Čís. 5092.

Povinnosť oznámiť trestné podniky podľa § 12, čís. 1 zák. na ochr. rep. má i osoba svádzaná k zločinu vojenskej zrady, pokiaľ nie je účastníkom tohoto zločinu v smysle hlavy 5. trestného zákona.
Okolnosť, že obžalovaný je zamestnancom štátnych železníc, nezakladá o sebe zvláštnu oznamovaciu povinnosť v smysle § 12, čís. 2 zák. na ochr. rep., nedozvedel-li sa obžalovaný o trestnom podniku v úrade alebo pri svojom povolaní a netýkaly-li sa skutočnosti, ktoré maly byť vyzvedané, jeho služby.
(Rozh. zo dňa 29. septembra 1934, Zm IV 343/34.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti Š. M., obžalovanému zo zločinu vojenskej zrady, na základe verejného pojednávania, konaného následkom zmätočnej sťažnosti vrchného prokurátora, vyniesol tento rozsudok: Vyhovujúc čiastočně zmätočnej stažnosti vrchného prokurátora, založenej na dôvode zmätočnosti podľa čís. 1 a) § 385 tr. p., zrušuje sa rozsudok vrchného súdu a obžalovaný Š. M. uznáva sa vinným zločinom neoznámenia trestných podnikov podľa § 12, čís. 1, odst. 2 zák. čís. 50/1923 Sb. z. a n., ktorý spáchal spôsobom, uvedeným vo výroku rozsudku krajského súdu.
Z dôvodov:
Proti rozsudku vrchného súdu, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu odsudzujúci obžalovaného pre zločin neoznámenia trestných podnikov podľa § 12, č. 1, odst. 2 zák. čís. 50/1923 Sb. z. a n. a ktorým bol obžalovaný sprostený podľa § 326, č. 1 tr. p. obžaloby naň pre zločin vojenskej zrady podľa § 6, č. 2, odst. 3 zák. čís. 50/1923 Sb. z. a n. vznesenej, podal vrchný prokurátor zmätočnú sťažnosť podľa č. 1 a) § 385 tr. p., ktorou sa domáha, aby obžalovaný bol uznaný vinným zločinom neoznámenia trestných podnikov podľa § 12, č. 2 zák. č. 50/1923 Sb. z. a n. Zmätočná sťažnosť je čiastočne oprávnená. Krajský súd nevzal za dokázané, tak ako to žaloba tvrdila, že obžalovaný bol roku 1931 vo styku s maďarskými zpravodajskými orgánmi za účelmi vyzvedačskými, ale zistil, že obžalovaný prišiel dňa 2. septembra 1933 v H. do styku s maďarským zpravodajským dôstojníkom, že z rozhovoru s týmto soznal, že tento sa chystá vyzvedať náladu obyvateľstva v K., a že obžalovaného priamo žiadal, aby tieto okolnosti vyzvedal a pri svojich cestách do Maďarska jemu sdeľoval a že obžalovaný o tom po svojom návrate do K. úradu žiadne oznámenie neučinil, a odsúdil preto obžalovaného pre zločin neoznámenia trestných podnikov podľa § 12, č. 1 odst. 2. zák. na ochr. rep. Vrchný súd mal rovnako ako krajský súd za to, že obžalovaný sľúbil onomu dôstojníkovi, že bude preňho vyzvedať hore zmienené okolnosti, ale že tak učinil len na oko a z obavy, aby nebol v Maďarsku zadržaný, a sprostil obžalovaného obžaloby nie pre nedostatok dôkazov pri trvajúcom podozrení zo zločinu vojenskej zrady, ale podľa § 326, č. 1 tr. p. preto, poneváč neshľadal v činnosti obžalovaného skutkovú povahu nejakého trestného činu. Vrchný súd nepovažoval najmä za danú skutkovú podstatu zločinu neoznámenia trestných podnikov podľa § 12, č. 1, odst. 2. zák. na ochr. rep., ako na to krajský súd uznal, poneváč mal za to, že obžalovaný nemal oznamovaciu povinnosť podľa § 12, č. 1 zák. na ochr. rep., lebo bol v danom prípade sám svádzaný k zločinu vojenskej zrady a mal byť podľa plánu nástrojom maďarského zpravodajského dôstojnika.
Právny názor vrchného súdu neni správny, lebo výklad, ktorý vrchný súd dáva § 12, č. 1 zák. na ochr. rep., nemá v zákone opory. Podľa § 12, č. 1 zák. na ochr. rep. má oznamovaciu povinnosť každý, kto sa vierohodným spôsobom dozvie, že sa chystá podnik uvedený v §§ 1, 2, 6 —9 , alebo že bol spáchaný čin uvedený v § 6, č. 2 a 3 zák. na ochr. rep. Plynie z povahy veci, že takú oznamovaciu povinnosť nemá ten, kto sa sám trestného činu zúčastnil, lebo v takom prípade spáchal ťažší trestný čin a je za tento zodpovedný. Účastnený na čine trestnom je však ten, na koho sa vzťahuje 5. hlava tr. zák. o účastenstve, totiž páchateľ, pripadne spolupáchateľ a účastník v užšom slova smysle podľa § 69 tr. zák., t. j. návodca a pomocník. Za takého účastníka neľze, hľadiac k zisteniu vrchného súdu, považovať obžalovaného, ktorý len na oko a z obavy, aby nebol v Maďarsku zadržaný, sľúbil maďarskému dôstojníkovi, že bude preňho v Československu v prospech Maďarska konať výzvednú službu, lebo v opačnom prípade, keby sľub nebol sa stal na oko, bol by obžalovaný už daným sľubom vošiel vo styk s cudzím vojenským činiteľom za účelmi výzvednými a bol by páchateľom zločinu vojenskej zrady, a nebylo by možné hovořiť o obžalovanom ako nástroji onoho zpravodajského dôstojníka. Obmedzujúci výklad vrchného súdu, nemajúci opory vo slovnom znení zákona, ktorý ukladá každému oznamovaciu povinnosť, neľze však vyvodiť ani zo smyslu zákona, lebo z oznamovacej povinnosti pre jej všeobecnosť neľze vylúčiť osoby, ktoré k zločinu vojenskej zrady boly svádzané, pokiaľ ako účastníci trestného podniku samy nepodliehajú ťažšej trestnej sankcii. Obžalovaný dopustil sa tedy tým, že zistenú činnosť maď. zpravod. dôstojníka podliehajúcu trestnej sankcii podľa § 6, č. 2 zák. na ochr. rep., hneď neoznámil úradu, zločinu neoznámenia trestných podnikov podľa § 12, č. 1 odst. 2. zák. čís. 50/1923; bolo preto v tejto časti zmätočnej sťažnosti vrchného prokurátora vyhoveť a obžalovaného uznať vinným týmto zločinom. Na ťažšiu kvalifikáciu podľa § 12, č. 2 zák. č. 50/1923 nebolo uznané, lebo okolnosť, že obžalovaný je zamestnanec štátnych dráh, nezakladá v danom prípade zvláštnu povinnosť oznamovaciu v smysle § 12, č. 2 zák. na ochr. rep., poneváč obžalovaný sa nedozvedel o trestnom podniku v úrade alebo pri svojom povolaní, a ani okolnosti, ktoré maly byť vyzvedané, netýkaly sa vecí služby obžalovaného, § 12 č. 2 zák. na ochr. rep. však predpokladá, že páchateľovi bola oznamovacia povinnosť zvlášte buď úradom, buď povolaním, buď zvláštnym príkazom uložená. V tejto časti je tedy zmätočná sťažnosť bezzákladná a bola podľa odst. 1 § 36 p. nov. zamietnutá.

Citace:

Čís. 5092. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1935, svazek/ročník 16, s. 363-365.