Č. 4495.

Církevne veci. — Administrativné pokračovanie: Môže slub vernosti čsl. republike složený farárom do rúk biskupa nahradit' slub dl'a § 2 zák. č. 64/1918?

(Nález zo dňa 9. marca 1925 č. 4942.)
Vec: Alois K. v S. (adv. Dr. Keller z Prahy) proti 1. ministru pre Slovensko (min. taj. Dr. Foltýn) stran neprijatia slubu vernosti, 2. referátu ministerstva školstva a národnej osvety stran statných požitkov r. k. farára.
Výrok: Sťažnosť zamietá sa ako neopodstatnená.
Dôvody: Ako zo spisov patrno, domáhal sa sť-ľ, rím. kat. farár v S., aby mu boly poukázané štátne požitky, na ktoré má nárok, lebo složil slub vernosti čsl. republike dňa 20. jula 1922 do rúk apošt. administrátora v Trnave Dra Pavla Jantauscha.
Minister pre správu Slovenska rozhodnutím zo 7. decembra 1917 sdelil referátu min. škol., že — poneváč sť-ľ prevádza protistátnú činnosť, podpísal memorandum proti sriadeniu slovenského biskupstva v Trnave, žiadajuce, aby slovenské kraje ponechané boly v ostřihomskej diecese a Dr. Jantausch nebol oprávnený od sť-la slub vernosti prijať — a dl'a § 2 zák. z 10. decembra 1918 č. 64 Sb. prijatie slubu závisí na volnej úvahe ministra, — zmocňuje sa referát, aby slub vernosti složený ve smysle § 2 od sť-la neprijal a učinil dalšie opatrenie.
Referát min. škol. rozhodnutím z 15. januára 1924 sdelil biskupskému ordinariatu v Trnave, že min. pre Slov., ktorému prísluší v smysle § 2 zák. zo dňa 10. decembra 1918 č. 64 Sb. rozhodovať o prijatiu slubu vernosti, výnosom zo dňa 7. decembra 1923 slub Aloisa K. rím. kat. farára v S. neprijal. Následkom toho jeho nezávazná prihláška na požitky stává sa bezpredmetnou, kedže nejestvujú uňho predpoklady priznania požitkov, obsažené vo vyšeuvedenom § 2 zák. zo dňa 10. decembra 1918 č. 64 Sb.
O sťažnosti napadajucej tak výrok ministra pre správu Slovenska, ako aj referátu min. škol., uvažoval nss takto---
Sť-ľ, ktorý sa dozvedel o neprijatiu slubu svojho zo strany ministra iba z rozhodnutia referátu, nevedel z akých príčin bolo odopreté prijatie slubu; následkom toho opierá sťažnosť svoju jedine na tvrzenie, že složenie slubu do rúk Dra Jantauscha stalo sa rite, ktoré nemože minister viacej odvolať. V tomto smeru uplatňuje, že Dr. Jantausch bol Karolom Medveckým, býv. referentom záležitostí r. k. církve ministra pre správu Slovenska, ústne zmocnený, aby prijal slub vernosti sťažovatela.
Ide tedy v danom prípade jedine o spor, či slub, složený do rúk Dra Jantauscha má sa považovat' za slub riadne složený a či nie. Nss otázku tuto zodpovedal záporne.
Dl'a § 2 zák. z 10. decembra 1918 č. 64 Sb. církevný hodnostaria býv. královstva uhorského ponechajú sa provisorne na svojich miestoch s dosavadnými požitky, keď složia slub vernosti čsl. republike a zmocnenec vlády uzná, že inačej vyhovujú svojím úkolom. Vo smysle § 14. cit. zák. bola prevedením tohoto zákona poveřená vláda a táto zmocnila ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, ktorí ako taky bol tedy opráveěn slub vernosti od církevných hodnostarov prijímat'. Nemože byť pochybnosti o tom, že minister pre Slov. bol oprávnen prostrednictvom svojich orgánov prijímat' slub vernosti, leč v danom prípade netvrdí ani sť-ľ, že by slub vernosti bol složil do rúk organa ministra, ale naopak tvrdí iba, že tento orgán poveřil ústne církevného — tedy ani nie štátného — hodnostára, aby slub ten rřijal.
Nie je prípustno, aby orgán ministra bez svolenia tohoto prevzatia slubu vernosti sveroval inej osobe a keď minister popierá, že by bol referent Karol Medvecký oprávnen prijimanie slubu na inu osobu preniesť, je správne stanovisko ministra, že slub vernosti sť-lom nebol složen do ruk k tomu oprávnené osoby a správne rozhodnul v dôsledku toho, že slub vernosti nebol vykonaný. Je tedy sťažnosť, pokial smeruje proti rozhodnutiu ministra s plnou mocou, neopodstatnená. Neopodstatnená je ale tiež — pokial smeruje proti výroku referátu min. škol, lebo sťažnosť napadá tento výrok jediné preto, že opierá sa o výrok ministra pre Slov.
Uznal-li ale nss zákonitost výroku ministra, prirodzene je i sťažnosť proti výroku referátu bezpodstatná a bola preto tiež zamietnutá.

Citace:

Č.4495. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: 1926, svazek/ročník 7/1, s. 567-569.