Čís. 16895.

1. Zrušenia právneho pomeru z osvojenia môžu sa domáhať len strany, ktoré smluvu o osvojení uzavrely.
2. Osoby, ktoré by maly zákonné dedické, právo po osvojiteľovi, akby nebolo osvojeneckého pomeru, sú oprávnené domáhať sa žalobou súdneho výroku, že smluva o osvojení pre nedostatek zákonných náležitostí je právne neúčinná.
3. Podmienkou oprávnenosti príbuzných zostaviteľa v pobočnej vetve napadnúť platnosť testamentu, v ktorom zostaviteľ určil za dediča svojho osvojenca, je úspěch žalobnej žiadosti, domáhajúcej sa súdneho výroku o neplatnosti smluvy o osvojení.
4. Ak ide o osvojenie nezletilca osvojiteľkou, zostane osvojenec naďalej v otcovskej moci svojho rodného otca, ak nebolo v smluve inak ustanovené.
5. Súd nie je viazaný formálnym dokazovaním pri zisťovaní, aké právně pravidlá platia v cudzom štáte.

(Rozh. z 31. marca 1938, Rv III 876/37.)
Vdova A. M. smluvou zo 4. februára 1929 osvojila 1. žalovaného, nezletilého syna 2. a 3. žalovaných. Dna 22. septembra 1934 osvojiteľka zomrela a v písomnom súkromnom testamente, ktorý zanechala, ustanovila osvojenca za svojho uníverzálneho dediča. — Žalobníci, príbuzní osvojiteľky v pobočnej vetve, domáhali sa žalobou súdneho výroku, že smluva o osvojení 1. žalovaného je právne neúčinná, že testament osvojiteľky je pre formálne a materiálne vady neplatný a že dotyčne pozostalostného majetku má nastať zákonné dedenie v ich prospech ako vetevných dedičov.
Oba nižšie súdy žalobu zamietly. Najvyšší súd dovolacie žiadosti žalobníkov zamietol.
Dôvody:
Osvojovacou smluvou nastáva podľa § 4 zák. č. 56/1928 Sb. z. a n. medzi osvojiteľom a osvojencom ten istý právny pomer, ako medzi rodičmi a manželským dieťaťom. Nastáva tedy medzi smluvnými stranami kontraktným aktom — akoby mutatione naturae — pokiaľ zákon inak neustanovuje, ten istý právny stav, aký vzniká medzi rodičmi a deťmi. Osvojenec stane sa takto rodinným členom osvojiteľa, ktorý rodinný sväzok nemôže byť podľa platného práva prerušený ľubovoľne jednostranným aktom, lebo osvoj enec nadobudne voči osvojiteľovi takých práv, ktoré sú pro jeho život významné a dôležité a ktorých by mohol byť zbavený len vzájomnou dohodou podľa § 7 cit. zák., bez takej dohody jednostranné však len z dôvodov, aké vyžaduje platné právo pre vydedenie pokrevného dediča.
Z tohoto tesného rodinného pomeru plynie, že právo domáhať sa jeho zrušenia je najosobnejším právom smluvných strán. Preto nemôže sa domáhať zrušenia osvojovacej smluvy tretia osoba, aj keby bola oprávnená dediť po zostaviteľovi, akby tu nebolo platného osvojenia.
Mohli by tedy žalovaní s úspechom namietať nedostatok aktívnej legitimácie žalobníkov, len keďby tu išlo o zrušenie osvojenia, o to však tu nejde.
Uvedené zásady platia však len na smluvu, ktorá bola uzavřená pri zachovaní zákona, lebo opísaný rodinný právny stav utvoří sa len takou osvojovacou smluvou, ktorá je právne účinná. Smluvu, ktorá nemá zákonných náležitostí, nemožno uznať za právne účinnú, a nemôže z nej osvojenec nadobudnúť rodinného práva, tedy ani práva dedického po smrti osvojiteľa. Z toho plynie, že neúčinná smluva nemohla by brániť žalobníkom,, ktorí vystupujú ako dedičia z pobočnej vetvy, aby po osvojiteľke, ktorá pokrevných potomkov nemala, uplatňovali dedické nároky.
Nemožno im tedy oduznať právo k námietkam, ktoré sa týkajú právnej účinnosti osvojovacej smluvy, lebo akby sa ich námietky dokázaly opodstatnenými, nebolo by možno osvojeného 1. žalovaného uznať za descedentného dediče zo zákona, a tak sú na bezúčinnosti osvojenia právne interesovaní.
Pravda je, že osvojiteľka ustanovila osvojenca za univerzálneho dediča aj testamentom zo dňa 5. októbra 1928, ale ani táto skutočnosť nebráni žalobníkom, aby ako příbuzní z pobočnej vetvy napadli platnosť osvojovacej smluvy, lebo aj testament je formálnym aktom, ktorý pre nezachovanie zákonných náležitostí môže byť vyhlášený za neplatný, ako sa toho zároveň domáhajú žalobníci v tomto spore, akby boly oprávnené dôvody, ktoré uvádzajú v žalobe. Avšak na základe právneho záujmu, vyvodeného z právneho dôvodu dedického z pobočnej vetvy, mohli by žalobnici napadnúť platnosť testamentu len, akby osvojenie nebolo uznané za účinné, lebo právny nárok dedický z pobočnej vetvy vzniká v nedostatku testamentu len, keď po zostaviteľovi nezostalo descendenta. Keď však žaloba o neplatnosť osvojenia je riešená z nižšie uvedených dôvodov záporne, padá týmto predpoklad oprávnenosti žalobníkov napadnúť testament, lebo — ako už vyššie bolo uvedené — práva osvojenca rovnajú sa s hľadiska dedenia právam pokrevného descendenta. Žalovanými uvedená okolnosť, že sú na živé bližší príbuzní zostaviteľky z otcovskej vetvy a že nie celý majetok je vetevný, má význam len pre posúdenie pomeru, v akom vzniká žalobníkom nárok na pozostalosť, hradiac na ostatných zákonných dedičov z pobočnej vetvy. Táto otázka však v rámci tohoto predurčujúceho sporu nemôže byť riešená a sama okolnosť, že sú aj další dedičia z pobočnej vetvy, nevylučuje zásadne oprávnenosť žalobníkov napadnúť osvojenie, keď — ako odvolací súd správne zistil — pochádzajú od spoločného kmeňa zostaviteľky z matkinej vetvy. Třeba ich tedy uznať za legitimovaných k žalobě, aj keďby len jedna čiastka majetku pochádzala z tejto vetvy, a že by celý majetok pochádzal len z otcovskej vetvy, žalovaní ani sami netvrdili.
Je pravda, že v případe osvojenia ženou — ako sa stalo v súdenom prípade — prislúchalo poručníctvo nad nezletilými osvojencom podľa § 36 zák. čl. XX:1877 osvojiteľke, ak si ho nevyhradil zákonný otec, ale toto ustanovenie stratilo podľa § 13 zák. č. 56/1928 Sb. z. a n. platnosť a platia ustanovenia práve citovaného zákona. Podľa jeho § 4 osvojením doznává rodinný pomer osvojenca k jeho rodným rodičom zmeny len potiaľ, že otcovská a rodičovská moc rodných rodičov prechádza podľa odst. 2 tohoto §u na osvojujúceho muža. O tom, že by táto moc rodných rodičov zanikla, aj keď je osvojiteľkou žena, citovaný zákon ničeho neustanovuje, proto hľadiac aj na ustanovenie posl. odst. § 4 třeba mať za to, že ak v osvojovacej smluve v tomto smere nebolo inak smluvené— ako je to aj v súdenom prípade — otcovská moc 2. žalovaného nad osvojeným 1. žalovaným nezanikla, a patrí mu tedy podľa odst. 3 § 15 zák. čl. XX:1877 právo zastupovat svojho syna vo spore.
Žalobníci v sťažnosti svojho dovolania oprenej o bod 1 § 505 Osp., ktorej si třeba podľa § 535 Osp. povšimnúť, neuvádzajú žiadnej skutočnosti, pre ktorú by 2. žalovaný ako rodný otec nemohol zastupovať svojho syna, 1. žalovaného, preto nebolo možno uznať za oprávnenú sťažnosť žalobníkov, že 2. žalovaný, ktorého aj sami označili v žalobě za »tútora« 1. žalovaného, nie je v tomto spore oprávnený zastupovať 1. žalovaného, keď ich záujmy v spore nekolidujú.
Rovnako je bezpodstatná sťažnosť žalobníkov, týkajúca sa posúdenia účinnosti osvojovacej smluvy.
Nebolo sporu o tom, že osvojiteľka bola občiankou Čs. republiky. Nie je napadnuté ani zistenie, že osvojenec pred uzavrením osvojovacej smluvy nebol občanom tohoto štátu. Osvojenec narodil sa vo Viedni a nie je sporné, že jeho otec bol svojho času občanom rakúskym. Na všetky tieto okolnosti boly pri žiadosti o sohválenie osvojovacej smluvy predložené pod č. N 26/29 domovské listy osvojiteľky a otca osvojeného ako aj rodný list osvojenca a nebolo závady, aby ich súd pri schválení osvojenia preskúmal. Žalobníci v dovolaní len všeobecne vytýkajú, že odvolací súd nesprávne zistil rakúske štátne občianstvo 1. žalovaného v čase jeho osvojenia, a neuvádzujú konkrétného dôvodu, prečo nesledoval v štátnom občianstve svojho otca, alebo prečo mal byť štátnym občanom rumunským alebo maďarským, ako to tvrdia.
Podľa zistených skutočností tedy odvolací súd správne posúdil otázku, či k osvojeníu stačí privolenie prirodzeného otca, alebo či je k němu potrebné aj schválenie poručenského úradu podľa právneho poriadku toho štátu, ktorého príslušníkom bol otec nezletilého osvojenca, keď nebolo dokázané, že bol nezletilec príslušníkom iného štátu, než bol jeho otec, lebo podľa 2. vety § 12 zák. č. 56/1928 Sb. z. a n. třeba otázku čo do schválenia osvojencovbo prejavu posúdiť podľa právneho poriadku toho štátu, kterého príslušníkom je osvojenec, a to sú v súdenom prípade predpisy spolkového štátu rakúskeho.
Po tejto stránke aj podľa sdelenia spolkového ministerstva spravedlnosti ve Viedni ismerodajné sú predpisy § 181 rak. obč. zák., ktorého ustanovenia vykládajú sa podľa citovaných sdelení tak, že sa súdne schválenie vyžaduje len, keď niet manželského otca, inak stačí privolenie otca samého.
Správnosť tohoto výkladu vychádza však aj zo samého znenia citovaného §u, podľa ktorého nezletilé dieťa môže byť prijaté za vlastné len so svolením manželského otca, alebo ak ho niet, len so svolením matky, poručníka a súdu. Súd môže sice podľa § 268 Osp. učiniť potrebné opatrenia za tým cieľom, aby spoznal cudzie právo, a môže si k tomu opatriť potrebné pramene aj z úradu. Ale po tejto stránke nie je viazaný formálnym dokazovaním, preto mohol odvolací súd pri zistení rakúskeho právneho poriadku použiť aj sdelenia viedeňského spolkového ministra spravedlnosti, ktoré predložila strana, najma keď o jeho úradnom pôvode nebolo sporu, a o jeho obsahu mohol sa presvedčiť aj z úradného textu zákoníka, ktorý sa nechádza takmer u každého domáceho súdu.
Nemusel si preto odvolací súd všímať prameňov, z ktorých žalobníci čerpajú oporu pro svoje opačné právne stanovisko.
Inak z poznámok pripojeného matričného výpisu je zrejmé, že osvojenie, na základe ktorého bolo nové priezvisko osvojenca zaznamenané v matričnej knihe viedeňského farského úradu, bolo čo do jeho platnosti skúmané príslušnými úradmi rakúskými, tak civilnými, ako aj církevnými.
Z obsahu osvojovacej smluvy je patrné, že 2. žalovaný učinil svoľovací prejav vo smluve ako zástupca a »tútor« kontrahujúceho nezletilého svojho syna a on i jeho manželka zvlášť 3. žalovaná učinili svoľovací prejav ako rodičia nezletilého syna, — preto je lichá sťažnosť že chýba prejav osvojenca, keďže v jeho zastúpení konal jeho otec.
Niet takého predpisu, podľa ktorého by len taká osvojovacia smluva bola platná a právne účinná, ktorá je napísaná v jazyku štátnom, preto nemôže prekážať účinnosti sporného osvojenia, že smluva bola napísaná v jazyku nemeckom. Že sa k platnosti smluvy vyžaduje podľa § 8 overenie podpisu súkromnej listiny, o akú tu ide, neznamená, že táto môže byť napísaná len v štátnom jazyku, a je nerozhodná pre posúdenie formálnej náležitosti, či súdny úradník, ktorý podpis ověril, rozumel nemeckému jazyku listiny, lebo jeho úlohou je potvrdiť len fakt, že podpisy na listině pochádzajú od nositeľa podpísaného mena. Overovacia klauzula opatrená je úradným razítkom okresného súdu v N. a je z toho zrejmé, že overenie vykonal kancelársky úradník tohoto súdu na mieste samom v B. a nie úradník okresného súdu v B., kde súdu vôbec niet.
O osvojenom nezletilcovi, ktorý mal rodičov, neviedlo sa poručenstvo, bol preto príslušný pre poručenské schválenie smluvy podľa § 10 cit. zák. poručenský úrad v obvode tohoto súdu, u ktorého mal manželský otec všeobecný súd vo veciach sporových. Táto príslušnosť spravuje sa podľa § 19 Osp. bydliskom, a keď nebolo sporné, že otec mal trvalé bydlisko v B. ako aj tiež osvojiteľka, bol pre súčinnosť pri osvojení nezletilého syna príslušný podľa § 1 zák. čís. 391/1922 Sb. z. a n. poručenský úrad prvej stolice v obvode okresného súdu v N., resp. v druhej stolici podľa vtedy platného § 2 zák. čís. 246/1922 Sb. z. a n. poručenský úrad druhej stolice zriadený u krajského súdu v T., ktoré úrady smluvu svojmi usneseniami schválily a — ako je na predloženom originále smluvy patrné — opatrily schvaľovacou klausulou (§§ 10 a 11 zák. č. 56/1928 Sb. z. a n.).
Nemá preto oprávnenosti ani sťažnosť, že osvojovacie smluva nevyhovuje zákonným podmienkám ani podľa tuzemského práva, ktoré je čo do platnosti, príslušnosti a obsahu smerodajné podľa prvej vety § 12 cit. zák. Namietaná skutočnosť, že poručenský úrad prvej stolice vydal smluvu stranám ešte před jej poručenským schválením úradom druhej stolice, je len vadou manipulačnou a nemá významu na jej platnost to, že bola poručenským úradom druhej stolice schválená len na žiadosť smluvných strán.
Bezpodstatná je aj sťažnosť, pokiaľ ide o materiálne posúdenie prejavu osvojiteľky, keďže žalobníci po tejto stránke nedokázali u nej žiadných objektívnych príznakov duševnej poruchy, a skutočnosti, ktoré zistil odvolací súd, a ktoré neboly napadnuté spôsobom § 534, odst. 3, Osp., naznačujú — ako odvolací súd správne dovodil— takú inteligenciu na strane osvojiteľky, ktorá nemôže vzbudiť ani tú najmenšiu pochybnost o tom, že bola schopná platne konať a že konala z voľného vlastného rozhodnutia.
Netrpí tedy osvojovacie smluva ani s hľadiska predpisov zák. č. 56/1928 Sb. z. a n., ktoré sú pre posúdenie platnosti podľa prvej vety § 12 smerodajné, ani s hľadiska materiálneho takou vadou, ktorá by ju činila právne neúčinnou. Pretože takto třeba 1. žalovaného uznať za osvojeného syna, a tak podľa platného práva za descendentného dediča zostaviteľky, neprislúcha žalobníkom právo napadnúť jej testament.
Preto boly bezzákladné dovolacie žiadosti zamietnuté.

Citace:

č. 16895. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1939, svazek/ročník 20, s. 672-676.