Čís. 4960.

Námietkou obžalovaného advokáta, že jeho čin môže byť kvalifikovaný len ako disciplinárne previnenie, tvrdí sa, že čin nie je trestný podľa trestných zákonov a uplatňuje sa tým zmätok podľa § 385, čís. 1 a) (nie čís. 1 b) tr. p.
Danie zálohy na také advokátske úkony, ktoré má advokát vykonať len v budúcnosti, treba považovať za poskytnutie úvěru advokátovi; ak si advokát vymohol taký preddavok spôsobom ľstivým, avšak bez podvodného úmyslu, ide o úverový podvod v smysle § 384 tr. zák.
(Rozh. zo dňa 29. marca 1934, Zm III 404/33.) Advokát Dr. K. Š., zástupujúc svojho klienta v civilnom spore, vyzval ho, aby mu odovzdal 40000 Kč, ktoré je třeba složiť do súdneho depozitu, lebo od toho závisí priaznivý výsledok sporu. Klient žiadanú čiastku Dr. K. Š. vyplatil, avšak Dr. K. Š. ju do súdneho depozitu nesložil, lebo to v skutočnosti nebolo potrebné, lež si ju ponechal a pre seba použil. Súd prvej stolice uznal ho za to vinným zločinom sprenevery podľa §§ 355, 356 tr. zák. Odvolací súd kvalifikoval trestný čin obžalovaného za prečin úverového podvodu podľa § 384 tr. zák.
Najvyšší súd zmätočnú sťažnosť obžalovaného zčásti odmietol, zčásti ju zamietol.
Z dôvodov:
Dôvod zmätočnosti, na ktorý sa odvolává obžalovaný podľa bodu 1 b) tr. p., treba subsumovať vlastne pod bod 1 a) § 385 tr. p., lebo disciplinárne prečiny nie sú trestné činy podľa trestných zákonov, preto tvrdením, že jeho čin mohol by byť kvalifikovaný len za disciplinárne previnenie, uplatňuje obžalovaný vlastne ten dôvod zmätočnosti, že jeho čin nie je trestný, ktorý dôvod zmätočnosti je uvedený v bode 1 a) § 385 tr. p. V smysle tohoto bodu § 385.tr. p. podaná zmätočná sťažnosť je však bezzákladná. Podľa názoru obžalovaného neľze subsumovať jeho čin pod ustanovenie § 384 tr. zák., poneváč vraj žiadal od svojej stránky složenie peňazí preto, lebo dobromyseľne bol toho názoru, že složenie žiadanej sumy do súdneho depozitu bude potrebné v záujme jeho klienta; nejednal tedy vraj v úmysle zmýliť svojho klienta; nežiadal ani úver; mal pohľadávku palmárnu proti poškodenému, vymáhanie ktorej bolo podľa jeho vedomia ohrožené, lebo myslel, že na jeho klientovi nič sa nedá vymáhať; mal aj právo k tomu, aby mohol žiadať preddavok od svojho klienta. Táto obrana však neexkulpuje obžalovaného.
Podľa zistených skutečností obžalovaný vyhrážal práva neznalému svojmu klientovi, že prehrá spor, nakoľko nesloží do súdneho depozitu 40000 Kč, hoci v tejto dobe vo spore ani nešlo o to, že by bolo potrebné složiť uvedenú sumu do súdneho depozitu; po obdržaní sumy však použil ju obžalovaný na svoje účele. Z týchto skutečností plynie, že obžalovaný len predstieral svojmu klientovi, že prehrá spor, keď nesloží uvedenú čiastku do súdneho depozitu a ho ľstive zmýlil, lebo podľa stavu sporu složenie tejto veľkej sumy nebolo potrebné. Nakoľko obžalovaný myslel, že pripadne neskoršie bude potrebné složenie sumy, mal na to upozorniť svoju stranu; nijak nebolo však odôvodnené v záujme strany, aby obžalovaný sa vyhrážal, že strana prehrá spor. Složenie sumy bolo tedy záujmom len obžalovaného, ktorý ju potom aj použil na svoje účele. Záporné treba riešiť aj tú otázku, či mohol byť obžalovaný toho presvedčenia, že na žiadanú sumu má nárok titulom uspokojenia svojej palmárnej pohľadávky proti poškodenému, alebo ako na preddavok na svoj palmárny účet. Obžalovaný prevzal rečených 40000 Kč od svojho klienta dna 9. januára 1931. Žaloval však svojho klienta titulom advokátskej odměny a trov len na zaplatenie sumy 36063 Kč 10 hal. a konečne sa pokonal s ním tak, že hľadiac k obdržaným a do súdneho depozitu nesloženým 40000 Kč, zaviazal sa zaplatiť svojmu klientovi 20000 Kč. Z týchto skutočností plynie, že obžalovaný žiadal od svojho klienta väčšiu sumu, než na akú mal proti nemu nárok a, hradiac k tomu, že konečne cítil sa byť uspokojený dotyčné svojho palmárneho účtu 20000 Kč-mi, musel si byť obžalovaný aj vedomý toho, že v tej dobe, keď složenie sumy žiadal, ešte nemal nárok na celu žiadanú sumu. Obžalovaný vylákal tedy preddavok na svoje prípadné budúce advokátske úkony neoprávnene, lebo z jednej strany zastrel pred svojím klientem, že vlastne chce mať od neho preddavok na svoju palmárnu odmenu, z druhej strany však neľze považovať sumu, ktorú obdržal, za primeraný preddavok v smysle § 54 zák. čl. 34: 1874, lebo konečne uspokojil sa 20000 Kč-mi titulom vyslúženej advokátskej odmeny a útrat, od stránky však žiadal a obdržal 40000 Kč. Danie preddavku, totiž zálohy na také advokátske úkony, ktoré sa majú konať len v budúcnosti, treba považovať za poskytnutie úveru advokátovi. Nakoľko tedy vrchný súd posudzoval právny úkon, který bol uskutočnený medzi obžalovaným a jeho klientem, zo subjektivného stanoviska obžalovaného za poskytnutie preddavku na advokátsku odmenu a útraty a nakoľko obžalovaný vymohol si tento preddavok spôsobom ľstivým — avšak bez podvodného úmyslu, totiž bez úmyslu poškodiť —: nemýlil sa vrchný súd, keď uznal, že čin obžalovaného vyčerpáva skutkovú podstatu prečinu podľa § 384 tr. zák., ktorý trestný čin treba stíhať z úradnej moci.

Citace:

č. 4960. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1935, svazek/ročník 16, s. 159-161.