Čís. 16902.

Keď bol akceptačný prejav napísaný na biankozmenku menom účastinnej spoločnosti jej prokuristom, nie je na prekážku zmenkovému záväzku, že v deň, ktorý bol pri vyplnení zmenky uvedený ako deň vystavenia, prokúra dotyčného prokuristu už zanikla; stačí, že účastinná spoločnosť v ten deň jestvovala.1
(Rozh. z 29. apríla 1938, Rv III 766/37.)
Žalovaná účastinná spoločnosť namietala proti zmenkovému platebnému příkazu medzi iným, že Arnold R., ktorý zmenku jej menom akceptoval ako prokurista, v deň 11. marca 1936, ktorý jest uvedený na zmenke ako deň vystavenia, už nebol jej prokuristom a bol vtedy už aj z firemného registra vytretý. — Akceptačný prejav, o ktorý ide, napísal Arnold R. menom žalovanej účastinnej spoločnosti na biankozmenku dňa 23. januára 1930 a až pozdejšie pri vyplnení zmenky uvedený bol na nej deň 11. marca 1936 ako deň vystavenia.
Súdy všetkých troch stolic platebný příkaz ponechaly v účinnosti. Z dôvodov rozsudku Najvyššieho súdu:
Podľa nesporného skutkového stavu v čase podpísania zmenky — dňa 23. januára 1930 — bol Arnold R. prokuristom žalovanej strany. Nie je na prekážku zmenkovému záväzku, že v deň, ktorý je na zmenke uvedený ako deň vystavenia (11. marca 1936), Arnold R. bol už vytretý z firemného registra ako prokurista žalovanej strany, pretože ide o záväzok žalovanej strany ako právnickej osoby a nie o záväzok osoby fyzickej, ktorá konajúc za žalovanú stranu zmenku za ňu podpísala. Platnosť podpisu na zmenke, datovanej 11. marca 1936, třeba posudzovať nie podľa toho, či prokurista, ktorý podpísal zažalovanú stranu zmenku, bol ešte v deň, ktorý je na zmenke uvedený ako deň vystavenia, oprávněný za žalovanú stranu zmenky podpisovať, ale podľa toho, či žalovaná strana ako právnická osoba existovala. Nie je sporné, že dňa 11. marca 1936 žalovaná strana jestvovala, a podľa toho jej podpis na zmenke je pravý a zmenka v tomto smere vyhovuje ustanoveniam § 3 zmenk. zák.
Žalovaná strana neprávom odvoláva sa v dovolacej žiadosti na rozhodnutie Najvyšieho súdu sp. zn. Rv III 761/36, v ktorom prípade — na rozdiel od súdeného prípadu — išlo o podpis fyzickej osoby, ktorá v čase podpisu už nežila.

Porov.: Úr. sb. č. 770, 1236, 1246, Sb. n. s. č. 5863.*)

Citace:

č. 16902. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1939, svazek/ročník 20, s. 690-690.