Č. 11173.

Štátne občianstvo: 1. Aby kto bol vylúčený z nároku na udelenie Čsl. štátneho občianstva podľa § 1 odst. 1 a 3 lit. a) úst. zák. č. 152/1926 Sb., stačí, že sa dopustil trestného činu proti bezpečnosti Čsl. republiky a nie je treba, aby bol pre takýto čin odsúdený. — 2. Trestný čin podľa § 16 č. 1 zák. č. 50/1923 Sb. na ochranu republiky spadá pod pojem trestného činu proti bezpečnosti Čsl. republiky vo smysle § 1 odst. 3 lit. a) zák. č. 152/1926 Sb.
(Nález zo dňa 24. marca 1934 č. 5861.)
Prejudikatura: ad 1.: Boh. A 8031/29.
Vec: Julius G. v S. proti ministerstvu vnútra o štátne občianstvo.
Výrok: Sťažnosť sa zamieta pre bezdôvodnosť.
Dôvody: Napadnutým rozhodnutím žal. úrad nevyhovel žiadosti sť-ľovej za udelenie čsl. štátneho občianstva podľa úst. zák. zo dňa 1. júla 1926 č. 152 Sb., lebo podľa ustanovenia § 1 cit. zák., majú nárok na udelenie čsl. štátneho občianstva len ti štátni občania býv. Uhorska, ktorí splnili zákonné podmienky a nie sú z nároku toho podľa § 1 odst. 3 cit. zák. vylúčení, sť-ľ však, ako to konaným šetrením bolo zistené, a ako to i sám protokolárne doznal dňa 11. júna 1931 u okr. úradu v Sevluši, bol rozsudkom súdnej stolice v Berehove zo dňa 26. augusta 1924 odsúdený pro prečin § 16 č. 1 zák. na ochranu republiky č. 50/1923 Sb. do väzenia na 14 dní podmienečne na 1 rok a tedy je z nároku na udelenie čsl. štátneho občianstva podľa ustanovenia § 1 odst. 3 lit. a) zák. č. 152/1926 Sb. výlúčený.
O sťažnosti do tohoto rozhodnutia uvažoval nss takto:
Sť-ľ brojac proti napadnutému rozhodnutiu, dovodzuje, že odsúdenie sť-ľovo rozsudkom súdnej stolice v Berehove, ktoré slúžilo žal. úradu za podklad jeho zamietavého, sť-ľovi čsl. štátne občianstvo neudelivšieho rozhodnutia, stalo sa len podmienečne na dobu jednoho roku a že, poneváč tento jeden rok už i uplynul, sť-ľ má sa považovat' za osobu beztrestnej minulosti a že z príčiny tejto toto odsúdenie nemohlo slúžiť žal. úradu podľa § 1 odst. 3 úst. zák. č. 152/1926 Sb. za dôvod, aby sť-ľ nemohol obdržať čsl. štátne občianstvo.
Túto námietku sťažnosti uznal nss bezdôvodnou. Tento súd vyslovil totiž už v nál. Boh. A 8031/29 právny názor, na ktorom trvá i v danom prípade, že totiž aby kto bol vylúčený z nároku na udelenie Čsl. štátneho občianstva podľa § 1 odst. 1 a 3 lit. a) úst. zák. č. 152/1926 Sb., stačí, že sa dopustil trestného činu proti bezpečnosti Čsl. republiky a že nie je treba, aby pre takýto čin bol odsúdený. Podľa právneho názoru v cit. nálezu vysloveného je tedy s hľadiska § 1 odst. 3 lit. a) úst. zák. č. 152/1926 Sb. nerozhodná, vo vyšeuvedenej námietke sťažnosti uplatňovaná okolnosť, bol-li sť-ľ pre trestný čin smerujúci proti bezpečnosti Čsl. republiky odsúdený alebo nie, resp. bol-li odsúdený len podmienečne na dobu jednoho roku a uplynula-li táto doba, bez toho, že by bol sť-ľ nový trestný čin spáchal.
Sť-ľ ďalej vytýká, že žal. úrad napadnutým rozhodnutím neprávom mu odoprel udeliť čsl. štátne občianstvo i preto, poneváč trestný čin, ktorý sť-ľ spáchal a pre ktorý bol so svrchu zmieneným rozsudkom súdnej stolice v Berehove odsúdený, nie je trestným činom proti bezpečnosti Čsl. republiky a že ani nemôže byť za taký kvalifikovaný, keďže nešlo ani o velezradu ani o špionáž a ani o spiknutie. — K týmto vývodom sťažnosti slušelo uviesť:
Pokiaľ sť-ľ v súvislosti s týmito vývodami vytýka, že žal. úrad v napadnutom rozhodnutí neprávom uvádza, že sť-ľ sám soznal v protokole zo dňa 11. júla 1931, napísanom u okresného úradu v Sevluši, že bol odsúdený pre trestný čin smerujúci proti bezpečnosti Čsl. republiky, uznal nss túto výtku sťažnosti ako obsahu napadnutého rozhodnutia odporujúcu bezdôvodnou, poneváč, ako je to z napadnutého rozhodnutia zrejme patrné, žal. úrad v tomže konštatoval len, že sť-ľ doznal protokolárne sám dňa 11. júna 1931 u okr. úradu v Sevluši faktum, že bol rozsudkom súdnej stolice v Berehove zo dňa 26. augusta 1924 odsúdený pre prečin § 16 č. 1 zák. na ochranu republiky č. 50/1923 Sb. do väzenia 14 dní podmienečne na dobu 1 roku; naproti tomu neuviedol žal. úrad v napadnutom rozhodnutí, že by sť-ľ bol v onom protokole doznal, že zmienený čin je trestným činom proti bezpečnosti Čsl. republiky.
Vyslovil-li žal. úrad v napadnutom rozhodnutí, že sť-ľ je z nároku na udelenie čsl. štátneho občianstva podľa ustanovenia § 1 odst. 3 lit. a) zák. č. 152/1926 Sb. vylúčený preto, lebo bol zmieneným rozsudkom súdnej stolice v Berehove odsúdený pre prečin § 16 č. 1 zák. na ochranu republiky č. 50/1923 Sb., vyslovil tým žal. úrad i to, že tento trestný čin je trestným činom — vo smysle § 1 odst. 3 lit. a) zák. č. 152/1926 Sb. — proti bezpečnosti Čsl. republiky. K tomuto záveru mohol žal. úrad právom dospeť, keď i čin, ktorý je prehlášený za trestný čin v § 16 č. 1 zák. o ochraně republiky č. 50/1923 Sb., ktorýžto zákon sleduje tiež účel chrániť bezpečnosť Čsl. republiky, spadá pod pojem trestného činu proti bezpečnosti Čsl. republiky, ktorý má na mysli § 1 odst. 3 lit. a) zák. č. 152/1926 Sb. Keďže sť-ľ nepopiera, že trestný čin, pre ktorý bol zmieneným rozsudkom súdnej stolice v Berehove odsúdený, bol trestným súdom kvalifikovaný ako trestný čin podľa § 16 č. 1 zák. o ochraně republiky, je nerozhodné, že sa sť-ľ — ako vo sťažnosti tvrdí — nedopustil velezrady, špionáže, alebo spiknutia.

Citace:

Č. 11173.. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1935, svazek/ročník 16/1, s. 726-728.