Čís. 16896.

Keď vyrovnací správca bez súhlasu vyrovnacieho komisara vyplácal odbornému dozorcovi, dosadenému do obchodu vyrovnacieho dlžníka niektorými veriteľmi, z peňazí, utržených v tomto obchode, odmenu prisľúbenú mu týmito veriteľmi, zodpovedný je vyrovnaciemu dlžníkovi za vyplatenú sumu.
(Rozh. z 8. apríla 1938, Rv IV 582/37.)
Podľa prednesu žaloby za vyrovnacieho pokračovania, ktoré bolo proti žalobníkovi pod č. Kv 2/35 počaté, jedna skupina veriteľov svojmocne dosadila do jeho obchodu ako odborného dozorca Zoltána A., ktorý tam v dôsledku toho dozeral na obchodovanie, inkasoval peniaze a tieto odvádzal žalovanému vyrovnaciemu správcovi, pri čom si s jeho dovolením z utržených peňazí ponechával odmenu, ktorú mu prisľúbili za jeho prácu dotyční veritelia. Žalovaný toto počínanie Zoltána A. trpel, hoci nemal súhlas vyrovnacieho komisára na to, aby Zoltánovi A. vyplácal z majetku žalobníka nejakú odmenu, a jeho žiadosť vznesená po prijatí vyrovnania, aby bola táto odmena určená na ťarchu žalobníka, bola pravoplatne zamietnutá. — Žalobou domáhal sa žalobník toho, aby žalovaný zaviazaný bol nahradiť mu sumu, ktorú z jeho majetku neprávom vyplatil Zoltánovi A.
Oba nižšie súdy žalobu zamietly. Najvyšší súd žalobe vyhovel.
Dôvody:
Je v rozpore so spismi zistenie odvolacieho súdu, že odborného dozorcu Zoltána A. ustanovil vo vyrovnacej veci žalobníka poradný výbor, ustanovený vyrovnacím komisárom podľa § 40 vyr. por.
Podľa vyrovnacích spisov Kv 2/35 ustanovila odborného dozorcu v obchode žalobníka istá skupina veriteľov, do ktorej patrili aj členovia poradného výboru, a podľa zistenia nižších súdov bolo dohodnuté medzi žalovaným a medzi uvedenými veriteľmi, že keď vyrovnací súd neurčí odmenu pre Zoltána A. za jeho účinkovanie v tej výške, v ktorej ju tito veritelia stanovili, diferenciu zaplatia tito veritelia z vlastného.
Podľa spisov Kv 2/35 vyrovnací súd zistil, že Zoltán A. za odborného dozorcu v obchode žalobníka nebol ustanovený ani vyrovnacím správcom, ani vyrovnacím komisárom, ani poradným výborom, preto ani neurčil odmenu pre Zoltána A. za jeho účinkovanie za vyrovnania žalobníka, a zamietol aj žiadosť vyrovnacieho správou, aby smel vyplatiť z majetku dlžníka nejakú sumu na odmenu Zoltána A.
Vyrovnací správca nemôže bez súhlasu vyrovnacieho komisára alebo súdu nič zadržať z majetku dlžníka ani na svoji odmenu, ktorá má byť určená, a preto konal žalovaný proti predpisom zákona o vyrovnaní, keď trpel — ako to nižšie súdy zistily —, aby si Zoltán A., ako istou skupinou veriteľov ustanovený odborný dozorca, z dennej tržby v obchode žalobníka ponechával pre seba každý deň, a to za 37 dní po 100 Kč a za 44 dní po 60 Kč na svoji odmenu, ktorú stanovila pre nebo v tejto sume tá istá skupina veriteľov.
Poradný výbor ustanovený podľa § 40 vyr. por. vyrovnacím komisárom je iba poradným a kontrolným orgánom vyrovnacieho správcu a dozerá iba podľa úpravy vyrovnacieho komisára na činnosť vyrovnacieho správcu a o nej podává zprávy podľa § 41 vyr. por.; nie je však oprávnený, aby dosadil do obchodu dlžníka bez jeho súhlasu odborného dozorcu na jeho útraty cieľom kontroly. Na to je vyrovnací správca a tento by si mohol takého kontrolora pribrať, ak si vyhradil právo manipulovať s peniazmi, ktoré boly v obchode žalobníka utržené, avšak na účet vyrovnacieho dlžníka len so svolením vyrovnacieho komisára, inak len na svoju ťarchu.
Avšak sám žalovaný udal, že Zoltán A. nebol ním poverený byť dozorcom a vyrovnací súd nedal mu zmocnenie čo vyrovnaciemu správcovi, aby odmenu Zoltánovi A. vyplatil, a keď tak žalovaný preca učinil, už na základe toho je povinný sumu takto neoprávnene z majetku žalobníka vyplatenú jemu vrátiť podľa odst. 3 § 34 vyr. por.
Že sa dlžník neobrátil na vyrovnací súd, aby Zoltán A. bol odstránený, nemení nič na zodpovednosti žalovaného, lebo dispozičné právo nad peniazimi utrženými v obchode žalobníka bolo mu podľa § 10 vyr. por. odňaté, peniaze boly odovzdávané žalovanému ako vyrovnaciemu správcovi a podľa zisteného stavu veci pri ustanovení Zoltána A. za odborného dozorcu v obchode žalobníka tento sa nezaviazal, že zaplatí útraty Zoltána A., ale išlo dosadenie Zoltána A. na útraty veriteľov, ktorí ho ako dozorcu dosadili, tieto útraty však neboly takými útratami, ktoré mal vyrovnací správca zaplatiť v záujme ďalšieho vedenia obchodu žalobníka podľa §§ 10 a 26 vyr. por.
Je už len otázkou, či prestala zodpovednost žalovaného voči žalobníkovi tým, že tento na poslednom vyrovnacom roku 26. apríla 1935 prejavil voči zástupcom veriteľskej skupiny, ktorá ustanovila odborného dozorcu Zoltána A., — keď zástupcovia veriteľskej skupiny sa osvedčili, že ináč nebudú hlasovať pre prijatie vyrovnania — že prevezme na sebe závázok zaplatiť odmenu Zoltána A.
Toto prevzatie závazku žalobníkom voči veriteľskej skupine — bez zreteľa na to, či prevzatie záväzku spadá pod ustanovenie § 55 vyr. por. v pomere medzi dlžníkom a veriteľskou skupinou — nedeliberuje žalovaného od jeho záväzku, ktorý sa zakladá na § 34 vyr. por. Nie je ani tvrdené, že taký prejav učinil žalobník voči žalovanému, ba je zistené, že vtedy, keď žalovaný odovzdal žalobníkovi zbývajúce peniaze po odpočítaní odmeny Zoltána A., žalobník mu vytýkal, že pripustil ako vyrovnací správca, aby si denne strhoval z dennej tržby odmenu, ktorú mu uznala len jedna skupina veriteľov, a činil za to žalovaného zodpovedným.
Preto odvolací súd porušením hmotného práva zamietol žalobu, založenú na zodpovednosti žalovaného ako vnúteného správcu.
Dobromyseľnosť, ktorou sa žalovaný brání — spočívajúca v tom, že si vymienil od veriteľov ustanovivších dozorcu, že zaplatia zo svojho tu odmenu dozorcu, ktorú súd neuzná, — však žalovaného nesprosťuje, preto Najvyšší súd podľa hore uvedených dôvodov zmenil rozsudok odvolacieho súdu a žalobe vyhovel.

Citace:

č. 16896. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1939, svazek/ročník 20, s. 677-679.