Č. 5853.

Pastviny (Slovensko): K výkladu zákona č. 87/1924.
(Nález zo dňa 9. septembra 1926 č. 18171).
Vec: Vdova Michalova J. rod. Irena F. v K. proti župnému úradu v Košiciach stran užívania pastvin.
Výrok: Sťažnosť zamietá sa ako neopodstatnená.
Dôvody: Okr. úřad v K. uzavretím zo dňa 14. januára 1925 priznal v základe § 3 zák. zo dňa 26. apríla 1924 č. 87 sb. Jozefovi K. a jeho spoločníkom z obce V. v ročných pastevných obdobiach 1925 až 1929 právo na spoločnú pastvu podľa ustanovenia cit. zák. na pôde sť-ľkinej, ležiacej v chotári obce V., a to v rozmeru asi 80 jutár 1000 siahoch, t. j. na tých istých nemovitostiach, na ktorých v r. 1924 a v predošlých dobách pastvu skutočne prevádzali. Župný úřad v Košiciach rozhodnutím zo dňa 30. apríla 1925 odvolanie sť-ľkino zamietnul, rozhodnutie I. stolice schválil s doplňkem, že právo spoločnej pastvy v obdobiach 1925— 1929 priznává všetkým tým v-ským majiteľom dobytka, ktorí na pôde, o ktorú sa jedná, v pastevnom období r. 1923 spoločne pásli, — poplatky za užívané pastviny majú sa dodatočne ustáliť dľa § 7 a 9 cit. zák.
O sťažnosti uvažoval nss takto: V prvej radě bolo súdu reagovať na výtku účastnenej strany, že sť-ľka nemá aktivnej legitimácie ku sporu, keďže sa pokonala s účastnenou stranou po doručení napadnutého rozhodnutia. Nss výtku tú neuznáva dôvodnou, lebo v smysle § 2 zák. o ss má nss rozhodovať o sťažnosťiach, v ktorých niekto tvrdí, že mu úradným opatrením alebo rozhodnutím bolo na jeho práve ublížené a to dľa § 6 na základe skutkového zistenia, ktoré slúžilo za podklad žal. úradu. Z toho plynie, že skutkové okolnosti, ktoré sa staly po výroku napadnutom, nemôže súd brať do ohľadu. — — —
Stiažnosť namietá v prvej radě, že výrok úradu je nezákonitý, lebo otazné pozemky sú oračinou a lúky, takže sa zákon zo dňa 26. apríľa 1924 č. 97 Sb. na ne nevzťahuje.
Nss nesdiela náhľad tento, lebo § 1 cit. zák. nerobí rozdielu ohľadne kvality a určenia pôdy, ktorá podliehá ustanovením tohoto zákona, ale stanoví iba, že majitelia, nájemci a užívatelia pôdy sú povinní nechať v ročných pastevných obdobiach 1924—1929 na spoločnú pastvu, podľa ustanovenia tohoto zákona, pôdu, na ktorej nechali v pastevnom období 1923 majiteľov dobytka spoločne pásť, alebo na ktorej tyto buď pásli alebo boli oprávnění pásť podľa rozhodnutia, ktoré vydané bolo alebo bude na základe vl. nariadenia č. 11 a 12 ex 1923 Sb.
Z tohoto doslovu zákonitej normy nemôže sa dedukovať, že by náhľad sťažnosti bol správný, lebo patrné je z neho, že zákonodárce postavil sa na stanovisko, že každú pôdu, ktorá v r. 1923 bola užívaná ako pastvina — a to i proti vole majiteľovej, je tento povinný nechať užívať ako pastvinu a to v smysle § 2 a 3 cit. zák. nie len doterajším uživatelem, ale po prípade aj iným majiteľom dobytka. Inými slovami rečeno, zákonodárca prejavil v norme tej svoju vôlu, aby pôda — akékoľvek určenie majúca —, ktorá v r. 1923 slúžila za pastvu pre spoločné pasenie dobytka — ovšem s výhradou lesnej pôdy, o ktorej stanoví § 4 cit. zák. výmienku, podržala tuto svojú povahu po celé obdobie 1924—1929.
Náhľad sťažnosti, že sa § 1 cit. zák. vzťahuje iba na pôdu, ohľadne ktorej bolo vydané rozhodnutie na základe vl. nar. č. 11 a 12 ex 1923 Sb., je tiež mýlny, lebo nariadenia tieto vzťahujú sa iba na prípady, keď majitelia dobytka v r. 1923 skutočne nepásli, ačkoľvek, dľa cit. nariadení boli k tomu na základe pasenia v r. 1922 oprávnení, — inak by ustanovenie toto nemalo smyslu.
Pokiaľ sťažnosť uplatňuje nezákonitosť napadnutého výroku výtkou, že keď dosavadní nájemci odstúpili od súkromného prenájmu otaznej pôdy, že nastalo uvolnenie pôdy tej z pod normy cit. zák. č. 87 a že bola sť-ľka oprávnená pôdu tú dať do arendy inej osobe na účele iné než pastvy —, neshľadal nss výtku túto opodstatněnú.
Zákon citovaný je normou kogentnou, nútiacou majiteľa pôdy — v r. 1923 za pastviny slúžiacej — ponechať pôdu tomuto účelu aj pre pastevné obdobie 1924—1929. Nemôže tedy majiteľ takejto pôdy na žiaden pád pozměniť v období 1924—29 tuto povahu pôdy svojej; tomu dosvedčuje aj ustanovenia 2. odst. § 3 cit. zák., stanoviace, že jestli dobytok dosavadných užívateľov pôdy na spoločnú pastvu, má už dostatok pastvy inde než na pôde, na ktorej užívatelia mali nárok, že sa pôda tá prizná iným majiteľom dobytka, nemajúcim inde dostatočnej pastvy pre svoj dobytok. Nebyla tedy v danom prípade sť-ľka, i keby sa malo za to, že všetci dosavadní užívatelia pôdy z titulu súkromoprávneho, t. j. z nájemnej smlúvy nerobili viacej nárok na užívanie pôdy tej, oprávnená dať pôdu, majúcu dľa výše uvedeného povahu pastviny pre r. 1924—1929 do prenájmu odporujúcemu ustanoveniam tohoto zákona (srov. § 10 cit. zák.), bola v ohľadu tom ustanovením zákona tohoto obmedzená, keďže úrad má v smysle cit. odst. 2 § 3 právo prikázať pôdu tú aj iným držiteľom dobytka. Prikázal-li však úrad pôdu tú dosavadným užívateľom pres to, že tyto prehlásili, že nehodlajú na základe súkromoprávneho titulu pôdu tú ďalej držať, nemôže to subj. právu sť-ľkinému byť na závadu. Keď tedy sť-ľka prenajala pôdu otaznú inému účelu, než práve účelu pastvy, jednala o svojej újme a úrad správne nebral zreteľ na onú smlúvu, ktorou pôda tá odňatá bola svojmu zákonitému účelu.
Pokiaľ konečne sťažnosť uplatňuje, že zakročenie občanov v-ských stalo sa opoždene, nemá výtka tato opory v zákone, lebo zákon č. 87/ 1924 nestanoví lehotu preklusivnu, v ktorej sú majitelia dobytka povinní nárok svoj na spoločnú pastvu uplatňovať a tak prirodzene hranice lehoty tej kryjú sa s hospodárským účelom zakročenia toho, t. j. s obdobím pastevným. Jestliže žiadali občania v decembri 1924, aby im prikázaná bola pôda na obdobie pastevné roku 1925—1929, isteže nemôže sa zakročenie to považovať za opoždené, keďže v zime sa nepasie, ani netreba pôdu tú pre účele pastevné osobitne pripravovať.

Citace:

č. 5853. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické nakladatelství v Praze, 1927, svazek/ročník 8/2, s. 252-254.