Čís. 4477.

Subjektom trestných činov, uvedených v § 416 tr. zák., je len majetkový úpadca v smysle hmotného práva konkurzného, na majetok ktorého bol pravoplatným usnesením uvalený konkurz.
(Rozh. z 27. septembra 1932, Zm IV 248/32.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti J. W., obžalovanému z prečinu zavineného úpadku, na základe verejného pojednávania o zmätočnej sťažnosti obžalovaného a jeho zvoleného obhájcu vyniesol rozsudok, ktorým vyhovel zmätočnej sťažnosti, z dôvodu zmätočnosti, uvedeného v § 385 č. 1 a) tr. p. zrušil rozsudky oboch súdov nižšieho stupňa a obžalovaného oslobodil podľa bodu 1 § 326 tr. p. od obžaloby pre prečin zavineného úpadku podľa § 416 č. 4 tr. zák. naňho podanej.
Dôvody:
Proti rozsudku súdu odvolacieho ohlásil obžalovaný zvoleným obhájcom zmätočnú sťažnosť na základe bodu 9 § 384 a bodu 1 a) a 2 § 385 tr. p., ktorá bola i prevedená. Zmätočná sťažnosť uplatňovaná podľa bodu 1 a) § 385 tr. p. je oprávnená. Obžalovaný bol uznaný vinným z prečinu zavineného úpadku podľa § 416 č. 4 tr. zák. spáchaného tak, že ako obchodník v T., proti ktorému usnesením krajského súdu v R. zo dňa 10. novémbra 1930 po neúspešnej nabídke na mimokonkurzné nútené vyrovnanie pod č. j. K 4/30-1 bol vyhlášený konkurz, — znajúc svoj neutešený finančný stav, nakoťko už v predošlej době asi 2 rokov mohol sa udržať iba tak, že si zaopatroval kapitál pôžičkami na zaokrývanie svojich obchodných dlžôb, —preca v poslednom štvrťročí roku 1929 objednal nepomerne veľké množstvo tovaru, ktoré nezaplatil, a v januári 1930 podal žiadosť o mimokonkurzné nútené vyrovnanie, ktoré však prijaté nebolo, tedy jako úpadca, ktorý vedel o svojej platebnej neschopnosti, robil nové dlhy. Zo skutkového stavu zisteného súdmi nižších stolíc a z pripojených spisov ide na javo, že usnesením krajského súdu v R. zo dňa 22. 2. 1930 bolo na žiadosť obžalovaného zavedené pokračovanie o mimokokurzné nútené vyrovnanie, ktoré však bolo usnesením tohože súdu zo dňa 25. 4. 1930 podľa bodu 5 § 56 min. nar. č. 4070/1915 M. E. zastavené a spisy po pravoplatnosti tohoto usnesenia boly postúpené konkurznému súdu, lebo väčšina veriteľov odmietla prijať vyrovnávaciu nabídku obžalovaného dlžníka. Potom bol usnesením krajského súdu v R. zo dňa 10. 11. 1930 proti obžalovanému vyhlásený konkurz. Toto usnesenie však nestalo sa pravoplatným, nakoľko obžalovaný ako aj správca konkurznej podstaty podali rekurz preto, lebo dlžník (obžalovaný) nemal nijakého majetku, na ktorý by mohol byť otvorený konkurz.
Vrchný súd v K. usnesením zo dňa 1. 12. 1930 rozviazal usnesenie prvej stolice a nariadil tomuto súdu, aby vypočutím interesentov zistil podmienky povolenia konkurzu a potom vo veci samej znova rozhodol. Krajský súd v R. nato usnesením zo dňa 7. 2. 1931 pominul uvalenie konkurzu proti J. W., lebo mal za zistené, že obžalovaný nijakého majetku nemá a nie je obchodníkom a v smysle 3. odst. § 57 nar. čís. 4070/1915 M. E. v prípadoch tam uvedených len proti obchodníkovi možno uvaliť konkurz z úradnej moci. Toto usnesenie stalo sa pravoplatným. Z týchto okolností sťažovateľ v prevedení zmätočnej sťažnosti — uplatňovanej na základe zmatku podľa bodu 1 a) § 385 tr. p. — dovodzuje, že proti obžalovanému neľze ustáliť skutkovú podstatu prečinu zavineného úpadku podľa § 416 tr. zák. Podľa právneho stanoviska vrchného súdu obžalovaný tým, že bol proti nemu vyhlásený konkurz a vyhlásenie konkurzu bolo na súdnej doske vyvesené, v smysle § 1 zák. čl. XVII:1881 stal sa úpadcom a preto nie je rozhodujúca tá okolnosť, že proti obžalovanému bolo konkurz nariaďujúce usnesenie za konkurzného pokračovania zbavené platnosti, resp. že konkurz bol zastavený. Stanovisko vrchného súdu je však v tomto prípade mylné. Podľa § 416 tr. zák. spáchá prečin zavineného úpadku majetkový úpadca. Pojem majetkového úpadcu je vymedzený v § 1 zák. čl. XVII:1881 (platného v dobe trestného činu) a majetkovým úpadcom je ten, na majetok ktorého bol konkurz uvalený a započne jeho právny účinok tým dňom, v ktorý konkurz nariaďujúce usnesenie bolo pri konkurznom súde vyvesené. Z toho plynie, že subjektem trestných činov v § 416 tr. zák. uvedených môže byť len majetkový úpadca, t. j. ten, proti komu bol konkurz otvorený. K trestnej zodpovednosti a k tomu, aby obžalovaný bol považovaný skutečne za úpadcu, predpokládá sa však, aby usnesenie, ktorým bol na dlžníka uvalený konkurz, bolo aj pravoplatné. Rozviazanie konkurz nariaďujúceho usnesenie má ten právny význam, ako keby konkurz vôbec nebol vyhlásený, a preto s hľadiska trestateľnosti obžalovaného mohlo by byť základom len usnesenie konkurzného súdu, ktoré bolo po rozviazaní predošlého usnesenia vynesené. Podľa tohoto usnesenia však uvalenie konkurzu bolo pravoplatné pominuté, čiastočne pre nedostatek majetku, čiastočne i preto, lebo hľadiac na ustanovenie § 57 nar. čís. 4070/1915 M. E. (platného v dobe trestného činu) uvalenie konkurzu na obžalovaného z úradnej moci bolo už ab ovo vytečené. Poneváč usnesenie krajského súdu v R., otvárajúce proti obžalovanému konkurzné pokračovanie, nikdy pravoplatnosti nenadobudlo, nemohlo, keďže bolo zrušené, zanechať právne účinky, rozhodné so stanoviska hmotného práva konkurzného. Pre posúdenie tejto veci je tedy bez významu ustanovenie, že právne účinky zahájeného konkurzu počínajú dňom jeho vyhlásenia na doske konkurzného súdu a že rekurz nemá odkladného účinku. Nebol preto na majetok obžalovaného pravoplatne vyhlásený konkurz a neľze ho vôbec považovať za úpadcu v smysle hmotného práva konkurzného. Tým však chybí časť skutkovej podstaty prečinu zavineného úpadku podľa § 416 čís. 4 tr. zák. a nemožno ustáliť na základe skutkov obžalovaného — bárs ináč aj zistených — skutkovú podstatu tohoto prečinu. Poneváč nejde o skutky, uvedené v § 414 tr. zák., nie je daná ani skutková podstata trestného činu opísaného v § 387 tr. zák. Trpia tedy rozsudky nižších súdov zmätkom podľa § 385 čís. 1 a) tr. p. Najvyšší súd preto, vyhovujúc zmätočnej sťažnosti uplatňovanej z dôvodu § 385 1 a) tr. p., pokračoval podľa 1. odst. § 33 por. nov., zrušil rozsudky súdov nižších stolíc a obžalovaného na základe bodu 1 § 326 tr. p. od obžaloby oslobodil. Zmätočná sťažnosť vo zbývajúcej časti stala sa bezpredmetnou.

Citace:

Čís. 4477. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1933, svazek/ročník 14, s. 211-213.