Čís. 17160.

Aj na smluvného zamestnanca štátu vzťahujú sa predpisy o obmedzení vyplácania odpočivných platov do cudzozemska, ak jeho nárok na odpočivné platy úpravný bol smluvne tak, že platia o ňom predpisy, dané pre štátnych zamestnancov pragmatikálnych.
(Rozh. z 20. októbra 1938, Rv III 589/38.)
Žalobník bol od 1. októbra 1911 zamestnaný na veľkom majetku člena bývalého (panovnického rodu Habsbursko-Lotrinského vo V. na Slovensku. Tento majetok stal sa podľa § 1 zák. č. 354/1921 Sb. z. a n. vlastníctvom státu Československého. Žalobník zostal naďalej na svojom služobnom mieste a bol v r. 1925 preložený do penzie s ročnou penziou 12393 Kč 07 h do odvolania. Žalobník bývá od svojho penzionovania v cudzozemsku bez štátneho povolenia. Československý štát srazil žalobníkovi z penzie od konca r. 1932 do 28. februára 1937 celkom 10343 Kč a zastavil dňom 28. februára 1937 výplatu penzie vôbec s tým odôvodnením, že žalobník nemá nárok na penziu, lebo bývá v cudzozemsku bez povolenia. Žalobník domáhal sa na žalovanom vrátenia srážok a vyplácania celej penzie od 4. marca 1937 až do svojej smrti. Žalovaný Československý stát bránil sa tým, že srážky boly učinené na základe predpisov o úsporných opatreniach a zákona o priamych daniach, že pre služebný pomer žalobníka platia analogicky predpisy o služebnom pomere pragmatikálnych zamestnancov, a preto — keďže žalobníkovi pobyt v cudzozemsku povolený nebol — nemožno mu vyplácať penziu do cudzozemska.
Súd prvej stolice žalobu zamietol. Z dôvodov: Nadobudnutie majetku bývalého panovnického rodu Čsl. štátom stalo sa zákonom č. 354/1921 Sb. z. a n., a tento zákon neustanovil nič o služebných pomeroch zamestnancov na tomto majetku zamestnaných. Postavenie zamestnanca na Čsl. štátom nadobudnutom veľkom majetku upravuje sa obsahom dohody služebnej smluvy medzi zamestnancom a Čsl. štátom uzavrenej. Z výnosov ministerstva zemedelstva č. j. 30825/XV-I/25, 30826/XV-I/25 a 33314/XV-l 125 sa podává, že vláda Republiky československej usnesením zo dna 4. apríla 1925 rozhodla, aby služebné a odpočivné platy zamestnancov na majetkoch pripadlých státu na základe mierových smlúv, boly upravené v zásade až do ďalšieho podľa analogie predpisov pre štátnych zamiestnancov pragmatikálnych. Citované rozhodnutie vládne treba pokladať za ofertu zamestnavateľa a keď žalobník na svojom mieste zotrval a prijal aj penzijný výmer s výslovným ustanovením, že penzia sa mu vymeriava do odvolania, bol takto medzi stranami založený smluvný pomer, ktorý čo do úpravy požitkov a odpočivných platov odkazuje na ustanovenia predpisov o zamestnancoch štátnych v pomere verejnoprávnom. Táto forma nepodporuje obvyklosti pri uzavieraní služebných smluv. Medzi predpisy o služebných a odpočivných požitkoch patria aj predpisy o výplate a spôsobe výplaty. Pretože podľa služebnej smluvy žalobník sa týmto predpisom podrobil, zbýva zaoberať sa otázkou, či predpisy platné pre štátnych zamestnacov pragmatikálnych zakazujú výplatu penzie do cudzozemska. Podľa § 1 nar. min. fin. z 8. októbra 1910 č. 187 ř. z., § 6 zák. č. 287/1924 Sb. z. a n. a § 153 zák. č. 103/1926 Sb. z. a n. a konečné podľa výnosu min. fin. č. 105481/28-VII-18 a min. vnútra č. 65847-14/28 možno štátnym zamestnancom pragmatikálnym vyplácat’ penziu do cudzozemska len vtedy, keď to povolil ústredný úrad, u ktorého bol povolený odpočivný plat. Žalobník soznáva, že mu pobyt v cudzozemsku povolený nebol, preto bolo min. zemedelstva oprávnené výplatu penzie do cudzozemska zastaviť. Čo sa týká srážok podľa predpisov o úsporných opatreniach, platia tieto právne predpisy bez rozdielu, či ide o štátnych zamestnancov smluvných alebo pragmatikálnych. Srážky na dani dôchodkovej odôvodnené sú ustanovením §§ 30 a násl. zák. č. 76/1927 Sb. z. a n. Odvolací súd rozsudok sudu prvej stolice potvrdili.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť zamietol.
Z dôvodov:
Už súd prvej stolice — ktorého stanovisko v zásade osvojil si odvolací súd — správné uznal, že »postavenie zamestnanca na Čsl. štátom nadobudnutom veľkom majetku upravuje sa obsahom dohody (služebnej smluvy) medzi zamestnancom a Čsl. štátom uzavrenej«; tým však splnily súdy nižších stolíc v úplnej miere svoju úlohu pri riešení pre spor rozhodujúcej otázky, akým úradníkom je žalobník, najmä či jeho pomer má byť posudzovaný ako pomer štát. úradníka. I keď je pomer žalobníka voči štátu súkromnoprávnym, v dôsledku úpravy tohoto pomeru smluvou môžu pre tento pomer platiť per analogiam ustanovenia, platné pre štátnych zamestnancov, ktorí sú vo verejnoprávnom pomere, ako sa to stalo vládnými nariadeniami citovanými v rozsudku súdu prvej stolice. Tieto ustanovenia platia na pomer žalobníkov voči štátu nie preto, že je on štátným úradníkom vo verejnoprávnom pomere, ale preto, že jeho služebný pomer súkromnoprávnej povahy bol upravený podľa zásad a v rozsahu platných pre štátnych úradníkov.

Citace:

č. 17160. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1939, svazek/ročník 20, s. 1242-1243.