Čís. 5069.

Hájnik, sprisahaný podľa § 38 zák. čl. 31:1879, môže vykonávať svoje povolanie po práve len dotyčne toho lesa, ktorý mu bol k ochrane sverený. V takom prípade je oprávnený zabaviť pytliakovi pušku. Púhe pasívne chovanie nie je »násilím« v smysle zák. čl. 40:1914; preto nejde o násilie, »točil-li sa pytliak s puškou«, chcejúc tým zmariť hájnikovi jej zabavenie; môže však ísť prípadne o »nebezpečnú hrozbu« v smysle cit. zák.
Uhorské nariadenie číslo 5476/1914 M. E. o držaní zbraní platí dosiaľ na celom Slovensku a Podkarpatskej Rusi.
(Rozh. zo dňa 1. septembra 1934, Zm IV 290/34.)
Najvyšší súd preskúmal trestnú vec proti J. Ď. a spol., obžalovaným zo zločinu násilia proti orgánu vrchnosti, a na základe verejného pojednávania následkom zmätočnej sťažnosti obžalovaných vyniesol toto usnesenie: Na základe odst. 1. § 35 por. nov. z moci úradnej zrušujú sa rozsudky oboch súdov nižších stolíc, nakoľko obžalovaní J. Ď. a J. L. boli uznaní vinnými prečinom násilia proti orgánom vrchnosti podľa § 4, odst. 2 a § 6, odst. 2 zák. čl. 40:1914; dotyčne tohoto činu nariaďuje sa nové pokračovanie. Následkom čiastočného zrušenia rozsudkov súdov nižších stolíc čo do viny zrušujú sa tieto rozsudky aj čo do trestu. Zmätočné sťažnosti podané v smysle bodu 1 a) § 385 tr. p. z toho dôvodu, že obžalovaní nedopustili sa priestupku podľa § 6 nar. čís. 5476/1914 M. E., sa zamietajú. Zbývajúca časť zmätočných sťažností sa poukazuje na hore uvedené rozhodnutie.
Z dôvodov:
Súd prvej stolice po vypočutí obžalovaných previedol dokazovanie hlavne len prečítaním četníckeho oznámenia a zistil, že dňa 24. mája 1933 po 19. hodine vydali sa obžalovaní spolu do lesa zvaného »M. M.« u B., každý ozbrojený puškou, aby pytlačili. Keď stáli v lese a čakali na zver, súc jeden od druhého vzdialení na 30 krokov, ale tak, že sa navzájom pre les nevideli, vyzval prísažný hájnik Š. S., ktorý ich prichytil pri pytliactve, obžalovaného Ď., aby odložil pušku; Ď. pušku neodložil, ale čakal na Š. S., kým tento neprišiel až k nemu s puškou zalícenou a chcel mu pušku vziať. Potom J. Ď. snažil sa vytrhnúť z rúk Š. S. svoju pušku, keď posledne menovaný ju uchopil, pri čom J. Ď. zavolal opodiaľ stojacieho J. L., ktorý, súc taktiež ozbrojený puškou, priblížil sa ku Š. S., následkom čoho Š. S. bol nútený upustiť od akéhokoľvek ďalšieho zákroku proti J. Ď. a J. L. za vyhrážok týchto, že »sa mu bude zle vodiť po lese, jakmile ich udá«.
Na základe tohoto skutkového stavu uznal súd prvej stolice oboch obžalovaných vinnými s použitím §§ 92, 20 tr. zák. na miesto zločinu z prečinu násilia proti orgánu vrchnosti podľa § 70 tr. zák., §§ 4/2. a § 6/2. zák. čl. 40:1914. Vrchný súd po vypočutí poškodeného Š. S. potvrdil rozsudok súdu prvej stolice čo do viny a vyriekol, že prvý súd správne zistil skutkový stav okrem toho, že obžalovaný J. Ď. s poškodeným sa ťahal o pušku a že by bol použil zažalovaného výroku, lebo posledné tvrdenie žaloby poškodený nedokázal. Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že ten čin obžalovaného J. Ď., že sa točil s puškou, aby mu ju poškodený nemohol zobrať, k čomu tento mal právo, je aktívne jednanie, prekážanie úradnému výkonu. Preto zistený skutkový stav vykazuje, hľadiac k ustanoveniu § 4, odst. 2. a § 6, odst. 2. zák. čl. 40:1914, podstatné náležitosti skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý boli obžalovaní uznaní vinnými.
Správný je sice názor vrchného súdu, že poškodený — nakoľko zakročil proti prichyteným pytliakom v lese jemu sverenom — mal právo zabaviť pytliakovu pušku; oprávňovaly ho k tomu § 37 zák. čl. 31:1879 i §§ 83—84 nar. 65000/909 B. M., lebo obžalovaní spáchali puškou poľovný priestupok, patriaci podľa § 10 zák. č. 98/1929 Sb. z. a n. do oboru pôsobnosti okresných úradov, — ktorý priestupok treba stihať podľa odst. 4. cit. paragrafu z povinnosti úradnej, a predmety slúžiace ku spáchaniu priestupku treba zabaviť. Neľze však súhlasiť s tým názorom vrchného súdu, že by ku skutkovej podstate zločinu podľa §§ 4 a 6 zák. čl. 40:1914 stačilo už to, že J. Ď. sa točil s puškou, aby mu ju poškodený nemohol zabaviť. Ku skutkovej podstate uvedeného zločinu patrí, aby páchateľ násilím alebo nebezpečnou hrozbou prekážal úradnému orgánu v takom výkone jeho povolania, ktorý je po práve. Ten čin obžalovaného J. Ď. však, že sa točil s puškou, nie je násilie, lebo toto predpokladá fyzickú silu namierenú proti orgánu vrchnosti. Púhe pasívne chovanie a neuposlechnutie úradnej výzvy ešte nevyčerpávajú pojem násilia. Treba však ďalej skúmať, či zistený čin obžalovaných nevyčerpáva pojem nebezpečnej hrozby. V tomto smere je zistenie vrchného súdu neúplné a nejasné. Odvolací súd vylúčil to, že by sa bol obžalovaný J. Ď. slovom vyhrážal proti poškodenému. Vrchný súd neodôvodnil, prečo nevylúčil to isté dotyčné J. L. Vyhrážať sa možno však nielen slovom, ale aj takým chovaním sa, ktoré mohol poškodený považovať za nebezpečnú vyhrážku. Vrchný súd zistil, že obžalovaný J. Ď. sa točil s puškou. Nezistil však, či sa točil obžalovaný takým spôsobom, že obrátil hlaveň pušky proti poškodenému tak, že ten mohol sa obávať, že obžalovaný proti nemu vystrelí. Odvolací súd ďalej zistil, že obžalovaný J. Ď. volal na obžalovaného J. L., na čo ten sa priblížil ku poškodenému. Z týchto zistení však nie je jasné, či sa priblížil J. L. hroziac puškou, alebo sa priblížil takým spôsobom, ktorý nemohol poškodený považovať za útok proti nemu smerujúci. Hľadiac ďalej k tomu, že čin sa odohral večer, a obžalovaní sa hájili tým, že začiatkom nevedeli, že poškodený je hájnikom, mal vrchný súd zistiť aj také skutočnosti, z ktorých je možno posudzovať, či vtedy, keď obžalovaný J. Ď. volal na J. L., a keď tento sa priblížil, obžalovaní už vedeli, že poškodený je hájnikom, alebo nie. Neúplné je zistenie súdov nižších stolíc aj dotyčne tej otázky, či jednal poškodený po práve. Aj prísažný hájnik len dotyčne toho lesa môže vykonávať svoje povolanie, ktorý je mu sverený a dotyčne ktorého bol sprísahaný podľa § 38 z. čl. 31:1879. Súdy nižších stolíc však nezistily, či ten les, v ktorom poškodený prichytil obžalovaných pri pytliactve, bol sverený ku hlídaniu poškodenému, alebo nie. Poneváč vrchný súd nezistil také skutočnosti, na ktorých závisí možnosť použitia zákona, pokračoval najvyšší súd podľa odst. 1 § 35 por. nov.
Dotyčne priestupku nedovoleného držania zbrane v smysle bodu 1 a) § 385 tr. p. za dôvod zmätočnosti uplatňujú obžalovaní, že nemohli spáchať tento priestupok, lebo nariadenie č. 5476/914 neplatí vraj na území bývalej župy Gemer-Malohontskej, kde čin bol spáchaný. Zmätočné sťažnosti sú bezzákladné. Nariadením č. 5735/1914 M. E. bola platnosť nariadenia č. 5476/910 M. E. rozšířená na všetky župy bývalého Uhorska, tedy aj na bývalú župu Gemer-Malohontskú. Platnosť citovaných nariadení bola predľžená podľa bodu 1. čl. 1. a čl. 2. zák. č. 168/1922 Sb. z. a n. do 31. decembra 1930; §om 1 zák. čís. 203/1930 do 31. decembra 1933; konečne §om 2 zák. č. 17/1934 boly nariadenia 5476/1914 a 5735/1914 M. E. udržané v platnosti.
Preto nemýlil sa vrchný súd, keď uznal obžalovaných vinnými z priestupku podľa § 6 nar. č. 5476/1914 M. E.

Citace:

Čís. 5069. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1935, svazek/ročník 16, s. 325-328.