Čís. 4922.

Ak neľze zodpovedného redaktora stíhať pre trestné činy v § 1 zák. čís. 124/24 sb. z. a n. označené nielen pre nedostatek úmyselnosti, ale aj pre nedostatek zmocnenia potrebného k stíhaniu dotyčného trestného činu, neľze ho stíhať ani pre opominutie povinnej pečlivosti.
(Rozh. zo dňa 15. februára 1934, Zm IV 647/33.)
Najvyšší súd preskúmal trestná vec proti dr. J. U., obžalovanému z priestupku podľa § 6 zák. č. 124/1924 Sb. z. a n., a na základe verejného pojednávania následkom opravného prostriedku generálneho prokurátora cieľom zachovania právnej jednotnosti vyniesol tento rozsudok: Opravný prostriedok pre zachovanie právnej jednotnosti, podaný generálnou prokuratúrou podľa § 441 tr. p., sa uznává základným a vyslovuje sa, že pravoplatným rozsudkom vrchného súdu v Košiciach zo dňa 3. marca 1933 čís. Tko IV 4/32-53 bol porušený zákon v ustanoveniach §§ 4, 42 tr. p. a § 9 čís. 6, § 11 zák. čl. XLI:1914. Podľa § 442-VI. tr. p. zrušuje sa na základe dôvodu zmätočnosti podľa § 385 č. 1 c) tr. p. citovaný rozsudok vrchného súdu v Košiciach v celom rozsahu a v dôsledku toho aj rozsudok krajského súdu v Košiciach zo dňa 13. októbra 1932 č. T1 VII 54/29—42 v časti odsudzujúcej a obžalovaný dr. J. U. sa v smysle § 326 čís. 4 tr. p. oslobodzuje od obžaloby pre priestupok podľa § 6 zákona zo dňa 30. mája 1924 čís. 124 Sb. z. a n. na neho podanej. Vo smysle § 482 tr. p. sa vyslovuje, že náklady prevedeného trestného pokračovania znáša štátna pokladňa. O súkromoprávnych nárokoch sa v smysle § 487 tr. p. nerozhoduje.
Dôvody:
Dňa 3. mája 1929 bol uverejnený v periodickom časopise »Kassai napló«, v Košiciach tlačenom a vychádzajúcom článok, v ktorom bolo uvedené, že A. F. ako poštmajstrová v L. systematicky po dlhú dobu vykrádala dopisy, ktoré z Ameriky na poštu v L. došly, že ukradnuté z nich doláry vymeňovala v K. a v U., že z takto ukradnutých peňazí si postavila dom, chodila v najjemnejších šatoch a do najelegantnějších kúpeľov a že ju bolo často vidět samotnú sedeť v prosceniovej lóži rusinského divadla; ďalej bolo v článku poznamenané, že menovaná bola zatknutá, že sa přiznala k dlhému prevádzaniu trestných manipulácií, že prejavila ochotu nahradit škodu, ktorá podľa jej tvrdenia robila len pár tisíc korun. Urazená A. F., ktorá sa podľa svojho tvrdenia o článku dozvěděla dňa 11. júla 1929 po prepustení z vyšetrovacej vazby, podala dňa 17. augusta 1929 u krajského sudu v Košiciach návrh na potrestanie dr. J. U., ako zodpovědného redaktora časopisu »Kassai napló« pre prečin pomluvy a pre priestupok podľa § 6 (teraz § 4) zákona zo dňa 30. mája 1924 čís. 124 Sb. z. a n., spáchaný uveřejněním citovaného článku. Riaditeľstvo pošt a telegrafov v Košiciach — ačkoľvek urazená skutočne bola v dobe v článku uvedenej poštovnou úradníčkou na poštovnom úrade v L. — nedalo štátnemu zastupiteľstvu v Košiciach zmocnenie, v tejto věci v smysle vtedy platného § 9 zák. čl. XLI:1914 potrebné. Štátne zastupiteľstvo preto odoprelo prevziať zastupovanie obžaloby v tejto věci. Ale k návrhu urazenej samej nariadil vyšetrujúci sudca pri krajskom súde v Košiciach vyšetrovanie proti dr. J. U. pre prečin pomluvy, spáchaný uverejnením cit. článku. Po prevedení tohoto vyšetrovania podala urazená dňa 18. februára 1932 na dr. J. U. obžalobu, a to pre priestupok podľa § 6 zákona zo dňa 30. mája 1924 čís. 124 Sb. z. a n. Pri hlavnom pojednávaní bol obžalovaný dr. J. U. uznaný vinným cit. priestupkom, spáchaným tým, že ako zodpovedný redaktor časopisu »Kassai napló« dal uverejnit v hore uvedenom článku tvrdenie, že »urazená sa po svojom zatknutí priznala k svojím trestným manipuláciam a prehlásila, že je ochotná nahradíť škodu, ktorá podľa nej je len niekoľko tisíc korún«, ačkoľvek pri riadnej opatrnosti mohol uverejneniu tejto časti článku zabránit. Od obžaloby pre cit. priestupok, pokiaľ vraj bol spáchaný uverejnením ostatného obsahu uvedeného článku, bol obžalovaný v smysle § 326 čís. 4 tr. p. oslobodený pre nedostatek zmocnenia. K odvolaniu súkromnej žalobničky a obžalovaného zaoberal sa vecou odvolací súd. Pri pojednávaní dňa 3. marca 1933 — keď zastupovanie obžaloby převzal verejný žalobca — vyniesol rozsudek, kterým z dovedu zmätočnosti podľa § 385 čís. 1 c) tr. p. zrušil prvostupňový rozsudek v oslobodzujúcej časti a uznal obžalovaného dr. J. U. vinným priestupkom podľa § 6-I. zákona zo dňa 30. mája 1924 čís. 124 Sb. z. a n. aj vo smere ďalších tvrdení hore opísaného článku. Vyslovil pri tom, že všetky inkriminované tvrdenia žalovaného článku zakladajú objektivně skutkovú podstatu prečinu utrhania na cti podľa §§ 1, 3-II. čís. 1 a 2 zák. čl. XLI:1914. Ináč potvrdil prvostupňový rozsudek. Podľa názoru vrchného súdu okolnost, že pre tento trestný čin pisateľ článku a osoby na tomto čine inak event. zúčastnené nemožu byt stíhané preto, lebo chybí zmocnenie potrebné k stíhaniu zmieneného prečinu podľa trestného zákona, nemože byt dôvodom, pre ktorý by nemohol byt zodpovedný redaktor vzatý na zodpovednost pre priestupok podľa § 6 zák. čís. 124/24, — lebo tento priestupok je zvláštny trestný čin, ktorý sa trestá z úřadu bez zmocnenia. Z týchto dôvodov shľadáva vrchný súd v oslobodzujúcej čiastke v odpor vzatého rozsudku vecnú zmätočnosť, uvedenu v § 365 bod 1 c) tr. p. Tým bola vec pravoplatné, a to ešte za platnosti zákonného článku XLI:1914 (před nadobudnutím účinnosti zákona zo dňa 28. juna 1933 č. 108 Sb. z. a n. o ochraně cti) skončená, lebo podľa § 28-IV. (teraz § 16-IV.) zákona zo dňa 30. mája 1924 čís. 124 Sb. z. a n. nebol ďalší opravný prostriedok v tejto věci prípustný.
V době prevedenia celého pokračovania platily o trestných veciach, spáchaných tlačou proti cti, zákonný článok XLI:1914 a zákon zo dňa 30. mája 1924 čís. 124 Sb. z. a n., nezmenený ešte zákonom zo dňa 28. juna 1933 čís. 108 Sb. z. a n. Je preto celu vec posudzovať výhradně len podľa predpisov v dobe pravoplatného skončenia trestnej veci platných. Ako z obsahu uverejneného článku ze zrejmé, tvořil jeho obsah skutkovú podstatu prečinu pomluvy podľa §§ 1, 3-II. čís. 1, 2 zák. čl. XLI:1914. V článku tom totiž tlačou bolo tvrdené o urazenej, že pri výkone svojho úradu ako poštovná úradníčka na poštovnom úrade v L. vyberala z dopisov, z Ameriky došlých, doláry, že si tým zjednávala prostriedky k nákladnému životu a že sa doznala ku škodě niekoľko tisíc korún, touto činnosťou spôsobenej. Tým tedy boly o urazenej ako úradníčke vo štátnej službě tvrdené skutečnosti,, ktoré — boly-li prav¬ divé — mohly byť dôvodom, aby proti nej bolo zahájené trestné pokračovanie. Preto uvedený prečin pomluvy bolo by možno stíhať len so zmocněním podľa § 9 čís. 6 zák. čl. XLI:1914, resp. podľa § 11 cit. zák. čl. v případe, že urazená v době spáchania činu nebola už vo verejnej službe. Išlo tedy v tomto případe len o trestný čin, stíhatelný sice z moci úradnej, ale výhradně na zmocnenie. Odoprelo-li štátne zastupiteľstvo zastupovat obžalobu, nemohla — ako výslovné ustanovoval § 42-I. tr. p. — poškodená strana prevziať zastúpenie obžaloby, keď išlo o prípad uvedený v § 4 tr. p., t. j. o pokračovanie pre taký trestný čin, kterého stíhateľnosť závisela od zmocnenia, které poškodená sama dať ani nemohla. Podľa § 4 tr. p. v takomto případe bez udeleného zmocnenia nesmelo pokračovanie ísť ďalej od stopovania. Názor krajského súdu — který ináčej následkom odchylného právneho stanoviska odvolacieho súdu stratil svoj význam pri pravoplatnom vybavení veci — že tvrdenie článku o přiznaní sa obžalovanej k trestným manipuláciam a o jej ochote k náhradě škody je možno stíhať na púhy súkromný návrh urazenej a nie na zmocnenie, bol mylný, lebo celý článok tvoří jednotný celok a neľze ho vôbec rozdeľovať na viac častí, lebo jedná výlučné o trestných činoch, kterých sa urazená podľa článku hore opísaným spôsobom pri výkone svojho úradu dopustila, a o trestnom pokračovaní preto proti nej vedenom. Okolnost, že časť zprávy je uvedená ako údajné doznanie sa urazenej k trestnej činnosti — spáchanej pri výkone úradu — nemá pre posudzovanie otázky, či ide o čin stíhateľný na zmocnenie alebo na súkromný návrh, významu, lebo urážlivé pre poškodenú bolo v podstatě len tvrdenie, že ona sa dopustila činov v článku uvedených, nie však samo tvrdenie vzťahujúce sa na to, ako sa vyjádřila poškodená o týchto činoch před súdom.
Rozsudkom vrchného súdu, kterým bola vec pravoplatné vybavená, bol porušený zákon. Priestupok podľa § 6 (teraz § 4) zákona zo dňa 30. mája 1924 čís. 124 Sb. z. a n., patriaci medzi trestné činy spáchané z nedbalosti je len rázu subsidiárneho, lebo môže byť aplikovaný proti zodpovednému redaktorovi len vtedy, keď podľa § 1 cit. zákona mu neľze trestný čin, spáchaný obsahom tlačiva, pričítať podľa ustanovení trestného zákona, totiž, keď neuverejnil článok úmyselne. V dôsledku uvedenej subsidiarity sdiela priestupok podťa § 6 cit. zákona osud prečinu podľa § 1 tohoto istého zákona, pokiaľ ide o všetky ostatné predpoklady činu okrem toho či čin sa stal úmyselne alebo iba z nedbalosti. Poneváč v danom prípade by nebolo možno stíhať zodpovědného redaktora dr. J. U. pre prečin pomluvy spáchaný uveřejněním cit. článku nielen pre nedostatek úmyselnosti, ale aj pre nedostatek zmocnenia, neľze ho pre nedostatek zmocnenia trestať ani za nedbalosť v tom istom prípade. Niet preto pochybnosti, že vrchný súd, keď vyslovil, že v tomto prípade je možno dr. J. U. stíhať aj bez zmocnenia z úradnej moci a odsúdil ho pre priestupok podľa § 6 (teraz § 4) cit. zákona, spáchaný uveřejněním celého hoře opísaného článku, porušil ustanovenia §§ 4, 42 tr. p. a § 9 čís. 6 pripadne § 11 zák. čl. XLI:1914. Porušenie cit. predpisov stalo sa v neprospech obžalovaného dr. J. U., lebo tento bol odsúdený pre cit. priestupok, ačkoľvek podľa uvedeného mal byť pre nedostatok zmocnenia podľa § 9 čís. 6, připadne § 11 zák. čl. XLI:1914 v smysle § 326 čís. 4 tr. p. oslobodený od obžaloby. Treba preto vyhoveť opravnému prostriedku pre zachovanie právnej jednotnosti, podanému generálnou prokuratúrou, vysloviť, že hore cit. rozsudkem vrchného súdu v Košiciach boly porušené ustanovenia §§ 4, 42 tr. p. a § 9 čís. 6, připadne § 11 zák. čl. XLI:1914, v smysle § 442-VI. tr. p. zrušiť rozsudky uvedené v enunciáte a obžalovaného podľa § 326 čís. 4 tr. p. od obžaloby pre priestupok podľa § 6 (teraz § 4) zákona zo dňa 30. marca 1924 čís. 124 Sb. z. a n. oslobodiť.

Citace:

č. 4922. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1935, svazek/ročník 16, s. 72-75.