Čís. 4437.

Štátny zástupca, nariadivši stopovanie, je oprávnený vo vlastnom obore pôsobnosti samostatne zisťovať, či jestvujú dôvody vylučujúce trestnosť činu, a okresný súd alebo vyšetrujúci sudca (§ 86 tr. por.) sú povinní vyhoveť požiadaniu štátneho zástupcu aj v tomto smere. K pojmu »trestného činu« v smysle ustanovenia § 101 č. 1 tr. por.
(Rozh. z 8. júla 1932, Zm III. 275/32.) Najvyšší súd v trestnej veci proti K. S. pre prečin pomluvy tlačou na základe verejného pojednávania o opravnom prostriedku generálnej prokuratury pre zachovanie právnej jednotnosti vyslovil, že pravoplatným usnesením vyšetrujúceho sudcu krajského súdu v Bratislave zo dňa 11 marca 1932 a obžalobného senátu krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. apríla 1932 bol porušený zákon v ustanovení § 86 odst. 2. tr. p. vo znení zák. č. 1/1920 Sb. z. a nar.
Dôvody:
Na základe požiadania štátneho zastupiteľstva v Bratislave zo dňa 16. novembra 1931 vypočul vyšetrujúci sudca krajského súdu v Bratislave dňa 23. decembra 1931 K. S. ako podozrelého z prečinu pomluvy, spáchaného obsahom článku uverejneného pod nadpisom »13-ročné bašovanie vládneho radcu P.« v čís. 216 roč. XIII. periodického časopisu »Slovák«. Vypočutý podozrelý, ktorý je zodpovědným redaktorom menovaného časopisu, udal, že inkriminovaný článok nepísal, nečítal a do tlače nedal. Podozrelý bol vyšetrujúcim sudcom pri vypočutí vyzvaný podla § 10 zák. čís. 124/1924, aby prípadný návrh na dôkaz pravdy učinil do 14 dní. Podaním zo dňa 1. januára 1932 ohlásil podozrelý, že chce previesť dôkaz pravdy, a učinil návrh na vypočutie svedkov, ktorými chcel dokázať pravdivosť obsahu inkriminovaného článku. Pri opatnom vypočutí dňa 18. februára 1932 osvedčil sa podozrelý, že pisateľa inkriminovaného článku udať nevie a že trvá na svojom návrhu na dôkaz pravdy. Vyšetrujúci sudca predložil potom dňa 18. februára 1932 spisy štátnemu zastupiteľstvu k návrhu. Prípisom zo dňa 9. marca 1932 žiadalo štátne zastupiteľstvo vyšetrujúceho sudcu o výsluch svedkov vedených podozrelým. Návrh tento zamietol vyšetrujúci sudca usnesením zo dňa 11. marca 1932 s odôvodnením, že k prevedeniu dôkazu pravdy v tlačovej veci pokládá sa vyšetrujúci sudca pred rozhodnutím trestného senátu za nepríslušného. Sťažnosť podaná štátnym zastupiteľstvom do tohoto usnesenia vyšetrujúceho sudcu bola zamietnutá usne¬ sením obžalobného senátu krajského súdu v Bratislavě zo dňa 14. apríla 1932 s odôvodnením, že predmetom stopovania je iba vypátrať a zistiť data, ktoré sú potrebné k orientácii žalobců o tom, či má alebo nemá podať obžalobu, trestný čin spáchaný tlačou je dokonaný uverejněním, dôkaz pravdivosti obsahu inkriminovaného článku je len dôvodom trestnosť vylučujúcim, pre ktorý štátne zastupiteľstvo nemôže stopovanie zastaviť, lebo tento dôvod nie je uvedený medzi dôvodmi, pre ktoré môže byť stopovanie zastavené, ktoré sú taxativne uvedené v § 101 tr. p., preto prevádzanie navrhovaných dôkazov prekročovalo by medze stopovania.
Tento právny výklad § 83 tr. p., uvedený v usneseniach vyšetrujúceho sudcu a obžaloného senátu krajského súdu, je mylný, najmä mylný je predpoklad, ako by štátne zastupiteľstvo nemohlo zastaviť stopovanie ani v prípade dokázania pravdivosti utrhačných tvrdení. Podľa § 101 čís. 1. tr. p. má byť stopovanie zastavené, není-li tu trestného činu. Pojem »trestného činu« podľa tohoto miesta zákona neľze vykladať v úzkom smysle toho slova ako čin, ktorý je ustanovením niektorého hmotného trestného zákona označený za trestný (§ 1 tr. zák. a § 1 tr. zák. priest.), ale je treba ho brať v širšom smysle slova § 34 odst. 1. tr. p., totiž tak, že stopovanie má byť zastavené aj vtedy, keď čin, označený zákonom za trestný, není trestatelný z niektorého zákonom stanoveného dôvodu. Neľze trestať trestné činy vtedy, keď je daný dôvod vylučujúci trestnosť páchateľa (na pr. §§ 76 až 82, 224, 225, 240, 427 a 474 tr. zák., §§ 10 a 12 zák. čl. XL:1914, § 16 zák. čl. XLI:1914, § 27 zák. čís. 50/1923, §§ 4 a 6 odst. 4 zák. čís. 124/1924). Keby sa priznala správnosť opačného právneho názoru, že pojem trestného činu podľa § 101 č. 1. tr. p. treba vykladať v uvedenom užšom slova smysle, bolo by nevyhnutné, aby štátne zastupiteľstvo podalo obžalobný spis v každom prípade, kde trestný čin bol objektivne spáchaný, a nesmelo by zastaviť stopovanie v tých prípadoch, kde by výsledkami stopovania bolo preukázané, že čin obžalovaného, označený zákonom za trestný čin, nemôže byť trestaný na pr. preto, že obžalovaný bol v dobe činu nepríčetný pre duševnú chorobu (§ 76 tr. zák.), alebo že trestný čin spáchal z neodolateľného donútenia (§ 77 tr. zák.), alebo v oprávnenej obrane (§ 79 tr. zák.) a pod. Podľa správneho výkladu § 101 čís. 1 tr. p. má byť preto stopovanie zastavené nielen vtedy, keď čin, kladený podozrelému za vinu nie je vôbec zákonom označený za trestný, ale aj vtedy, je-li podľa presvedčenia verejného žalobcu daný dôvod vylučujúci trestnosť páchateľa trestného činu. Takým dôvodom vylučujúcim trestnosť páchateľa prečinu utrhania alebo urážky na cti je podľa § 16 zák. čl. XLI:1914 aj dôkaz pravdy tvrdenej alebo rozhlašovanej skutečnosti alebo výrazu, ukazujúceho priamo na nejakú skutočnosť, ovšem iba v tých prípadoch, kde zákon dôkaz pravdy pripúšťa. Má-li však štátne zastupiteľstvo právo, prípadne povinnosť zastaviť stopovanie v takých prípadoch, kde je daný dôvod vylučujúci podľa zákona trestnosť páchateľa, neľze mu dôsledne odopreť právo, aby za stopovania zistilo také skutečnosti, z kterých by mohlo bezpečne posúdiť, či nie je daný taký dôvod trestnosť vylučujúci, a aby cieľom zistenia takých skutečností učinilo príslušné návrhy. Návrh štátneho zastupiteľstva zo dňa 9. marca 1932 nebol preto zákonom vylúčený a vyšetrujúci sudca, odoprevši previesť navrhovaný dôkaz, porušil ustanovenie § 86 odst. 2 tr. p., podľa ktorého je povinný vyhoveť požiadaniu štátneho zastupiteľstva, aby boly prevedené navrhované úkony stopovacie. Opravný prostriedok pre zachovanie právnej jednotnosti podľa § 441 tr. p. je preto odôvodnený; rozhodnutie o ňom nemá účinnosti oproti stranám.

Citace:

Čís. 4437. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1933, svazek/ročník 14, s. 157-159.