Čís. 4468.

Pre rozlišovanie, či ide o utrhanie na cti v smysle § 1 zák. čl. XLI:1914 alebo o obvinenie podľa § 20 cit. zák. čl., je najrozhodnejší úmysel páchateľov. Skutková podstata prečinu podľa § 20 cit. zák. čl. je daná len vtedy, keď je zrejmý úmysel páchateľov dotyčnú osobu pred úradom obviniť preto, aby proti obvinenému bolo zavedené trestné alebo disciplinárne pokračovanie.
(Rozh. z 21. septembra 1932, Zm IV 375/32.)
Najvyšší súd, preskúmavši trestnú vec proti J. K., obžalovanému z prečinu pomluvy, po verejnom pojednávaní o zmätočnej sťažnosti vrchného štátneho zastupiteľstva vyniesol tento rozsudok: Vyhovujúc zmätočnej sťažnosti vrchného štátneho zastupiteľstva, z dôvodu zmätku podľa § 385 čís. 1 c) resp. 1 b) tr. por. zrušuje sa napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a uznává sa právom: Obžalovaný J. K. je vinný prečinom pomluvy podľa §§ 1 a 3 odst. 2 čís. 2 a § 9 čís. 6 zák. čl. XLI:1914, ktorý spáchal tým, že 17. júla 1930 v anonymnom dopise, poslanom na zemské voj. veliteľstvo, tedy pred iným tvrdil o členovi odvodnej komisie, podplúkovníkovi S., že za šampaňské, ktoré dostával od kaviarnika W., pomohol J. W.-ovi, aby sa vyhnul vojenskej prezenčnej službe, tedy o verejnom úradníkovi vo štábnej službe dotyčne výkonu jeho povolania tvrdil takú skutočnosť, ktorá, keby bola pravdivá, môže byť dôvodom pre zavedenie trestného alebo disciplinárneho pokračovania. Nasledujú výroky o treste.
Z dôvodov:
Zmätočnej sťažnosti vrchného štátneho zastupiteľstva neľze odopreť oprávnenie. Podľa zistenia nižších súdov obžalovaný poslal na zemské voj. veliteľstvo anonymný dopis, v ktorom vyzývá toto veliteľstvo, aby J. W. bol znova podrobený odvodu, lebo sa vyhnul prezenčnej službe pomocou podplukovníka za šampaňské, ktoré tento podplukovník dostal od kaviarnika W. Obžalovaný doznal, že onen dopis napísal a štátnym zastupiteľstvom bola podaná obžaloba pre prečin pomluvy podľa §§ 1 a 3 odst. 2 čís. 2 a § 9 čís. 6 zák. čl. XLI:1914, keďže zemské voj. veliteľstvo dalo zmocnenie ku stíhaniu obžalovaného. Súd prvej stolice, zistivši, že pravdivosť tvrdenej skutečnosti nebola dokázaná, odsúdil obžalovaného podľa obžaloby. Odvolací súd však, súc toho názoru, že neišlo tu o pomluvu, lež o obvinenie v smysle § 20 zák. čl. XLI:1914, oslobodil obžalovaného od obžaloby podľa § 326 čís. 4 tr. p., lebo pre tento prečin možno podľa § 21 zák. čl. XLI:1914 zahájiť trestné pokračovanie len na súkromný návrh urazeného, takýto návrh však v tomto prípade učinený nebol.
S názorom odvolacieho súdu čo do kvalifikácie trestného činu neľze súhlasiť. Záver odvolacieho súdu, že išlo tu o trestné oznámenie, nie je opodstatnený, lebo pisateľ podania, hoci bol by mohol v ňom po prípade učiniť návrh na zavedenie trestného pokračovania, toho nežiada, lež sa obmedzil na žiadosť, aby J. W. bol znova podrobený odvodu. Pri tom prichádza do úvahy aj to, že podanie nebolo učinené u takej vrchnosti, ktorá je sama príslušná k zavedeniu trestného pokračovania, a že nebolo označené, v čom vraj spočívala pomoc podplukovníkova pri vyhnutí sa vojenskej službe. Napokon treba uvážiť aj to, že obžalovaný ani neudal správne meno dotyčného podplukovníka, z čoho tiež treba uzatvárať, že nemyslel na to, aby ho priamo obvinil. Pre posúdenie, či ide o obvinenie v smysle § 20 zák. čl. XLI:1914, či o pomluvu v smysle §§ 1 a 3 odst. 2 čís. 2 cit. zák. článku, je najrozhodnejší úmysel obžalovaného. O skutkovej povahe prečinu podľa § 20 cit. zák. článku možno hovořiť len vtedy, keď je zrejmý úmysel dotyčnú osobu pred vrchnosťou obviniť tým cieľom, aby na tomto základe bolo proti obvinenému zavedené trestné alebo disciplinárne pokračovanie. Na takýto úmysel obžalovaného však v tomto prípade nemožno uzatvárať, a to predovšetkým už preto nie, lebo z obsahu inkrimovaného udania plynie, že jeho účelom bolo len dosiahnuť toho, aby J. W. bol tak odvedený ako iní. To isté plynie aj z obhajoby obžalovaného, ktorý pri hlavnom pojednávaní uviedol, že len usudzuje, že »prípadne« bol J. W. sprostený vojenskej služby z protekcie, z čoho je vidné, že obžalovaný ani v trestnom pokračovaní netvrdil, že by mal určité podozrenie, že sa dotyčný vojenský činiteľ dopustil skutku, stihateľného trestne alebo disciplinárne. Z toho, čo bolo uvedené, plynie, že odvolací súd mylne posúdil čin obžalovaného podľa § 20 zák. čl. XLI:1914 a že mylné oslobodil obžalovaného podľa § 326 čís. 4 tr. por. pre nedostatok súkromného návrhu, lež že ide tu o pomluvu podľa §§ 1 a 3 odst. 2 čís. 2 a § 9 čís. 6 cit. zák. článku">, v ktorom prípade možno zaviesť trestné pokračovanie aj bez súkromného návrhu urazeného, avšak na zmocnenie, ktoré v tomto prípade bolo podľa zákona dané. Podľa obsahu anonymného dopisu obžalovaný tvrdil pred iným o podplukovníkovi O. S., tedy o verejnom úradníkovi vo štátnej službe, že za úplatok pokračoval stranicky pri výkone svojho povolania, tedy tvrdil takú skutočnosť, ktorá, bola-li by pravdivá, môže byť dôvodom, aby proti onomu úradníkovi bolo zavedené trestné alebo disciplinárne pokračovanie, takže je tu daná skutková povaha prečinu pomluvy podľa hore citovaných ustanovení zákona. Rozsudok odvolacieho súdu je tedy dotknutý zmätkom podľa § 385 čís. 1 b), c) tr. p. a preto bolo treba vyhověť zmätočnej sťažnosti vrchného štátneho zastupiteľstva, zrušiť napadnutý rozsudok na základe 1. odst. § 33 por. nov., a vyniesť hore uvedený odsudzujúci rozsudok.

Citace:

Čís. 4468. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1933, svazek/ročník 14, s. 196-198.