Č. 10270.

Ciesty (Slovensko): 1. Ciesty ležiace v obvodu města Bratislavy, pokial neboly zvláštnym aktom příslušného orgánu převzaté do siete župných resp. zemských ciest, dlžné je pokládat’ za cesty obecné aj za účinnosti zák. č. 126/20 a 125/27 Sb. — II. Město Bratislava nemá právneho nároku na to, aby ciesty tie boly převzaté do siete zemských silnic zeme Slovenskej.
(Nález zo dňa 14. januára 1933 č. 232.)
Vec: Město Bratislava (adv. Dr. Jozef Šerý z Prahy) proti zemskému prezidentu v Bratislavě o převzatí býv. municipálnych ciest do siete zemských silnic. Výrok: Sťažnosť sa zamieta pre bezdôvodnosť.
Dôvody: V podaní zo dňa 18. januára 1924 resp. zo dňa 6. novembra 1924 žiadalo město Bratislava, aby župa bratislavská převzala dňom 1. januára 1923 do siete župných silníc tieto silnice: 1. K.-skú, 2. L.-skú, 3. R.-skú, 4. V.-skú, 5. T.-skú, 6. V.-skú, 7. M.-skú. K odôvodneniu tejto svojej žiadosti uviedlo město toto: Dokiaľ bolo město Bratislava samostatným inunicipiom, boly tieto silnice municipálně. Keď město Bratislava přestalo byť dňom 31. decembra 1922 v dôsledku § 1 zák. č. 243/22 municipiom a stalo sa mestom s regulovaným magistrátem, boly tieto silnice »inkorporované« do novej župy bratislavskej; »v dósledku týchto zákonných zmien je nezbytné nutným«, aby tieto silnice od 1. januára 1923 boly převzaté menovanou župou.
Usnesením zo dňa »15. decembra 1925« vyslovilo župné zastupiteľstvo v Bratislavě: I. že — vyhovujúc čiastočne žiadosti města za prevzatie býv. municipálnych silníc — zaraďuje na základe právomoci danej župnému zastupitelstvu v § 10 zák. čl. 1:1890 do siete župných silníc čiastku R.-skej silnice od km 5.400' do km 6.952 a čiastku M.-skej silnice od km 2.780 do km 4.059 s tým, že udržovacie náklady pripadajúce na převzaté čiastky uvedených silníc hradí župa počínajúc dňom 1. januára 1923, a II. že nevyhovuje žiadosti města za prevzatie iných býv. municipálnych silníc. Toto usnesenie župného zastupitelstva bolo opatřené právnym poučením, že lzá sa z něho odvolat’ k min. práč.
Následkom odvolania města Bratislavy min. práč vydalo rozhodnutie zo dňa 13. apríla 1927.
Ku sťažnosti města Bratislavy do tohoto rozhodnutia min. práč zrušil nss zmienené rozhodnutie podľa § 7 zák. o ss preto, že min. práč v danom případe nebolo vóbec příslušné vydať zmienené rozhodnutie a to ani vo funkcii úřadu dozorčieho (schvalovacieho) ani vo funkci stolice odvolacej, a vyslovil pri tom v příčině nesprávného poučenia o opravnom prostriedku, ktorým bolo opatřené usnesenie župného zastupitelstva, aby toto usnesenie bolo městu znova doručené bez zmieneného právneho poučenia, a aby tak bolo městu umožněné napadnuť zmienené usnesenie sťažnosťou u nss-u.
Napadnutým rozhodnutím vyslovil zemský prezident v Bratislavě — pokiaľ to prichádza v úvahu pre spor — v podstatě toto: V dôsledku nál. nss-u min. práč výmerom zo dňa 13. februára 1928 »zamietlo« odvoláme města Bratislavy do zmieneného usnesenia župného zastupiteľstva v Bratislavě ako nepřípustné a súčasne učinilo opatrenie, aby usnesenie župného zastupitelstva bolo městu — ovšem bez zmieneného právneho poučenia — znova doručené. Vyhovujúc úpravě tejto, avšak vzhľadom na změny nastalé medzi časom vo verejnej správě a s poukazom na 2. odstavec hlavy druhej zák. zo dňa 14. júla 1927 č. 125 Sb., v ktorom založená je právomoc vykonávania práv, prislúchajúcich zemskému zastupitelstvu do ustavenia toho samého, zemským prezidentem, »vynášam« v záležitosti následovný »výmer«: I. Žiadosti města Bratislavy o prevzatie municipálnych ciest do siete zemských silníc sa čiastočne vyhovuje a na základe právomoci opierajúcej sa o § 10 zák. čl. I.:1890 resp. odst. 2 § 30 zák. č. 125/27 zaraďujú sa týmto do siete zemských ciest zo silníc doposiaľ mestom Bratislavou vydržovaných: 1. čiastka R.-skej cesty od km 5.400 do km 6.952, a 2. čiastka M.-skej cesty od km 2.780' až do km 4.059 s tým, že udržovacie náklady, pripadajúce na převzaté čiastky vyšeoznačených silníc hradí —počnúc dňom 1. januára 1923 — už zem Slovenská. II. Podatej žiadosti v tej čiastke, v ktorej sa žiada o prevzatie tu nepomenovaných, ale mestom udržovaných iných ešte býv. municipálnych cest, sa nevyhovuje.
V dôvodoch napadnutého rozhodnutia bolo — mimo iné — uvedené: »Uvažujúc o podatej žiadosti zaujal som« vo věci predovšetkým to právně stanovisko, že deklasifikáciou města Bratislavy zákonom č. 243/22 staly sa mestom udržované všetky býv. municipálně cesty vlastně tiež cestami obecnými, ktoré sa móžu sice zařadit’ na zákláde § 10 zák. čl. 1:1890 do siete zemských silníc, avšak bez toho, že by to město nárokovat’ mohlo. Vychodiac z tohoto stanoviska musel som ohľadne žiadosti o prevzatie týchto ciest dľa rozhodujúcej čiastky tohoto výměru rozhodovat z toho dôvodu, že zo silníc mestom udržovaných majú len pod bodom 1. a 2. pomenované význam celokrajinský, zaradenie ktorých do siete zemských ciest neprekáža ináče ani iné závažné okolnosti. Pri ustálení prevziať sa majúcich úsekov směrodatná bola tá zásada, aby čiastka pôvodnej cesty padajúca do vnútrajšieho územia, alebo do stavebného rayonu města ostala z dôvodov technických nedotknutá a to tým viac, keďže na udržovanie týchto, vo správě města zaostalých čiastok, slúžia vlastně dôchodky z vyberaných mýtných, poťažne dlažobných poplatkov. Vzhľadom ale na to, že výše zmienenou deklasifikáciou městu unikly aj niektoré predošlé příjmy — ktoré městskému »domohospodárstvu« citelne schádzajú — výminečne převzatý bol náklad převzatých úsekov aj na zbehlú už dobu do miery přípustnosti z dôvodov uľavenia městského hospodárenia.
O sťažnosti napadajúcej toto rozhodnutie uvažoval nss takto:
Podľa obsahu napadnutého rozhodnutia a spisov správných bola predmetom pokračovania správného, ktoré bolo ukončené vydáním napadnutého rozhodnutia, žiadosť města Bratislavy, aby určité silnice, ktoré sa nachádzajú v obvode tohoto města a ktoré malý v době, keď město bolo municipiom, povahu silníc municipálnych, boly pojaté do siete župných silníc novej župy bratislavskej, t. j. župy, ktorá bola ako župa XV. utvořená zákonom č. 126/20, respektive aby vzhľadom na změnu právneho stavu převedenu medzi časom v politickej správě zákonom č. 125/27 boly pojaté do siete zemských silníc zeme Slovenskej.
Žal. úřad — zemský prezident, ako v době vydania napadnutého rozhodnutia podľa § 30 zák. č. 125/27 a podľa odst. 2 hlavy druhej tohoto zákona kompetentný úřad — napadnutým rozhodnutím tejto žiadosti sťažujúceho si města len čiastočne a potiaľ vyhověl, že z ciest vo žiadosti tej uvedených pojal do siete zemských silníc len isté úseky silnice R.-skej a M.-skej, a ostatnej časti žiadosti tej nevyhověl.
1. Sťažnosť predne namieta, že neni správné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pokiaľ sa v ňom uvádza, že cesty, o ktoré v danom případe ide, staly sa deklasifikáciou města Bratislavy s města s právom municipálnym na město so sriadeným magistrátom cestami obecnými; brojac proti tomuto odôvodneniu napadnutého rozhodnutia dôvodzuje sťažnosť, že z tej okolnosti, že sťažujúce si město bolo deklasifikované na město so sriadeným magistrátom, plynie nie len ten dôsledok, že sťažujúce si město pozbylo svojho zmieneného verejnoprávneho postavenia, a že ako město so sriadeným magistrátom dostalo sa pod právomoc bratislavskej »veťžupy«, ale i to, že municipium města Bratislavy »vplynulo« do »municipia župy bratislavskej«, v obvode ktorého sa sťažujúce si město nachádza; keď podľa § 1 č. 2 zák. čl. 1:1890 boly municipálnymi cestami tie, ktoré boly municipiom (či už župou, či aj mestom municipálnym) stavané a na jeho náklady spravované a udržované, bola vraj táto povinnosť u města viazaná výlučné k verejnoprávnemu postaveniu toho ktorého města s právom municipálnym; ako náhle ale město s takýmto právom, tedy i sťažujúce si město, pozbylo tohoto verejnoprávneho postavenia, zanikla vraj tým prirodzene i jeho povinnosť čo do spravovania a udržovania ciest, ktoré malý ráz municipálnych ciest; preto sa majú prevziať zmienené cesty čo dľa zákona bývalé municipálně cesty města Bratislavy do siete zemských ciest zeme Slovenskej a majú byť spravované a udržované touto žernou; vtedy ale to právně stanovisko žal. úřadu, že deklasifikáciou sťažujúceho si města na město so sriadeným magistrátom staly sa jeho municipálně cesty cestami obecnými, odporuje zákonu.
Z týchto vývodov sťažnosti ide tedy na javo, že sťažnosť háji tu stanovisko, že cesty, o ktoré ide, staly sa v dosledku deklasifikácie ex lege cestami župnými a že vraj ako cesty župné staly sa potom v dôsledku pozdejšej organizácie správnej na Slov. cestami (silnicami) zemskými.
K tomuto stanovisku sťažnosti slušelo uviesť:
Podľa § 1 vl. nar. č. 275/22 (vydaného na základe § 1 zák. č. 210/20), resp. podľa § 1 zák. č. 243/22 přestalo byť město Bratislava mestom s právom municipálnym (municipiom) vo smysle zák. čl. XXI:1886 a stalo sa mestom so sriadeným magistrátom, bolo podrobené predpisom o týchto mestách (pokiaľ nejde o odchylky obsažené v zák. č. 243/22, ktoré však v danom případe neprichádzajú v úvahu) a bolo přičleněné k župě bratislavskej. Zmienemými predpismi bola tedy převedená deklasifikácia města Bratislavy s města s právom municipálnym na město so sriadeným magistrátom.
Podstata tejto deklasifikácie — prevedenej v rámci a s hťadiska správnej organizácie na Slov. — záleží v tom, že město Bratislava pozbylo svojej dosavadnej exempcie z pravomoci správných orgánov župy (býv. komitátu — vide § 1 zák. čl. XXI: 1886) a přestalo byť článkom správnej organizácie koordinovaným župě (býv. komitátu) a bolo naopak podriadené onej pravomoci správných orgánov župy (býv. komitátu), ktorá týmto orgánom přísluší vôči mestom so sriadeným magistrátom. Naproti tomu nemala táto deklasifikácia ten dosledok, že by tu bola nastala nějaká změna čo do majetku náležiaceho městu Bratislavě v tom smere, že by majetok ten bol v dosledku deklasifikácie ex lege prešiel na župu, ku správnému obvodu ktorej bolo teraz město Bratislava ako město so sriadeným magistrátom přičleněné.
Podľa vývodov sťažnosti neni sporu o tom, že tie cesty ležiace v obvode města Bratislavy, o ktoré ide v danom případe, boly před zmienenou deklasifikáciou ako cesty municipálně (§ 1 č. 2 zák. čl. 1:1890) vo vlastníctve, správě a udržovaní města Bratislavy ako města s právom municipálnym, a že tedy tvořily majetok tohoto města, ovšem majetok, vlastníctvo ktorého bolo omedzené tým, že šlo o vec venovanú veřejnému účelu. Podlá toho, čo bolo svrchu uvedené o podstatě zmienenej deklasifikácie, nepřešly tie cesty ex lege do vlastníctva a správy župy (býv. komitátu) a nestaly sa tedy župnými cestami, jejichž správa a udržovanie by náležaly po onej deklasifikácii župě (býv. komitátu), ale naopak cesty tie zostaly i naďalej vo vlastníctve, správě a udržovaní města Bratislavy, ovšem vzhľadom k tomu, že město je po onej deklasifikácii podrobené predpisom platným pre mestá so sriadeným magistrátem, dlžné je oné cesty kvalifikovat’ po prevedenej deklasifikácii ako cesty, ktoré sú vo vlastníctve, správě a udržovaní města so sriadeným magistrátem, t. j. ako cesty obecné vo smysle § 1 č. 5 zák. Čl. 1:1890.
Vylíčený právny stav, týkajúci sa vlastníctva, správy a udržovania oných ciest, nedoznal změny, ani keď na Slov. nabyl účinnosti zákon č. 126/20 o sriadení župných a okresných úradov, ktorý zrušil dosavadně župy (komitéty) a organizoval nové župy. a podľa něhož město Bratislava, ktoré v době, keď tento zákon nabyl na Slov. účinnosti, bolo už mestom so sriadeným magistrátem, bolo přičleněné ku správnému obvodu novej (XV.) župy bratislavskej, — ani keď potom na Slovensku nabyl účinnosti zák. č. 125/27 o organizácii politickej správy, ktorý zrušil župy organizované podľa zák. č. 126/20 a zaviedol zeme, lebo ani zák. č. 126/20, ani zák. 125/27 nemá ustánovenia, z ktorého by bolo možné dôvodiť, že majetek mest, ktoré boly s mest s právom municipálnym deklasifikované na mestá so sriadeným magistrátem, prešiel ex lege na nové župy, resp. na zem Slovensku. Dlžné je tedy cesty ležiace v obvodu města Bratislavy, pokiaľ neboly zvláštnym aktom příslušného orgánu převzaté do siete župných resp. zemských ciest, i za účinnosti zákona č. 126/20 a zák. č. 125/27 pokladať za cesty obecné. Názor sťažnosti, že tie cesty v dôsledku zmienenej deklasifikácie staly sa ex lege cestami župnými, je tedy mylný. Svoj opačný názor nemôže sťažnosť opreť ani o tú okolnost, vo sťažnosti zdôrazňovanú, že totiž vzhľadom k tomu, že město Bratislava bolo po svojej deklasifikácii přičleněné k župě bratislavskej, sú poplatníci města Bratislavy povinní prispievať i na náklady ciest župných, ležiacich mimo obvod města Bratislavy, lebo táto okolnost’ je právě len dôsledkom toho, že město Bratislava po svojej deklasifikácii bolo podrobené pravomoci župy.
Je-li, ako bolo uvedené, mylný názor sťažnosti, že tie cesty, o ktoré ide v danom případe, staly sa v dôsledku zmienenej deklasifikácie ex lege cestami župnými, vtedy padajú i ďalšie dedukcie, ktoré sťažnosť opiera právě len o tento svoj mylný názor, totiž dedukcie, že vraj cesty tie ako župné cesty staly sa potom v dôsledku pozdejšej organizácie správnej na Slov. cestami (silnicami) zemskými.
Je tedy sťažnosť v tomto smere bezdôvodná.
2. Sťažnosť ďalej dôvodzuje, že i keby bolo správné stanovisko žal. úřadu, že cesty, o ktoré tu ide, sa nestaly v dôsledku zmienenej deklasifikácie cestami župnými, ale cestami obecnými, nemože obstátť názor žal. úřadu, že město Bratislava nemá právneho nároku na to, aby tie cesty, o ktoré tu ide, boly ako cesty obecné převzaté do siete zemských silníc zeme Slovenskej. Ani v tomto smere nemohol nss dať sťažnosti za pravdu. Nss nemusel sa v danom případe zabývať ex professo otázkou, zda prevzatie býv. municipálnych ciest ležiacich v obvodu města, ktoré bolo s města s právom municipálnym deklasifikované na město so sriadeným magistrátom, a majácích v době, kedy nabyl na Slov. účinnosti zák. č. 125/27, povahu cest obecných, do siete zemských silníc dlžné je po stránke meritornej posudzovať podľa § 10 zák. čl. 1:1890 či podľa § 30 zák. č. 125/27, keďže ani § 10 zák. čl. 1:1890 ani § 30 zák. č. 125/27 neobsahujú ustanovenie, z ktorého by bolo možné dôvodiť, že by bývalé město s právom municipálnym, ktoré bolo deklasifikované na město so sriadeným magistrátom, málo vôči zemi Slovenskej právny nárok na to, aby zem býv. municipálně cesty, ležiace v obvode takého města a majúce teraz povahu obecných ciest, převzala do siete zemských silníc.
Právom tedy vyslovil žal. úřad, že sťažujúce si město takéhoto právneho nároku nemá. Nemá-li však sťažujúce si město takéhoto právneho nároku, nemôže dôvodne tvrdiť, že bolo poškodené vo svojich subj. právach vo smysle § 2 zák. o ss tým, že žal. úřad nevyhověl úplné žiadosti sťažujúceho si města za prevzatie zmienených ciest, ale že převzal len niektoré úseky tých ciest do siete zemských silníc. Ale vtedy je tiež nerozhodné, o aké dóvody žal. úřad opřel ten svoj výrok, ktorým — vychádzajúc z toho, že cesty, o ktoré tu ide, sú cestami obecnými — len čiastočne onej žiadosti vyhověl.

Citace:

Č. 10270. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: JUDr., V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1934, svazek/ročník 15/1, s. 285-290.