Čís. 16901.

Nemožno sa syndikátnou žalobou úspěšně domáhať odškodného na čs. štáte na tom základe, že sa čs. súdy nepostaraly o to, aby dlhopisy 4% uh. korunovej renty — složené před štátnym prevratom do súdneho depozitu, ako kaucia u súdu, ktorého sídlo je teraz na území Čs. republiky, a pri štátnom převrate odvezené na územie terajšieho kráľovstva Maďarského — boly vrátené a okolkovaním čs. úradmi cieľom prevedenia článku 186 mierovej smluvy Trianonskej zaradené do t. zv. čs. bloku alebo že aspoň neuvědomily deponenta o odvezení dlhopisov, aby bol mohol podať protest podľa vyhlášky č. 19/1922 Sb. z. a n. proti ich zaradeniu do t. zv. maďarského bloku.1
(Rozh. z 24. apríla 1938, Co IV 2/37.)
Žalobník piredniesol v syndikátnej žalobe proti Čs. státu, že na zaistenie arendálnej smluvy uzavrenej dňa 25. júla 1907 s Dionýzom A. ako držiteľom sverenstva složil spolu se svojimi právnymi predchodcami dňa 22. júna 1907 u krár. berného úřadu v R. ako kauciu dlhopisy býv. uh. 4% korunovej renty v úhrnné] nom. hodnotě 10 000 K a že tieto usnesením, kráľ. sedrie v R. (teraz na území Slovenska) ako sverenského súdu z 28. júna resp. 25. júla 1907 prijaté boly za súdny depozit. Po nariadení likvidácie a zrušení a-ovského sverenstva v roku 1931 malý mu byť podľa usnesenia krajského súdu v R. z 22. januára 1932 cenné papiere v dôsledku zrušenia súdného depozitu vydané, avšak Zemská banka filiálka v Bratislave sdelila mu po opätovných urgenciach prípisom z 23. novembra 1935, že vydanie depozitu nie je možná, lebo cenné papiere boly v dobe štátneho prevratu odvezené do Budapeštu a pre nedostatok protestu majiteľa boly podľa nariadenia č. 9930/1920 M. E. opatřené maďarskou nostrifikačnou značkou a prevzaté podľa nariadenia č. 960/1925 M. E. do opatery kráľ. maďarských úradov, tedy zaradené do t. zv. maďarského bloku, dotyčné ktorého kráľ. maďarská vláda do teraz žiadneho opatrenia neučinila, a že Zemská banka filiálka v Bratislave má len hromadnú stvrzenku na všetky renty čs. štátnych občanov zariadené do t. zv. maďarského bloku a že majitelia týchto rent budú odškodnení len v tom rozsahu, v akom ich odškodní kráľ. maďarská vláda. Keby tieto renty boly bývaly zaradené do t. zv. čs. bloku, bol by už žalobník dostal celú istimu 10 000 Kč s 20 ročnými 4% úrokmi 8 000 Kč, spolu tedy 18 000 Kč. Bolo vecou krajského súdu v R. ako depozitného sudu postarať sa o to, aby sa depozity dostaly zpät do jeho správy alebo mal aspoň uvědomiť žalobníka o odvezení depoziť do Budapešti, aby on sám sa mohol postarať o zaradenie cenných papierov do t. zv. čs. bloku. Keď tak krajský súd v R. neurobil, zapříčinil žalobníkovi škodu, ktorú je Čs. stát povinný nahradiť.
Vrchný súd žalobu zamietol z týchto dôvodov: Podľa obsahu spisov Nc I 2019/21 a Nc III 5/1931 boly sporné depozitá dňa 27. decembra 1918 odvezené do Budapešti. Usnesením zo 16. marca 1929 došlo k poukazu složenej kaucie a usnesením z 22. januára 1932 bola uzávěra cenných papierov zrušená a Zemská banka filiálka v Bratislave bola upravená, aby cenné papiere — odvezené v době štátneho převratu do Budapešti, 7. juna 1925 vyžiadané a Zemskou bankou filiálkou v Bratislavě 16. marca 1929 prevzaté — boly vydané do rúk právneho zástupcu arendátorov. Teprve Zemská banka uvědomila depozitný súd, že prevzala len prijímací list z Maďarska, že však cenné papiere zaradené boly do t. zv. maďarského bloku a ostaly v opatere maďarských úradov. Z uvedeného je zřejmé, že ani depozitnému sudu nebolo známe, čo sa s cennými papiermi stalo veď mal za to; že papiere boly vrátené. Podľa názoru vrchného súdu bolo povinnosťou žalobníka, aby sa podľa vyhlášky ministerstva financií č. 19/1922 Sb. z. a n. včas přihlásil ako majiteľ dlhopisov a niet žiadneho zákonného predpisu (viď zák. č. 124/1921 a vl. nar. č. 355/1921 Sb. z. a n.), ktorý by přikazoval súdom, aby sa samy staraly o to, ako má byť s predprevratovými depozitmi naložené, lebo súdy maly iba založit súpis resp. evidenciu všetkých predprevratových depozitov a žalovaný štát správné dovodzuje, že sa po štátnom prevrate mali v prvom radě vlastních složených cenných papierov starat o to, ako bolo s nimi naložené, resp. kde boly uložené, a mali potom sami pri použití svojich osobných dokladov postarať sa o to, aby cenné papiere boly v Maďarsku zaradené do t. zv. čs. bloku. Nemožno tedy spoznávať v tom, že krajský súd v R. zavčasu nezistil, že depozity vrátené neboly, ale že kráľ. maďarská vláda vydala na ne ako potvrdenie iba t. zv. prijímací list a neupozonil v dôsledku toho složiteľov cenných papierov, aby sa sami včas postarali o ich zaradenie do t. zv. čs. bloku, žiadne porušenie práva v smysle § 1 zák. č. 112/1872 r. z. Ináč poukazuje sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu Úr. sb. č. 329, podľa ktorého Čs. štát nie je povinný vyplatit predprevratové depozity, ktoré od Uhorského štátu neprevzal. Najvyšší súd zaujal v tomto rozhodnutí stanovisko, že Čs. štát bol by sa stal iba vtedy depozitárom, keby bol po štátnom prevrate prevzal složené peniaze vo zvláštnom obale alebo medzi inými peniazmi od Uhorského štátu a že niet zákonného predpisu, ktorý by zaväzoval Čs. štát na výplatu predprevratových depozitov neprevzatých od Uhorského štátu. Niet pochybnosti o tom, že keď cenné papiery odvezené boly do Budapešti dňa 27. decembra 1918, stalo sa tak v době před prevzatím úradov R. — tedy aj sedrie ako depozitného a sverenského súdu — Čs. štátom a tak Čs. stát nemôže byť zaviazaný ani k výplate tohoto depozitu a tým menej možno požadovať od něho odškodné, lebo neobstojí tvrdenie žalobníka, že by cenné papiere boly v úschove čs. štátu. Bolo preto treba žalobu zamietnuť, ani nehľadiac na to, že doteraz nie je rozhodnuté, akým spôsobom bude kráľ. maďarská vláda cenné papiere v t. zv. maďarskom bloku honorovať, a preto je žaloba aj tak predčasná.
Najvyšší súd rozsudok vrchného súdu potvrdil.
Dôvody:
Žalobník domáha sa syndikátnou žalobou na žalovanom Čs. štáte sumu 18 000 Kč s prísl. ako náhrady škody, ktorú vraj utrpel tým, že 4% uh. korunové renty — ktoré so svojími právnymi predchodcami v úhrnnej nom. hodnotě 10 000 korun rak-uh. dňa 22. juna 1907 složil u kráľ. berného úřadu v R. ako kauciu na zaistenie vlastných záväzkov z arendálnej smluvy zo dňa 25. júla 1907 (vlastne zo dňa 10/11 apríla 1906), uzavrenej s Dionýzom A. akoi diržiteľom a-ovského sverenstva, a ktoré usnesením kráľ. sedrie v R. ako súdu sverenského zo dňa 28. júna 1907, č. P 4088/1907, doplněným usnesením zo dňa 25. júla 1907, č. P 4496/1907, boly prijaté za súdny depozit — boly v prevratovej dobe odvlečené do Budapešti a tam zaradené do t. zv. maďarského bloku, ktorý Maďarskom honorovaný nebol, kým v bloku československom bol by vraj dostal žalobník úplnú nominálnu hodnotu 10 000 Kč i s 20 ročnými 4% úrokami v sume 8 000 Kč. žalobník má za to, že toto zaradenie rent do maďarského bloku stalo sa zaviněním spomenutého sverenského súdu, pretože so vraj mal postarať o to, aby sa renty dostaly zpät resp. aby neboly zaradené do maďarského bloku, alebo mal aspoň žalobníka resp. jeho právnych predchodcov o odvlečení rent uvedomiť, aby oni sami sa mohli postarať o ich vrátenie do t. zv. čs. bloku (protestom proti zaradeniu do maďarského bloku podľa vyhlášky č. 19/1922 Sb. z. a n.).
Ale žalobník je na omyle, keď má za to, že na tomto stave věci môžu mať vôbec nejakú vinu sudcovskí úradníci (v smysle § 4 synd. zák., t. j. či už sudcovia vo vlastnom smysle alebo zamestnanci berného úradu), tým menej, že tu môže ísť o porušenie práva prekročením ich úradnej povinnosti pri výkone ich úradnej pôsobnosti v smysle § 1 synd. zák.
Sporné 4% uh. korunové renty sú súčiastkou predvojnového štátneho dlhu uhorského, a to tak zv. nezaisteného (viď na pr. vládne nariadenie č. 355/1921 Sb. z. a n., § 3 č. 5, alebo zákon č. 104/1928 Sb., z. a n., § 2 č. 13 a pod.). O tom, akým spôsobom má tento predvojnový nezaistený verejný dlh uhorský byť rozdelený medzi státy vzniklé rozkúskovaním mocnářstva rakúsko-uhorského, obsahuje ustanovenia mierová smluva Trianonská (č. 102/1922 Sb. z. a n.) v čl. 186 al. 2 a v prílohe k tomuto článku. Z týchto ustanovení je patrné, že toto rozdelenie málo sa vo všeobecnosti stať podľa principu teritoriality, totiž predovšetkým rozdelením in natura potiaľ, že príslušné štáty malý okolkovať všetky titry tohoto dlhu, ktoré (v deň účinnosti mierovej smluvy, t. j. dňa 26. júla 1921) boly na ich území, a podľa výslovného ustanovenia odst. 3 spomenutej prílohy k čl. 186 mier. smluvy »majitelia titrov, ktoré sú na území štátu, ktorý je povinný ich okolkovať podľa ustanovení tejto prílohy, stanů sa odo dňa, keď táto smluva nadobudne pôsobnosti, z týchto titrov veriteľmi tohoto štátu a nebudú mocť nič požadovať na žiadnom štáte inom«. O príslušenstve rent k tomu ktorému územnému bloku maľa tedy rozhodovať proste len skutočnosť, že sa renty v uvedený čas na tomto území nachádzaly, a nič iného; najmä nezáležalo na štátnej príslušnosti ich majiteľov a pod. Je sice pravda, že presné prevedenie tohoto princpu narazilo na prekážky, ktoré viedly v určitých smeroch k jeho prelomeniu resp. k tomu, že zásada nebola prevedená do konca. Dokladom toho je aj rozhodnutie reparačnej komisie zo dňa 6. decembra 1921, č. 1672 (uver. pod č. 19/1922 Sb. z. a n.), pripúšťajúce (pod č. 4) t. zv. protest proti označeniu rent štátom, na území ktorého sa nachádzaly. Ale týmto rozhodnutím netreba sa ďalej zaoberať, lebo, i keby možnosť tohoto protestu týkala sa aj prípadu, ktorý je uvedený v citovanom rozhodnutí pod č. 1 a o ktorý vlastně v súdenom spore ide (lebo však ide o renty tunajšieho príslušníka, ktoré v dôsledku vojnového opatrenia, učiněného Maďarskom, boly v dobe účinnosti Trianonskej smluvy na jeho území), nevysvitá z tohoto rozhodnutia ešte, že by týmto protestom samým o sebe bol už rozhodnutý osud sporných rent a ostatně celá táto otázka bola prekonaná Úmluvou medzi republikou Československou a kráľovstvom Maďarským o vydaní depozítov a spôsobe úhrady záväzkov z cenných papierov a ich kupónov zo dňa 13. júla 1923, č. 225/1924 Sb. z. a n., a to článkem VI., ktorý však zase — ako to vyplývá z § 1, odst. 5, vyhlášky ministra financií č. 2/1925 Sb. z. a n., vydanej k prevedeniu tejto úmluvy — bol predstihnutý rozhodnutím reparačnej komisie o vybavovaní protestov proti maďarskému územnému označeniu, takže — ako to vyhláška výslovne hovorí — »titry predvojnového nezaisteného dlhu uhorského (renty) môžu byť dovezené len s maďarským nostrifikačným označením«. Keď však takto sporné renty nevyhovujú podmienke odst. 2 § 3 zákona zo dňa 22. júna 1928, č. 104 Sb. z. a n., o prevzatí štátneho predvojnového dlhu nezaisteného a sú preto z honorovania čs. štátom vylúčené, nemôžu mať na tom vinu spomenutí »sudcovskí úradníci« — ktorí ostatně o ich vydaní podľa citovanej depozítnej úmluvy č. 225/1924 Sb. z. a n. a vyhlášky č. 2/1925 Sb. z. a n. nesporne zakročili—, ale ide tu proste o medzinárodnú úpravu tejto otázky, na ktorú tito sudcovskí úradníci nemali vôbec žiadnej ingerencie. Nemôže preto ani Čs. stát z dôvodu syndikátneho ručenia za údajnú škodu žalobníkovu byť zodpovedný, ináč však otázka honorovania sporných rent jest otázkou poradu administratívneho.

Porov.: Úr. sb. č. 320.*)

Citace:

č. 16901. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1939, svazek/ročník 20, s. 686-690.