Čís. 4398.

Zamestnanci v štátnych zárobkových podnikoch, vedených podľa zásad súkromnopodnikateľských, nie sú verejnými úradníkmi v smysle § 461 tr. zák.
(Rozh. z 2. apríla 1932, Zm IV 189/32.)
Najvyšší súd vyniesol v trestnej veci proti V. A. a spol. pre zločin sprenevery v úrade na základe verejného pojednávania o opravnom prostriedku generálneho prokurátora cieľom zachovania právnej jednotnosti tento
rozsudok:
Opravný prostriedok pre zachovanie právnej jednotnosti, podaný generálnou prokuratúrou podľa § 441 tr. p., sa uznáva základným a vyslovuje sa, že pravoplatným rozsudkom krajského súdu v K. zo dňa 28. novembra 1929 a vrchného súdu v K. zo dňa 29. apríla 1931 bol porušený zákon v ustanoveniach §§ 461 a 462 tr. z. Podľa § 442-4. tr. p. a na základe dôvodu zmätočnosti poznačeného v § 385 čís. 1 b) tr. p. zrušujú sa oba citované rozsudky vo výroku, ktorým trestné činy obžalovaných V. A. a A. V. boly kvalifikované u každého z nich ako zločin sprenevery v úrade podľa § 462 tr. z., a činy tie sa kvalifikujú u každého z nich ako zločin sprenevery podľa §§ 355, 356 tr. z. U obžalovaného A. V. sa však následkom použitia § 92 tr. z. v smysle § 20 tr. z. kvalifikuje jeho trestný čin za prečin. V dôsledku toho bol zrušený rozsudok vrchného súdu aj vo výroku o trestu a obžalovaným podľa § 358 tr. z. bol vymeraný nový trest.
Z dôvodov:
Rozsudkom krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. novembra 1929 bol obžalovaný V. A. uznaný vinným, že ako dielovedúci na štátnej parnej píle vo V. Č., poverený predajom dreva a rezaním guľatiny, v rokoch 1925—1926 z čiastok, obdržaných od strán pre štátnu lesnú správu, si postupne ponechal a pre seba upotrebil 1404544 Kč. Tým istým rozsudkom bol uznaný obžalovaný A. V. vinným, že ako skladník na spomenutej píle v rokoch 1925—1926 jednak si ponechal čiastku 5000 Kč, vybránu za predané drevo, jednak si podržal 80 m dreva v hodnote 3000 Kč a toto za svoje osobné potreby ako svoje drevo rôznym osobám odovzdal. Tieto činy kvalifikoval súd prvej stolice u obidvoch obžalovaných, považujúc ich za verejných úradníkov, ako zločin sprenevery v úrade, a to u V. A. podľa § 462-2. tr. z. u A. V. podľa § 462-1. tr. z. Vrchný súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 29. dubňa 1930 na odvolanie obidvoch obžalovaných v otázke viny a kvalifikácie rozsudok prvého súdu v napadnutej časti potvrdil, v nenapadnutej nechal nedotknutým. Proti tomuto rozsudku neboly použité žiadne opravné prostriedky, takže sa stal pravoplatným. Nižšie súdy kvalifikovaly činy obžalovaných za zločin sprenevery v úrade podľa § 462 tr. z. Neuvádzajú bližšie dôvody pre túto kvalifikáciu. Zrejme ju vyvodzujú z povolania obžalovaných, totiž u obžalovaného V. A. ako dielovedúceho, u obžalovaného A. V. ako skladníka na štátnej parnej píle, patriacej k štátnemu lesnému majetku. Koho možno v smysle § 462 tr. z. pokladať za verejného úradníka, určuje § 461 tr. z. Sú to jednak osoby, ktoré podľa svojho úradu, služby alebo zvláštneho poverenia sú zaviazané prevádzať štátne úkoly verejnej správy alebo spravedlnosti alebo vrchnostenské úkoly niektorého municipia alebo obce. Táto kvalifikácia u obžalovaných vôbec chýba. Hospodárenie na štátnych lesoch a provoz v podnikoch s týmto hospodárením spojených nemá so spomenutými úkolmi verejnej správy nič spoločného. Tu ide o zárobkový podnik hospodársky, na ktorom štát ako iný majiteľ lesa hospodári za týchže kautel a podľa týchže predpisov. Ďalej stanoví § 461 tr. z. ako verejných úradníkov tie osoby, ktoré u verejných fondov, nemocníc, ústavov choromyseľných a pod., spravovaných priamo štátom, municipiom alebo obcou, sú ustanovené ako dozorcovia, lekári, úradníci alebo sluhovia. Ale zo spisov plynie, že štátny majetok, na ktorom boli obžalovaní v hore uvedenej vlastnosti ustanovení, nemal takého určenia, ktoré práve zriadencom na takom majetku dáva charakter verejných úradníkov vo smysle cit. ustanovenia trestného zákona. V tomto prípade ide — ako už bolo vyslovené — len o hospodársky podnik zárobkový, štátom yo vlastnej režii vedený. Niet dôvodu, aby zriadenci na takom podniku boli ináč kvalifikovaní než zriadenci na iných podnikoch toho istého druhu a určenia. Postavenie obžalovaných k štátu a obecenstvu, menovite ke kupiteľom dreva, nelišilo sa nijak od postavenia zriadenca, zamestnaného pri správe súkromného lesa, resp. súkromnej píly, k jeho zamestnávateľovi, k obecenstvu a k odberateľom dreva. Neprávom preto činy obžalovaných, ktorých nemožno pokladať za verejných úradníkov, boly kvalifikované ako zločiny sprenevery v úrade. Kvalifikáciou tou porušily nižšie súdy zákon v ustanoveniach §§ 461, 462 tr. z. Činy tie vyčerpávajú však u obidvoch obžalovaných skutkovú podstatu zločinov sprenevery podľa §§ 355, 356 tr. z., miernejšie trestateľných než zločiny sprenevery v úrade. K stíhaniu ich učinilo riaditeľstvo štánych lesov a statkov v S. H. ako ich zamestnávateľ včas súkromný návrh. Bolo preto vyhoveť opravnému prostriedku pre zachovanie právnej jednostnosti, podanému generálnou prokuratúrou, a vysloviť, že v cit. ustanoveniach bol porušený zákon. Vo smysle § 442 posl. odst. tr. p. bolo v dôsledku toho tiež zrušiť oba cit. rozsudky vo výroku o kvalifikácii trestných činov obžalovaných a činy tie kvalifikovať iba za zločin sprenevery podľa §§ 355, 356 tr. z. a obžalovaným znovu vymerať trest.

Citace:

Čís. 4398. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1933, svazek/ročník 14, s. 95-97.