Čís. 4677.

Páchateľa, pravoplatne odsúdeného pre rad jednotlivých sprenevier v úrade, kvalifikovaných ako jeden trestný čin pokračujúci, neľze podľa § 326 č. 1 tr. p. sprostiť obžaloby pre ďalší, dodatečné na javo vyšlý prípad sprenevery v úrade, s odôvodnením, že čin ten je len čiastkou už pravoplatne posúdenej trestnej činnosti obžalovaného.
(Rozh. zo dňa 30. marca 1933, Zm 4 613/32.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti J. Š., obžalovanému zo zločinu sprenevery v úrade, následkom zmätočnej sťažnosti verejného žalobců vyniesol rozsudok, ktorým vyhověl zmätočnej sťažnosti, zrušil sprosťujúce rozsudky oboch súdov nižších stolíc a uznal obžalovaného vinným zločinom sprenevery v úrade podľa § 462-1 tr. zák.
Z dôvodov:
Proti rozsudku vrchného súdu ohlásil veřejný žalobca zmätočnú sťažnosť podľa bodu 1 a) § 385 tr. p. Zmätočná sťažnosť verejného žalobcu je základná. Súdy nižších stolíc pri zistení skutočností, že obžalovaný, byvši v exekučnej věci Okresnej nemocenskej poisťovne proti J. H. o 487 Kč 60 h u okresného súdu v S. vedenej vo svojej vlastnosti ako súdny exekútor poverený převedením exekúcie. obdržal dňa 3. januára 1930 od exekúta na túto požiadavku a na útraty 500 Kč a túto sumu spreneveril, — obžalovaného na základe bodu 1 § 326 tr. p. oslobodily od obžaloby pre zločin sprenevery v úřade podľa § 462 tr. zák. naňho podanej. Podľa stanoviska vrchného súdu (taktiež súdu prvej stolice) táto sprenevera sa stala u tohože úřadu a v tejže době, ako sprenevery, pre ktoré bol obžalovaný už odsúdený (pod číslom Tk 3 512/30), takže je len čiastkou už pravoplatné posúdenej trestnej činnosti obžalovaného a nejde o zvláštny trestný čin, který by mohol byť predmetom nového súdneho pokračovania. Stanovisko súdov nižších stolíc nie je však správne. Skutok, ktorý teprv dodatočne vyšiel na javo, nebol predmetom obžaloby v predošlej věci Tk 3 512/30, nemohly tedy súdy v predošlých rozsudkoch o ňom rozhodovať a nemohol obžalovaný pre tento čin byť odsúdený. Pri tom nepríde v úvahu, že jednotlivé prípady sprenevier, ktoré obžaloba vo veci Tk 3 512/30 obžalovanému kládla za vinu, boly v rozsudku vrchného súdu kvalifikované ako delikt pokračujúci. Jednotlivé sprenevery boly spáchané v rôznych exekučných veciach, vo veciach rôznych exekventov, v rôznych medzidobiach, takže nejde tu o trestné činy spáchané následkom jednotného rozhodnutia vôle. Neľze preto považovať trestný čin, ktorý je predmetom terajšej obžaloby, za čiastku už pravoplatné posúdenej trestnej činosti obžalovaného, ale ide tu o nový trestný čin, o ktorom súdy ešte nerozhodly, a niet prekážky, aby obžalovaný bol vziaty na zodpovědnosť pre tento delikt, ktorý vyčerpává všetky náležitosti zločinu sprenevery v úřade podľa § 462 tr. zák. Najvyšší súd preto vyhověl zmätočnej sťažnosti verejného žalobcu, pokračoval podľa 1. odst. § 33 por. nov., z dôvodu zmätočnosti podľa bodu 1 a) § 385 tr. p. zrušil rozsudky súdov nižších stolíc, pokiaľ obžalovaný bol oslobodený od obžaloby pre zločin sprenevery v úřade naňho podanej, a vyniesol rozsudek podľa zákona.

Citace:

č. 4677. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1934, svazek/ročník 15, s. 215-216.