Čís. 16898.

Právny význam udelenia dolových vôd podľa § 129 všeobecného banského zákona spočívá jedine v tom, že s hľadiska banských záujmov nebola zistená prekážka, aby ten, komu také vody boly udelené, nepoužíval ich pro seba, a to aj k inému než banskému a hutnému podnikaniu. Udelenie toto samo o sebe nezakládá právny základ k vyberaniu poplatkov za používanie dolových vôd tretími osobami.
(Rozh. z 13. apríla 1938, Rv III 297/37.)
Podľa prednesu žaloby udeľovacou listinou banského kapitanátu v B. zo dňa 15. júla 1933 udelené bolo žalujúcej straně podľa § 129 všeob. banského zákona právo užívať na akékoľvek účely dolové vody vytekajúce z diedičnej štóly v-skej, ktorej majiteľom je Čs. štát. — Žalobou domáhala sa žalujúca strana medzi iným, aby žalovaný, ktorý užíva tieto dolové vody na pohon svojho vodného mlýna, zaviazaný bol zaplatiť jej za toto užívanie peňažnú náhradu, a to na tri roky spolu 9 000 Kč.
Súd prvej stolice žalobu zamietol. Z dôvodov: Podľa § 23 vodného zákona (zák. čl. XXIII:1885) dotyčne banských vôd smerodajné sú banské zákony a pretože v tomto spore ide o užívanie dolových vôd, třeba použiť ustanovení všeobecného banského zákona. — Je pravda, že žalujúca strana má podľa § 129 všeob. banského zákona užívacie právo na dolové vody, vytekajúce z dedičnej štoly v-skej, ktorej majiteľom je Čs. štát, že žalovaný tieto vody užívá na pohon svojho vodného mlýna a že za to ani žalujúcej strane, ani majiteľovi bane nič neplatí, avšak žalovaný bol by povinný platiť žalujúcej strane za užívanie týchto vôd len pri podmienkách § 130 všeob. banského zákona, podľa ktorého ak zaplatil majiteľ bane vlastníkovi pozemku, cez pozemek ktorého dolové vody vytekajúce z jeho bane odtekajú, za to odškodné, a to buď určitú sumu raz navždy, buď platí mu ročný poplatok, oprávněný je požiadovať od toho, kto vody užíva, na dobu tohoto užívania v prvom prípade zákonné úroky od sumy odškodného zaplateného v jednej sumě raz navždy, v druhom případe nahradenie ročných poplatkov. Žalujúca strana sa v tomto spore sama osvedčila, že majiteľovi bane resp. vlastníkovi pozemku za pretekanie dolových vôd ako odškodné nič nezaplatila. V dôsledku toho podľa § 130 všeobecného banského zákona nie je oprávněná požadovat od žalovaného peňažnú náhradu za užívanie dolových vôd, veď žalujúca strana nie je vlastničkou týchto vod, ale má podľa § 129 všeob. banského zákona udelené len užívacie právo na ne, toto ju však oprávňuje len na to, aby uvedené dolové vody na akékoľvek účely pre seba užívala, nie však na to, aby požadovala od žalovaného peňažnú náhradu za to, že ich aj on užívá. Odvolací súd rozsudok súdu prvej stolice z jeho dôvodov potvrdil.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť žalujúcej strany zamietol.
Právom sťažuje si žalujúca strana, že jej žaloba bola zamietnutá na základe § 130 všeobecného banského zákona. Tento § upravuje pomer majiteea baně, ktorý otvoril dolové vody, a toho, kto tieto vody užíva. Žalujúca strana však nie je majiteľkou bani, v ktorých bola sporná dolová voda otvorená.
Nižšie súdy však žalobu preca správne zamietly.
Žalujúca strana požaduje náhradu za užívanie dolovej vody preto, ža žalovaný používá tieto vody na pohon svojho mlýna, hoci bola žalujúcej straně udelená banským kapitanátom v B. udetovacou listinou zo dňa 15. júla 1933, č. 11598/D na akékoľvek účely, v dôsledku čoho má vraj len ona sama právo tútu vodu predávať, prenajímat, užívat alebo nepoužívať atď.
Výraz »na akékoľvek účely« prevzatý do udeľovacej listiny z § 129 všeobecného banského zákona, nemožno tak široko vykladať. Právo na dolové vody upravuje banský zákon. Účelom tohoto zákona je pomáhať baníctvu a podnikom, ktoré sú s ním spojené. Bolo by v rozpore s týmto účelom a s duchom zákona, keby vlastník bane mohol používať tieto vody iba k banskému závodu (§ 128 a), odst. 1, § 129 všeobecného banského zákona), kým údelník mohol by ich predávať, do prenájmu dávať, a žiadať a dostávať za ne kúpnu cenu resp. nájomné, aké sa vytvoří podľa pomerov na trhu, kým majiteľ bane musel by sa spokojiť tým, že bude dostávať od toho, kto vody užívá, pokiaľ užívanie trvá, iba zákonné úroky z toho odškodného, ktoré sám zaplatil v jednej sumě raz navždy vlastníkovi pozemku, cez ktorého pozemok vody odtekajú, alebo iba náhradu rodného plnenia, keď platí vlastníkovi dotyčného pozemku rodný poplatok (§ 130 všeobecného banského zákona).
Z toho je zrejmé, že výraz »na akékoľvek účely« v odst. 2 § 129 všeobecného banského zákona a v udeľovacej listině znamená iba toľko, že dolové vody — ak majiteľ bane nepoužije svojho práva, zaisteného mu v §e 128 všeobecného banského zákona, a nepoužíva dolových vôd pre provoz svojho banského alebo hutnického podniku a jeho príslušenství — udelia sa inému tým cieľom, aby ich sám používal vo svojom podniku — i keď ten nie je ani banským ani hutnickým podnikom — a nie tým cieľom, aby ich dával do prenájmu alebo predával, jedným slovom, aby s nimi obchodoval.
Právny význam a smysel udeľovacej listiny banského kapitanátu v B. zo dňa 15. júla 1933, č. 11598/D, možno spatřovat preto len v tom, že po zistení podmienok stanovených v §e 129 všeobecného banského zákona a po vykonaní pokračovania tam predpísaného nebola banským úradom so stanoviska banských zájmov spoznaná prekážka, aby banských vôd nebolo používané žalujúcou stranou, a to k iným účelom než banským a hutným. Ako dôvod žalobného nároku na platenie nájomného za používanie týchto vod neobstojí.
Napadnutý rozsudok je tedy správny a bolo treba dovolaciu žiadosť ako bezzákladnú zamietnuť.

Citace:

č. 16898. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1939, svazek/ročník 20, s. 680-682.