Čís. 4950.

Podstata pomluvy záleží v tom, že sa o napadnutej osobe tvrdí, že sa nechovala tak, ako — hľadiac k jej postaveniu — bola by sa mala podľa obecnej mienky chovať. Pri tom pojem osobnej cti nie je závislý výlučne na mienke osôb, v kruhu ktorých sa napadnutá osoba pohybuje.
(Rozh. zo dňa 17. marca 1934, Zm III 60/34.)
Najvyšší súd preskúmal trestnú vec proti S. A. a spol., obžalovaným z prečinu pomluvy tlačou spáchaného atď., a na základe verejného pojednávania následkom zmätočnej sťažnosti obžalovaných vyniesol tento rozsudok: Vyhovujúc zmätočným sťažnostiam z dôvodu zmätočnosti označeného v bode 1 a) § 385 tr. p., zrušuje sa rozsudok vrchného súdu a podľa bodu 1 § 326 tr. p. oslobodzujú sa obžalovaní: Š. A. od odžaloby pre priestupok podľa § 6 zák. čís. 124/1924; E. S. od obžaloby pre prečin pomluvy a urážky na cti spáchaný tlačou podľa §§ 1 a 2, bodu 1., odst. 2 § 3 a § 4 zák. čl. 41:1914.
Z dôvodov:
Proti rozsudku vrchného súdu podali obžalovaní »odvolanie« na základe bodu 1 a) § 385 tr. p. z toho dôvodu, že sa nedopustili trest ného činu. Zmätočné sťažnosti sú základné. Vrchný súd má za to, že obžalovaný E. S./ ako autor inkriminovaného článku, sa dopustil prečinu pomluvy podľa § 2 zák. čís. 108/1933 Sb. z. a n., lebo tvrdenie o súkromnom žalobcovi, ako poprednom vyznavačovi komunizmu, že svojími vnútornými náboženskými pocitmi, konformnými s pocitmi katolicky založeného priemerného jednotlivca, dal sa sviesť k tomu, aby podal žiadosť za prerušenie svojho trestu dobu vianočnú a aby ju, dojemným tónom stylizovánu, odôvodnil tým náboženským stanoviskem, že vianoce, kterých zbožnej nálady chce užiť vo svojom rodinnom kruhu, sú sviatkami mieru, lásky a odpustenia, je na to súce, aby súkromného žalobcu pre tento jeho rozpor náboženského cítenia s ideami komunizmu v očiach komunistických straníkov postavilo do nepriaznivého svetla a vydalo ho opovrženiu týchto a snížilo ho v ich mienení. K tomuto názoru treba vraj dospeť tým viac, keďže pisateľ inkriminovaného článku dokladá, že vedenie strany označilo túto žiadosť za prejav meštiackych a buržujských »citov« a vylúčilo ho z radov svojich členov. Názor vrchného súdu však sa protiví zákonu.
Podstata nejakého pomluvačného tvrdenia vo všeobecnosti je tá, že sa o napadnutom tvrdí, že sa nechoval tak, ako, hľadiac k jeho postaveniu, podľa verejného mienenia ľudu, bol by sa mal chovat’. Z tejto definície podstaty pomluvy plynie sice, čo ináčej správne uznáva vrchný súd, — že pojem osobnej cti nie je pojmem absolutným, — mýlil sa však odvolací súd, keď chcel pojem osobnej cti učinť závislým výlučné na mienke kruhu tých osôb, v ktorom napadnutý jednotlivec sa pohybuje. Sú také kruhy společenské a politické, ktoré vo svojich zásadách sa stavia proti všeobecnému presvedčeniu prevážnej väčšiny národa. Zvláštne politické strany môžu si určiť také účele, ktoré sa protivia zákonom. Práve preto dovoľuje zákon č. 201/1933 sb. z. a n. aj rozpustenie niektorých politických strán. Keď by sa na príklad vedúci člen niektorej takejte politickéj strany vyjádril verejne proti zásadám svojej strany, to by mohlo vyvolať u jeho doterajších prívržencov odpor, ba aj opovrhnutie, avšak toto opovrhnutie nie je ono, ktoré má na mysli § 2 zák. o ochr. cti. Zákon hájí len občiansku česť. Pojmy, ktoré připadne si utvoria jednotlivé kruhy o cti a o povinnostiach prípadne protizákonných alebo morálnym pojmem väčšiny národa sa protiviacich, nie sú pred zákonem a pred trestným súdom smerodatné. Z horeuvedených plynie, že tvrdenie, že súkromný obžalobca bol vylúčený z jednej politickej strany, samo o sebe ešte nedotýká sa jeho občianskej cti, lebo pri posudzovaní tej otázky, či obžalobca by mohol byť vydaný takýmto tvrdením opovrhnutiu, alebo či by mohol byť snížený v obecnom mienení, treba hľadeť v prvom rade na to, čo bolo tvrdené ako dôvod vylúčenia z politickej strany. V tomto prípade obžalovaný S. ako autor inkriminovaného článku tvrdil, že obžalobca bol vylúčený zo strany komunistickej preto, že prejavil náboženské city a chcel v rodinnom kruhu užiť zbožnej vianočnej nálady. Toto tvrdenie však nedotýkalo sa občianskej cti hlavného súkromného obžalobou. Podľa § 122 ústavnej listiny každý obyvateľ Československej republiky môže vykonávat’ verejne a súkromne bársktoré vyznanie, náboženstvo, alebo vieru, pokiať výkon nie je v neshode s verejným poriadkom alebo s dobrými mravy. Snažit’ sa v rodinnom kruhu užiť zbožnej vianočnej nálady nie len sa neprotiví dobrým mravom, naopak podľa presvedčenia prevážnej väčšiny národa je v súlado s dobrými mravy. Prípadný opačný názor politických prívržencov hlavného súkromného obžalobcu nie je v tomto ohľade smerodatný. Tvrdenie obžalovaného E. S. tedy nebolo súce k tomu, aby vydalo súkromného obžalobcu opovrhnutiu, ani aby ho snížilo v obecnom mienení. Preto mýlil sa vrchný súd, keď uznal obžalovaných vinnými, hoci nespáchali trestný čin. Najvyšší súd tedy vyhovel zmätočným sťažnostiam a v smysle odst. 1. § 33 por. nov. sprostil obžalovaných obžaloby.

Citace:

č. 4950. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1935, svazek/ročník 16, s. 122-124.