniklý následkom perforácie čreva, spôsobenej bodnutím, avšak piateho dňa zomrel. Na základe pitevného nálezu a znaleckého posudku bolo zistené, že smrť nastala následkom zánetu pobrušnice, ktorý bol v príčinnej súvislosti s probodnutím čreva. Z týchto skutkových zistení plynie, že smrť B. T. bola v príčinnej súvislosti s jednaním osoby tretej. Otázkou mohlo byť len, či obžalovaný svojím jednaním alebo opominutím spolupôsobil ku smrteľnému výsledku, keďže bodná rana nebola bezpodmienečne smrteľná. Podľa rozsudku odvolacieho súdu zavinenie obžalovaného spočívalo v tom, že po prevzatí raneného do ošetrovania nepozoroval bedlivejšie, že pribúdajú príznaky zánetu pobrušnice, že to nezistil už v odpoludňajších hodinách prvého dňa a, ačpráve bolo nezbytnou povinnosťou obžalovaného v tomto prípade postarať sa o odbornú pomoc chirurga cieľom prevedenia operácie, túto svoju povinnost’ zanedbal, takže možnost’ záchrany poraneného operatívnym zákrokom veľmi klesla. Podľa toho nižšie súdy kládly obžalovanému za vinu, že sa dopustil opominutia a tým spôsobil smrť poraneného. Avšak nižsie súdy dopustily sa v tomto prípade právneho omylu pri výklade pojmu príčinnéj súvislosti medzi opominutím a nastalým smrteľným výsledkom.
Z toho, že zákon v § 290 tr. zák. predpokládá, že obžalovaný opominutím spôsobil smrť, plynie, že opominutie musí byť podmienkou tohoto následku, totiž, že bez tohoto opominutia by smrť nenastala. Z toho plynie, že nestačí tu sama možnosť, že opominutie priviedlo smrť. V tomto prípade mohla by byť reč o príčinnéj súvislosti medzi opominutím, ktoré sa obžalovanému kladie za vinu, a smrťou poraneného B. T. len vtedy, keď by bolo zistené, že bez opominutia bol by iste nastal iný výsledok, totiž, že nebola by nastala smrť poraneného. Avšak podľa zistenia nižších súdov možnosť záchrany poraneného operatívnym zákrokom bola len pravdepodobná, pri čom táto pravdepodobnost’ bola v prvých hodinách po poranení, za ktorú dobu odvolací súd ani nečiní obžalovaného ešte trestne zodpovědným, väčšia, avšak klesala uplynutím ďalších hodin viac a viac. Z toho plynie, že nižšie súdy sa mýlily, pokiaľ uznaly, že je tu daná skutková povaha prečinu podľa §§ 290 a 291 tr. zák. Preto bolo vyhovené zmätočnej sťažnosti obžalovaného, založenej na dôvode zmätku podľa § 385, čís. 1 a) tr. p., rozsudky obidvoch nižších súdov boly zrušené na základe 1. odst. § 33 por. nov. a bol vynesený oslobodzujúci rozsudok bez toho, že by bolo treba sa zaoberať ďalším obsahom zmätočnej sťažnosti.

Citace:

č. 4949. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1935, svazek/ročník 16, s. 120-122.