Čís. 4897.

Púhe nepravdivé tvrdenie obžalovaného, že v době kolkovania peňazí dal si peniaze okolkovať a že obdržaný bon stratil, neľze považovať za spôsobilé, aby ním boly finančné úřady uvedené v omyl.
(Rozh. zo dňa 9. januára 1934, Zm IV 497/33.)
S. H. v písomnom podaní finančnému riaditeľstvu nepravdive tvrdil, že v dobe kolkovania peňazí dal si peniaze kolkovať a že príslušný vkladný list stratil; žiadal preto o vydanie duplikátu. Po bezvýslednom pátraní u finančných úradov bol S. H. obžalovaný pre pokus zločinu podvodu. Súd prvej stolice sprostil obžalovaného podľa § 326 č. 1 tr. p. obžaloby, odvolací súd rozsudok potvrdil v podstatě z týchto dôvodov: Ide o obyčajnú lož, ktorá nestačí ku skutkovej podstate podvodu, lebo k tomu sa vyžaduje taká činnosť, ktorá znemožňuje rozpoznať pravý stav věci, alebo aspoň to podstatné zťažuje. Obžalovaný snažil sa získať duplikát vkladného listu. Jeho pokus je však úplne nespôsobilý, lebo finančné riaditeľstvo potrebuje k vydaniu duplikátu nějaké vyhotovenie, alebo originál, alebo ďalší opis; ináč nemohlo vôbec vydať opis, nehľadiac ani k tomu, že by ho nemohlo vydať, kým nebol stratený originál amortizovaný. Amortizácia náleží sudu a nie finančným úradom a neľze ju previesť bez podrobnej znalosti listiny.
Najvyšší súd zamietol zmätočnú sťažnosť verejného žalobcu.
Dôvody:
Proti rozsudku vrchného súdu ohlásil veřejný žalobca zmätočnú sťažnosť na základe § 385 č. 1 a) tr. p. preto, lebo vrchný súd, keď potvrdil oslobodzujúci rozsudok súdu prvej stolice, sa mýlil, že čin, na ktorom je obžaloba založená, nezakládá skutkovú podstatu nedokonaného zločinu podvodu. Podľa prevedenia zmätočnej sťažnosti obžalovaný udával stále niečo iného o tom, kde peniaze kolkoval, komu patrily, kde boly peniaze okolkované, kde je bon od nich a akým spôsobom sa stratil. Z tohoto — podľa sťažovateľa — je zrejmé, že nejde tu o púhu lož, ale ide o úskočné ľstivé predstieranie, k rozpoznaniu ktorého nestačí obyčajná opatrnosť a predvídavosť, lebo obžalovaný vyhýbal sa neustále udaniu akýchkoFvek bližších momentov, ktoré by mohly viesť k tomu, aby bolo rozpoznané, či sú jeho údaje pravdivé alebo nie. Preto podľa verejného žalobcu odvolací súd sa mýlil, keď v jednaní obžalovaného neustálil skutkovú podstatu zločinu pokusu podvodu, lebo k rozpoznaniu pravdivosti údajov obžalovaného nestačila len púha opatrnosť, poneváč finančné úrady musely zaviesť aj rozsiahle šetrenie o tom, odpovedajú-li skutočnosti obžalovaným tvrdené pravde, a to tým viacej, lebo obžalovaný vybavenie svojej žiadosti opätovne urgoval právnym zástupcom, čím vierohodnosť svojej žiadosti zaiste len zvyšoval. Zmätočnej sťažnosti neľze priznať oprávnenie.
Náležitosťou podvodu je, aby páchateľ niekoho úskočne uviedol v omyl alebo v omyle ho udržoval. Z toho plynie, že úskočné predstieranie páchateľa musí byť spôsobilé k tomu, aby tým niekoho uviedol, prípadne mohol uviesť, v omyl. Odvolací súd však správne odôvodnil, že v súdenom případe jednanie obžalovaného je úplné nespôsobilé k tomu, aby ním boly orgány finančných úradov uvedené v omyl. Púhe nepravdivé tvrdenie obžalovaného, že v době kolkovania peňazí dal si v Košiciach peniaze okolkovať a že pri okolkovaní peňazí obdržaný bon stratil, neľze považovať za takú činnosť, ktorá by znemožňovala rozpoznať pravý stav alebo ktorá to aspoň podstatné zťažovala, poneváč k rozpoznaniu predstierania stačila obyčajná opatrnosť a predvídavosť finančných úradov, lebo tieto pri vybavení žiadosti už z povinnosti úradnej musely a mohly sa presvedčit o nepravdivosti údajov obžalovaného, přednesených v jeho žiadostiach. K šetreniu, ktoré finančné úřady zaviedly cieľom zistenia pravdivosti alebo nepravdivosti týchto údajov, zavdala sice příčinu žiadosť obžalovaným podaná, avšak plynulo to tiež zo samozrejmej úradnej povinnosti finančných orgánov a tak nebolo to činnosťou obžalovaného, aby snáď týmto bola pravdivosť jeho falošných údajov potvrdená.

Citace:

č. 4897. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1935, svazek/ročník 16, s. 27-28.