Čís. 17159.

I. Možno požadovať vrátenie sumy složenej na zaistenie záväzku: vyrovnať pohľadávku podliehajúcu súpisu podľa vl. nar. č. 224/1924 Sb. z. a n., prevzatého proti zákazu § 9 cit. vl. nar.1
II. Úroky, plátené na pohľadávku podliehajúcu súpisu podľa vl. nar. č. 224/1924 Sb. z. a n. pred účinnosťou cit. vlád. nariadenia (1. XI. 1924), možno zpätpožadovať, ak boly plátené s výhradou vzťahujúcou sa na budúcu medzištátnu úpravu.
(Rozh. z 30. októbra 1938, Rv III 133/38.)
Ladislav G. a jeho manželka vypožičali si v r. 1914 od N. banky 60000 K. Dňa 26. februára 1919 mali dlžníci svoje bydlisko v Budapešti, sídlo N. banky bolo v tom čase v dôsledku štátneho prevratu na území Slovenska. Dlžníci dali N. banke v r. 1922 resp. 1923 prolongačné zmenky znejúce na Kč a zaviazali sa — Podľa ich tvrdenia s výhradou inej medzištátnej úpravy —, že jej budú platiť od pôžičkovej sumy úroky a zaplatili jej, takto na dobu od 26. februára 1919 do 15. apríla 1924 spolu 31259,20 Kč. N. banka uplatnila proti ním v r. 1927 prolongačné zmenky. Dňa 28. septembra 1927 došlo k mimosúdnemu pokonaniu, že spor bude spočívať, lebo zmenkami krytá pohľadávka patrí do medzištátneho clearingu, a dlžníci zaviazali sa N. banke, že dostane na svoju pohľadávku v každom prípade 35%, a to v Kč, a na jej zaistenie složili u nej na vkladnú knižku 21000 Kč. Vkladná knižka bola vinkulovaná tak, že N. banka povinná je vydať Ladislavovi G. a manž. proti zrušeniu vkladnej knižky sumu, ktorú tito povinní budú zaplatit maďarskému zúčtovaciemu miestu a zbytok smie si ponechal Vkladná knížka bola odevzdaná do úschovy spoločnej mandatárke stran. Vklad 21000 Kč u N. banky mal byť podľa pokonania bezúročný. V dôsledku medzištátnej úmluvy z 26. mája 1928 (č. 55/1930 Sb. z. a n.) dlžníci vyplatili túto pohľadávku maďarskému zúčtovaciemu miestu. Žalobou, o ktorú ide, domáhali sa Ladislav G. a jeho manželka, aby N. banka (I. žalovaná strana) zaviazaná bola zaplatit im 21000 Kč s 5% úrokmi od 28. septembra 1937, alebo vydat im dotyčnú vkladnú knižku a zaplatit im tieto úroky, a aby mandatárka stráň (II. žalovaná strana) zaviazaná bola vydať im vkladnú knížku; ďalej aby N. banka zaviazaná bola zplatiť im 31258,20 Kč s 5% úrokami od 15. apríla 1924. Súd prvej stolice žalobe čiastočne vyhovel rozsudkovým výrokom, že I. žalovaná banka povinná je učiniť opatrenie, aby vkladná knížka na 21000 Kč bola žalobníkom do 15 dní vydaná, v opačnom prípade povinná je do 15 dní pod exekuciou zaplatiť im 21000 Kč proti ponechaniu si vkladnej knížky, inak žalobu proti I. žalovanej banke čo do z výšku zamietol a proti II. žalovanej ju vôbec zamietol. Odvolací súd rozsudek súdu prvej stolice zmenil, vyriekol, že I. žalovaná povinná je zaplatiť žalobníkom 21000 Kč, v ktorom prípade oprávnená je požadovať od II. žalovanej strany, aby jej táto vydala u seba uloženu vkladnú knížku, alebo že II. žalovaná strana povinná je vydaľ túto vkladnú knižku žalobníkom a I. žalovaná banka je povinná toto trpeť — v oboch prípadoch je ešte I. žalovaná banka povinná zaplatiť žalobníkom od 21000 Kč 5% úroky, počítané odo dňa 28. septembra 1927 až do dňa skutočného zaplatenia istiny 21000 Kč, všetko do 15 dní pod exekúciou. Tú časť rozsudku súdu prvej stolice, v ktorej bola žaloba o zaplatenie 31258,20 Kč s 5% úrokami od 15. apríla 1924 zamietnutá, odvolací súd potvrdil. Dôvody: V pokonaní uzavrenom dňa 28. septembra 1927 obsiahnuté sú dva právne úkony. podľa prvého z nich, ktorý bol hlavným právnym úkonom, žalobníci sa zaviazali, že l. žalovaná banka na svoju pohľadávku patriacu do clearingu dostane najmenej 35%, t. j. 21000 Kč. Toto hlavné ujednanie odporuje § 9 vl. nar. č. 224/1924 Sb. z. a n. a v ňom obsiahnutý záväzok by nebola I. žalovaná banka oprávnená v prvom rade žalovaná uplatňovať, tým menej, lebo I. žalobník ako hlavný úradník veľkého peňažného ústavu a I. žalovaná banka, ako finančnými odborníkmi zastúpená právna osoba veľmi dobré vedeli v čase uzavrenia dohody, že ich ujednanie znamená priame porušenie zákonného zákazu, a aj keby bolí žalobníci uvedený hlavný záväzok splnili, v dôsledku bilaterálnej turpis causae nemalý by nároku na vrátenie plnenia. V spomenutom pokonaní obsiahnutý je však aj vedľajší právny úkon, totiž že žalobníci na zaistenie spomenutého hlavného záväzku složili u I. žalovanej banky 21000 Kč na vkladnú knižku, ktorá podľa dohody bola potom deponovaná u II. žalovanej strany. Tento vedľajší právny úkon ako slúžiaci na zaistenie protizákonného hlavného úkonu, je tiež neplatný, z neho ani pre žalobníkov žiadne povinnosti ani pre I. žalovanú banku žiadne práva nevznikajú a žalobníci oprávneni sú daných 21000 Kč resp. vkladnú knižku, ako je to vo výroku rozsudku uvedené, zpäťpožadovať, lebo tie predmety sú y držbe u žalovaných bez právneho dôvodu (Úr. sb. č. 3285). Zásada uvedenia v predošlý stav však vyžaduje, aby I. žalovaná banka vrátila žalobníkom nielen hlavný predmet, ale aby im nahradila aj úroky, lebo ináč by sa v dôsledku užívania sumy 21000 Kč od 28. septembra 1927 na úkor žalobníkov neoprávnene obohatila. Preto bolo treba žalobe aj dotyčné úrokov vyhoveť, a to tými viac, lebo pokonanie uzavrené dňa 28. septembra 1927 je celkom neplatné, tedy aj v tej čiastke, podľa ktorej vklad na vkladnej knižke bol úrokov prostý. Ďalšiu sumu 31258,20 Kč požaduju žalobníci na tom základe, že si to úroky, ktoré od pôžičkovej sumy zaplatili I. žalovanej banke na dobi od 26. februára 1919 do 15. apríla 1924. Platba stala sa tedy ešte pred účinnosťou vlád. nar. č. 224/1924 Sb. z. a n. (pred 1. novembrom 1924) a povinnosťou žalobníkov bolo uviesť to podľa § 2 cit. vl. nar. v prihláške, aby o nej príslušné zúčtovacie miesto s konečnou platnosťou rozhodlo, tak že aj z nedostatku vecnej, príslušnosti musel odvolací súd túto čiastku žaloby zamietnuť, resp. aj v tomto smere rozsudok sudu prvej stolice potvrdiť. II. žalovaná strana svoju depozitársku a edičnú povinnosť za odvolacieho pokračovania výslovné uznala, ktorá povinnosť je so záväzkom I. žalovanej banky úzko spätá a vyžaduje jednotné rozhodnutie. Preto bolo treba aj žalobe proti tejto žalovanej vyhoveť.
Najvyšší súd na dovolaciu žiadosť I. žalovanej strany rozsudok odvolacieho sudu v časti, prisudzujúcej žalobníkom 5% úroky od istiny 21000 Kč od 28. septembra 1927 do dňa zaplatenia zmenil a tuto časť žaloby zamietol. Dotyčné vkladu resp. hotovosti 21000 Kč altenatívne určenie záväzku pominul a upravil rozsudkový výrok takto: II. žalovaná strana povinná je žalobníkom vydať vkladnú knížku, vystavenu na sumu 21000 Kč do 15 dní pod exekúciou, čo je I. žalovaná povinná trpeť a proti predloženiu tejto vkladnej knížky žalobníkom zaplatiť pod exekúciou 21000 Kč podľa opatrenia stáleho výboru zo dňa 26. septembra 1938 čís. 204/1938 Sb. z. a n. resp. pozdejších predpisov, vydaných dotyčné obmedzenia výplat z vkladov.
Na dovolaciu žiadosť žalobníkov rozsudok odvolacieho súdu v časti, zamietajúcej nárok na zaplatenie 31258 Kč 20 h s úrokmi, rozviazal a odvolaciemu súdu vložil ďalšie pojednávanie a nové rozhodnutie.
Inak dovolacie žiadosti žalovaných stráň zamietol.
Dôvody:
1. K námietke I. žalovanej strany, že jej pohľadávka proti žalobníkom nemohla byť kvalifikovaná za tak zv. clearinigovú pohľadávku v smysle vl. nar. čís. 224/1924 Sb. z. a n., treba len to doložiť, že po účinnosti úmluvy, vyhlášenej pod čís. 55/1930, resp. zák. čís. 51/1930 Sb. z. a n., otázku túto riešiť oprávnené je výlučné zúčtovacie miesto dlžníkovo, pokiaľ nebolo zistené súhlasným rozhodnutím oboch zúčtovacích miest, že pohľadávka nepatrí do clearingového vyrovnania.
Ak bol podaný rozklad ktorejkoľvek zo zúčastnených stráň proti platetmému príkazu zúčtovacieho miesta, rozhodne o ňom rozhodčia komisia a ak nebolo rozhodnutie o spornej otázke jednohlasné, rozhodčí súd; (čl. 13 úmluvy čís. 55/1930 Sb. z. a n.).
Pretože nebolo sporné, že v tomto prípade rozhodčí komisia potvrdila platebný príkaz príslušného zúčtovacieho miesta, ktorým dlžníci boli zaviazaní zaplatiť dlh po výšku 1421,10 zl. Pengo a nebolo ani tvrdené, že v,o veci mal ďalej pokračovať rozhodčí súd, treba pokladať spomenutý platebný príkaz za pravoplatný.
Tým bolo aj pravoplatne vyriešené, že pohľadávka 60000 rak.-uh. korún patrí do clearingu a má sa vyrovnať podľa cit. úmluvy, aj keď žalobníci odovzdali po dni 26. februára 1919 za starú, na rak. uh. koruny znejúcu zmenku, nové zmenky, znejúce na Kč a tieto prolongovali a aj úroky v Kč platili.
Toto stanovisko nemôže už byť preskúmavané riadným súdom tým menej, že 4. odst. čl. 13 poskytol i I. žalovanej strane možnosť, aby svoje odchylné stanovisko uplatnila v predchodzom pokračovaní.
2. Ujednanie z 28. septembra 1927, pokiaľ ním bola medzi stranami ešte pred rozhodnutím príslušného úradu vyrovnaná pohľadávka bez ohľadu na to, ako bude vec týmto vyriešená, je podľa jasného ustanovenia 1. a 2. odst. § 9 vlád. nar. č. 224/1924 Sb. z. a n. neplatné.
Strany nemôžu sa odvolávať na to, že otázka, či pohľadávka patrí do clearingu, bola medzi nimi sporná a že nebolo vtedy ani známo, ako bude vec riešená medzištátnou úmluvou, lebo však čsl. veriteľ mal prihlásiť aj, takú pohľadávku, o ktorej bolo pochybné, či je súpisom povinná (4. odst. § 5 vl. nar. čís. 224/1924 Sb. z. a n.), a ponechať podľa § 7 cit. nar. československému zúčtovaciemu úradu, aby rozhodol, či pohľadávka podlieha súpisu. Maďarský dlžník mal postupovať podľa rovnakých predpisov §§ 1, posl. odst., 5, 6 a 8 príl. A., pripojenej k zápisu čís. 223/1924 Sb. z. a n. I jemu bolo s účinnosťou tohto nariadenia zakázané vyrovnať — či celkom, či čiastočne — záväzky podrobené prihláške.
3. Hoci aj stanovisko odvolacieho súdu, že žalobníci nemali by nárok na vrátenie plnenia, učineného proti predpisom vl. nar. č. 224/1924 Sb. z. a n. odporuje rozhodnutiu: Úr. sb. č. 519, preca obstojí jeho ďalšie stanovisko, oprené o rozhodnutie Úr. sb. č. 3285, že žalobníci môžu požadovať to, čo dali len na zaistenie neplatného záväzku, aj keby to bolo v rozpore s dobrými mravmi. podľa toho majú žalobníci nárok na vrátenie istoty. Tou je vkladná knižka na 21000 Kč složená u II. žalovanej strany.
Len po vydaní tejto vkladnej knižky, ktorá slúži nevyhnutné ako legitimácia pre vybranie vkladu, složeného u I. žalovanej strany, môžu žalobníci zakročiť o zaplatenie 21000 Kč v hotovosti. Bez predloženia vkladnej knižky I. žalovaná strana nemusí vklad vydať.
Preto je alternatívny žalobný petit a tiež podľa toho osnovaný rozsudkový výrok odvolacieho súdu vadný a bolo treba o tom rozhodnúť podľa výroku tohoto rozsudku.
4. Pokiaľ ide o otázku, či majú žalobníci nárok na zaplatenie 5% zákonných úrokov od 28. septembra 1927 z vkladu 21000 Kč, treba určiť, že ujednanie o bezúročnosti vkladu, složeného za istotu, nie je v nevyhnutnej spojitosti s ujednáním, ako sa má clearingová pohľadávka vyrovnať, a preto môže právom obstáľ ako samostatná platná úmluva. Preto bolo treba zmenením rozsudku odvolacieho súdu tuto časť žaloby zamietnuť ako neopodstatnenú. Potiaľ bolo vyhovené dovolacej žiadosti I. žalovanej strany.
5. Dovolanie žalobníkov čo do neprisúdenia nároku na vrátenie 31258 Kč 20 h zaplatených úrokov z doby pred 1. novembrom. 1924, Je čiastočne oprávnené.
Podľa čl. 8 úmluvy čís. 55/1930 Sb. z. a n. len tie dlhy a pohľadávky, ktoré boly bez výhrady so súhlasom oboch zúčastnených stráň vyrovnané pred 1. novembrom 1924, treba pokladať za pravoplatné splnené. To platí tiež o úrokoch dotyčnej pohľadávky.
Avšak žalobníci tvrdili, že už v r. 1922 sa dohodli s I. žalovanou stranou, že aj platenie sporných úrokov stalo sa s výslovnou výhradou, vzťahujúcou sa na budúcu medzištátnu úpravu, čo bolo tiež písomne vyhradené výmenou listov stráň z 22. marca 1923 a 22. marca 1923. Z týchto listov len druhý je pri spisoch, kým prvý predložený nebol, hoci môže byť dôležitý pre výklad odpovedí II. žalovanej strany z 28. marca 1923.
Mimo toho žalobníci navrhovali o tom aj dôkazy svedkami.
Keby tomu bolo tak, nemohol by odvolací súd zamietnuť kondikčnú žalobu na vrátenie úrokov plátených len s výhradou, lebo však úprava tohoto záväzku podľa 5. bodu ujednania z 28. septembra 1927, ktorým sa I. žalobník zriekol zpätpožadovania súm zaplatených takto na úroky, by tiež odporovala zákazu 1. odst. § 9 vlád. nar. čís. 224/1924 Sb. z. a n. Preto nemá ani toto ujednanie právneho účinku.
Mylné je dôvodenie odvolacieho súdu, že o spornom kondikčnom nároku mal rozhodnúť maďarský zúčtovací úrad, keď z úmluvy čís. 55/1930 Sb. z. a n. nič takého nemožno vyvodiť, nehľadiac na to, že z toho dôvodu by bolo možno spor len pre prekážku § 180 č. 1 Osp. zastaviť.
Vyhotovenia rozhodnutia maďarského zúčtovacieho úradu, pokiaľ ho žalujúca strana k dovolaniu predložila na dokaž toho, že sama I. žalovaná v dotyčnom pokračovaní uznala, že platenie úrokov stalo sa s výhradou, nemohol si dovolací súd podľa § 535 Osp. všimnúť.
Keď odvolací súd v dôsledku svojho nesprávneho stanoviska spomenuté — pre spor dôležité — dotazy pominul, bolo treba rozsudok odvolacieho súdu v dotyčnej časti rozviazať podľa § 543 Osp.
K tomu sa dodáva, že aj výška zpäťpožadovaných úrokov je dosiaľ sporná, čo má význam v prípade, ak by nárok na vrátenie úrokov bol aspoň v zásade priznaný.
6. Dovolaciu žiadosť II. žalovanej strany bolo treba čiastočne zamietnuť, lebo Najvyšší súd nespoznal v pomere k tejto žalovanej zákonného dôvodu, aby rozsudok odvolacieho súdu bol rozviazaný alebo zbavený účinnosti.

Porov.: Úr. sb. č. 519, 3285.

Citace:

č. 17159. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1939, svazek/ročník 20, s. 1237-1241.