Čís. 16891.Ak Najvyšší správný súd prijal sťažnosť proti rozhodnutiu ministerstva zemedelstva, že vlastník je povinný trpeť vodné dielo na svojom pozemku bez náhrady, a vybavil ju meritorně, požadované odškodné nemôže už byť uplatňované poradom práva. (Rozh. z 18. marca 1938, R III 540/37.)Výmerom krajinského úradu v B. z 8. apríla 1929 udelená bola žalovanému štátu koncesia na postavenie ochrannej hrádze pri rieke V., a to čiastočne na pozemku žalobkyne a zároveň zriadená bola aj služebnosť cesty po hrádzi a po pozemku žalobkyne. Žalobkyňa domáhala sa v administratívnom pokračovaní odškodného za použitie jej pozemku, ale krajinský úrad výmerom z 24. mája 1933 vyriekol, že pozemek, na ktorom má byť hrádza postavená, bol a je riečisťom rieky V. a že preto podľa § 65 vodného zákona (zák. čl. XXIII:1885) neprislúcha za jeho použitie pre vodné dielo odškodné. Ministerstvo zemedelstva rozhodnutím z 13. novembra 1935 odvolanie žalobkyne proti tomuto výmeru krajinského úradu zamietlo. — Žalobkyňa podala proti rozhodnutiu ministerstva zemedelstva sťažnosť k Najvyššiemu správnemu súdu, ktorý sťažnosť prijal a zamietol ju jako bezzákladnú. V dôvodoch svojho nálezu uviedol medzi iným, že rozhodovať o tom, že pozemok je riečišťom podľa § 65 vodného zákona, náleží podľa § 156 tohoto zákona administratívnym úradom a že preto riadne súdy nemôžu rozhodovať o tom, či je nárok na odškodné zásadne daný. — Žalobou, o ktorú tu ide, domáhala sa žalobkyňa rozsudkového výroku, že jej pozemok, ktorý bol použitý na postavenie ochrannej hrádze, nebol v čase započatia a vykonania administratívneho pokračovania riečišťom rieky V. a že žalovaný stát povinný je zaplatiť jej odškodné 1 208 800 Kč. Súd prvej stolice žalobu zamietol. Odvolací súd rozsudok súdu prvej stolice zbavil účinnosti a spor pre prekážok podľa bodu 1 § 180 Osp. zastavil. Najvyšší súd rekurz žalobkyne zamietol. Dôvody: Nezáleží na tom, že žalobkyňa nepokládá tento spor za spor započatý v smysle zákona zo dňa 15. októbra 1925, č. 217 Sb. z. a n. Bezpochybné je, že spor ide o to, či patrí žalobkyni náhrada za použitie jej pozemkov na postavenie pravostrannej hrádze na rieke V. v obci P. a za zaťaženie tejto hrádze a čiastočne aj pozemkov žalobkyne služebnosťou cesty. Nárok na túto náhradu mala žalobkyňa uplatňovať v smysle §§ 163 a 167 zák. čl. XXIII:1885 za administratívneho vodoprávneho pokračovania o povolenie stavby dotyčnej hrádze a o tomto nároku mal v smysle § 26 zák. čl. XVIII:1913 rozhodnúť administratívny úrad v rozhodnutí, ktorým povolil vodné dielo, t. j. stavbu hrádze. Z pripojených spisov krajinského úradu v B., vztahujúcich sa na vodoprávne pokračovanie dotyčné spomenutej ochrannej hrádze, vysvitá, že žalobkyňa aj uplatňovala tento svoj nárok za vodoprávneho administratívneho pokračovania; výmerom krajinského úradu v B. zo dňa 24. mája 1933, č. 135 663-14 odděl. 1933, bolo však vyrieknuté, že koncesionár je oprávnený bez náhrady použiť pozemkov, potrebných podľa pripojených plánov pre pravostrannú ochrannú hrádzu, tedy že žalobkyni nepatrí náhrada za použitie jej pozemkov na stavbu spomenutej hrádze a za zaťaženie spomenutou služebnosťou. Ministerstvo zemedelstva výmerom zo dňa 16. apríla 1934, č. 107 360-VII/B 1933, zamietlo odvolanie žalobkyne, podané proti citovanému výmeru krajinského úradu v B. Proti tomuto rozhodnutiu ministerstva zemedelstva žalobkyňa podala sťažnosť k Najvyššiemu správnému súdu, ktorý svojím nálezom zo dňa 13. novembra 1935, č. 18 421/35, vybavil sťažnosť meritorne a vyriekol v dôvodoch citovaného nálezu, že o otázke, či je zásadne daný nárok na odškodné alebo nie, nemôžu riadne súdy rozbodovať. V tomto rozhodnutí Najvyššieho správného súdu je obsiahnutý výrok, že nárok žalobkyne je nárokom verejnoprávnym a nejde o vec patriacu podľa § 105 úst. listiny do príslušnosti riadnych súdov. Tento výrok Najvyššieho Síprávneho súdu je v smysle § 4 zákona zo dňa 15. októbra 1925, č. 217 Sb. z. a n. pre súdy záväzný a preto riadny súd nemôže rozhodnúť v tejto veci, čo znamená, že uplatňovanie žaloby nepatrí vôbec na porad práva (bod 1 § 180 Osp.). Preto bolo treba rekurz žalobkyne ako bezzákladný zamietnuť.