Čís. 17123.

Neoprávnené používanie v zákazníckych kruhoch známej firmy zaniklého závodu je nekalou reklamou podľa § 3 zák. č. 111/1927 Sb. z. a n.
(Rozh. zo 16. septembra 1938, Rv IV 107/38.)
Žalobník, majiteľ sberne pre bielizeň na pranie y meste P., predniesol v žalobe, že po zániku veľmi známej firmy H., založenej už v r. 1840, zriadila si žalovaná v meste K. v miestnostiach, kde mala zaniklá firma svoje sberne pre bielizeň, nové sberne a používa na nich firemné tabule, ktoré vzbudzujú dojem, že ide o stará firmu H. alebo aspoň, že firma žalované] je s ňou v súvislosti, lebo žalovaná vyznačuje na nich nápadné veľkými písmenami svoje rovnako znejúce dievčenské meno H., zatiaľ čo prípona »-ová« a tiež jej meno a priezvisko uvedené sú popri ňom len malými písmenami. — Žalobou, založenou na ustanovenia zákona proti nekalej súťaži, domáhal se žalobník najmä rozsudkového výroku, že žalovanej sa zakazuje, aby na svojich sbernach nápadnými písmenami uvádzala meno H.
Súd prvej stolice žalobu zamietol. Odvolací súd rozsudkom zakázal žalovanej, aby na svojich sberniach nápadnými písmenami uvádzala meno H. a ostatnú časť svojho mena menšími písmenami. Z dôvodov: Je nesporné, že v čase podania žaloby firma žalovanej bola na jej sberniach uvedená tak, ako je to vidno na fotografiách pripojených k žalobe, totiž že meno »H.« bolo uvedené nápadné veľkými písmenami, kým ostatný text, najma meno a priezvisko žalovanej malými písmenami. Pri tom stave veci je odvolací sád presvedčený, že pri zbežnom pohliadnutí na firmu ľahko môže dojsť k omylu a pretože obyčajne ľudia idúci za svojím cieľom len zbežne sa orientujú, ľahko sa môže stať, že zákazníci budu mať za to, že svoje veci odovzdajú na čistenie tomu, kto už prv viedol sberňu, t. j. známej firme »H.«. Je tedy takéto označenie spôsobilé oklamať. V súdenom prípade ide o súťažiteľa, lebo vec sa týká sberne pre bielizeň, tedy rovnakého oboru z obidvoch stráň a sbieranie bielizne nevzťahuje sa len na určitý menší okruh, ale zasahuje i na vidiek a pretože mesto P. nie je príliš vzdialené od K. a leží v rovnakej hospodárskej oblasti, nie je vylúčené, že konanie žalovanej v hospodárskom styku dotklo sa i podniku žalovaného, keď žalovaná používala meno starej firmy, resp. meno to uvádzala tak, aby len ono z celého označenia sberne najviac vyniklo, čo však sa nesrovnáva s dobrými mravmi súťaže. Z celého skutkového stavu plynie, že žalovaná svojím konáním dopustila sa nekalej súťaže. Preto bol napadnutý rozsudok zmenený tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohoto rozsudku.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť žalovanej zamietol. Dôvody:
Odvolací súd správne určil, že sporové strany sú v pomere súťažnom podľa § 46 zák. proti nekalej súťaži, berúc v úvahu rovnaké výkony ich podnikov (sberne pre bielizeň).
Pri tom je nerozhodné, že žalovaná má tiež čistiareň, kým žalobník posbieranú bielizeň dává čistiť v cudzích čiasťorňach. Nerozhoduje tu ani rôznosť sídla oboch podnikov.
Jednako treba v súdenom prípade uvažovať, či žalobník má žalobné oprávnenie, hradiac na to, že podľa žaloby ide o zneužitie podnikovej značky — mena firmy H. —, lebo keby išlo o skutkovú povahu uvedenu v § 11 cit. zák., ako sa na prvý pohľad zdá, žalobné oprávnenie prislúchalo by podľa 2. odst. § 15 len súťažiteľovi tým to činom bezprostredné dotknutému, t. j. firme H. Ale takej firmy niet, lebo posledný jej majiteľ prestal následkom konkurzu obchodovať ešte pred založením podniku žalovanej.
Podľa zisteného stavu žalovaná použila svojho rodného mena k tomu, aby nápadným jeho uvedením vo firme »Gizela S-ová-H-ová« vzbudila u svojich zákazníkov dojem, že ide o starú firmu H., známu už od roku 1840, po ktorej prevzala aj miestnosti pre svoje sberne.
Odvolací súd správné vyvodil tento úmysel z fotografických snímkov k žalobe pripojených, podľa ktorých slovo »H.« je tak nápadné a výrazné, že zatlačuje do pozadia ostatný text firmy, najmä tiež príponu »ová« pri mene H. a je aj správný záver odvolacieho sudu, že priemerné obecenstvo mohlo takto byť uvedené v omyl.
Pretože žalovaná strana uznáva, že nemala práva k požívaniu starej firmy, ide tu bezpochybne o klamavý verejný údaj o vlastnom, závode, ktorý je spôsobilý poškodiť súťažiteľov, t. j. spôsobiť jej neoprávnenú prednostnú pozíciu pri súťaži, pri čom je ľahostajné, či mohla tým byť spôsobená tiež hmotná škoda práve žalobníkovi.
Obmyselnosť žalovanej plynie aj z toho, že žalovaná bola pre ten istý čin terajším žalobníkom pod čís. Ck 479/35 krajského súdu žalovaná, vtedy dňa 20. decembra 1935 uznala jeho závadnosť a súdnou pokonávkou zaviazala sa zaplatiť útraty minulého sporu.
Preca sa do podania novej žaloby (5. októbra 1936) nepostarala o nápravu, ktorú učinila len po doručení žaloby.
Pri takých okolnostiach treba jej konanie posudzovať podľa § 2 cit. zák. a priznať žalobníkovi ako jej súťažiteľovi žalobné oprávnenie podľa 1. odst. § 15.
Nemožno tu totiž použiť 2. odst. tohoto §u, lebo niet v súdenom prípade, pokiaľ by mal byť posudzovaný podľa § 11, súťažiteľa bezprostredné dotknutého a to by viedlo k absurdnému dôsledku, že zneužitie firmy spôsobilé privodiť zámenu nebolo by pri vyložených okolnostiach stíhateľné, hoci dopadá tu aj generálna klauzula § 1. Ostatne § 11 predpokladá, že bolo zneužité označenie jestvujúcej firmy a len pre ten prípad poskytuje žalobné právo len jej majiteľovi. Ratio legis je ta, aby záujem súťažiteľský bol vôbec chránený.
Pretože Najvyšší súd ani inak nespoznal zákonného dôvodu, aby rozsudok odvolacieho súdu boj zmenený alebo rozviazaný, bolo treba dovolaciu žiadosť ako neopodstatnenú zamietnuť.

Citace:

č. 17123. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1939, svazek/ročník 20, s. 1159-1161.