Maďarskí příslušníci a naěa pozemková reforma s hl’adiska „lex rei sitae“."

[Ferdinand Durčanský (Bratislava) Aby sme snadnejšie pochopili smysel otázky, musíme v krátkosti stanovit' diagnózu pomerov poválečných, ktorých, kořeň väzel v minulých storočiach. Světová vojna vedená bola v uerniciach zásady demokratické a dosiahla i jej zovšeobecnenie. Konečnou výslednicou vojny bolo, že domohly sa moci široké vrstvy. Vojna dopomohla k rovnosti, k zrušeniu výsad a velké pozemkové vlastnictvo sa oprávněně zdálo byt najváčšou výsadou. Keď lud sa tlomohol politické moci velmi rychle, zbadal, že moc'táto je závislou od podkladu hospodářského a že nemajetný obdarovaný hoci i tými najširšími právami je vlastně len poddaným.
Podstatným dóvodom uzákonenia pozeíňkovej reformy bolo to, že vo velkej čiastke Europy jestvovalo nespravodlivé rozdelenie pozemkového vlastníctva. Boly to velké massy pozemkové v rukách malého množstva vlastníkův a nebolo rychlejšieho a. účinnejšieho prostriedku, jak tomuto nezdravému stavu odpomócf. Veď všimnime si stavu, ktorý jestvoval na územi našej republiky. V historických zemiach v r. 1896 malý statok (pod 10 ha) zaberal 23% zeme a 90% vlastníkův. Stredný statok (od 10—100 ha) rozprestieral sa na 40% povrchu k dobru 10% majitelov. Vlastníctvo nad 100 ha bola vo vlastníctve 0.18% majitelov s 36% půdy. Z tohoto 236 majitelov vládlo nad 27% rozlohy zemí historických. Na Slovensku a Podkarpatské Rusi stav nebol lepší. V roku 1895 90% majitelov menej než 20 jutrových (uhorské) obrábalo sotva 30% pódy. Majiteloní statkov, presahujúcich 200 j. u., patřilo 48.5% povrchu a bolo ich iba 0.6%. Aby som uviedol presnejšie, 935 vlastníkův vládlo nad 35%, teda viac než nad Vs celého povrchu.
Množstvo nádenníkov a pol’nohospodârskych robotníkov bez kuska zeme, nepokoje, stávky a vysťahovalectvo boly hlavným dóvodom, že vlády sa začaly už před vojnou riešením otázky zaoberaf.' Avšak tieto reformy boly prevádzané mierne, pomaly. Dlhá doba by bola musela uplynúf, než aby jej výsledky boly citefné. Keď si všimneme vzrastu dědinského obyvatelstva, pochopíme, že zlu nebolo odpomožené, ba že vzrástalo. Jestli uvážíme v celku stav predvojnový, přesvědčíme sa, že pozemkové reformy nie sú dieiom svojvofným, zrodeným zo stavu přechodného a z dovodov nespravodlivých, ale že malý svoje kořene v stáróčnom útisku.
Keď si všimneme události, ktoré v tom čase sa diali v Rusku, keď uvážíme to, že sedliak ják túži po zemi a jak sa žene za ňou, ku tomu váblivé heslá vziať zem tomu, kto ju neobrába a sa o ňu nestará a pridelif ju tomu, kto na nej pracuje, snadno pochopíme ducha, v ktorom vznikly tieto zákony.
Len keď uvážíme dostatočne všetky tieto okolnosti, pochopíme, prečo prevedehie pozemkovej reformy našlo tolko privržencov v Europe. Veď ha 71% celej jej rozlohy objevanej 59% jej obyvatelov bola prevádzaná reforma pozemková.
Niektorí rádi tvrdia, že prevedenie pozemkovej reformy velmi otriaslo právom vlastníctva, lebo vraj množstvo majitelov svojvolne a násilné bolo pozbavených práva. V druhom smysle však reforma pozemková znamená upevnenie vlastníctva, lebo zváčšila počet zastancov práva vlastnického, totiž majitefov pódy.
Okrem toho posledně viac a viac vstupuje do popredia poňatie, že vlastníctvo neni neobmedzeným právom jednotlivců, že majitel nie je oprávněný užívat, neužívat alebo zneužívat svoje vlastníctvo, ale že vlastníctvo je predovšetkým prostriedok činnosti socialnej, funkcia veřejná la že tedy jednotlivec móže podržaf právo vlastníctva, jestli' ho účelne užívá, totiž jak to záujem celku vyžaduje a že tratí ho, jestli ho zneužívá alebo proti spoločnosti užívá.
Náš štát nie len preto, že bol v začiatkoch, nie len preto, že sa nachádzal v bezprostrednej blízkosti vlivu bolševických myšlienok, musel vypiesf z/ákony pozemkovej reformy. Bol milený tak učinit i preto, lebo jeho životné, existenčné záujmy to vyžadovaly, aby bol postavený na široký základ, aby aspoň z čiastky rozriešil otázku sociálnu, dnes všade pálčivú. Toto bola póvodná a vedúca myšlienka zákonov pozemkovej reformy počnuc zákonom č. 32. z r. 1918 Sb. z. a n.
Tento úvod snáď široký a všeobecný, myslím, bol potrebný k správnému chápaniu otázky. Po tomto už nepovažujem za potřebné rozoberaf jednotlivé zákony, ale bezprostredne si móžeme položit otázky: Mali naši zákonodárci právo usnášat sa na zákonoch, ktoré do istej mieri sú v odpore s poňatím práva vlastnického? Jestli boli oprávnění usniest sa na zákonech pozemkovej reformy, sú tieto účinné proti cudzím príslušníkom, v tomto případe maďarským št. občanóm?
Všimnime si, jaká je niedzinárodná hodnota práva vlastnického? V ústavách mnohých štátoy nachádzame šlová: »Vlastníctvo je nedotknutelné. Nikdo nemože byt zbavený svojho vlastníctva, leda keď to záujem veřejný vyžaduje a to proti odškodnému.« Prielom tejlo všeobecne platnej zásady nastal po vojně. Revolúciou vytvořený nový sviiz politický postavil sa na základ popierania vlastníctva a tým zvrátil doterajšie poňatie státu. Lebo jestli má vlastnické právo medzinárodnú hodnotu, nemožno uznav stát táký, a styk s ním nadviazat, ktorý stojí na podklade výslovného odporu proti zásadě vlastníctva, ktorá tvoří podklad štátov ostatných.
A v ústave Weimarskej z 11. augusta 1919 je článok, ktorý předvídá vyvlastnenie k prevedeniu reforem sociálnych a ustanovuje, že Reichstag fubovofne odopre alebo určí výšku odškodného. Naša ústavná listina v § 109 má podobné ustanovenie: »Súkromné vlastníctvo možno obmedzif len zákonom. Vyvlastnenie je možné len na základe zákona a za náhradu, pokiař zákonom neni alebo nebude stanovené, že sa náhrada daf nemá.«
Jaké stanovisko zaujíma ku tomuto medzinárodné právo súkromné? Pillet a Niboyet v »Príručke« čl. 366. hovoří: »Nemovitosti podliehajú zákonu polohy nemovitosti (lex rei sitae). Tento názor je jednohlasné přijatý vo všetkých štátoch a je jednou z niekoTko otázok, v ktorej právna shoda v rózných dobách dějin jestvovala.« Zákon polohy nemovitosti platí vždy, keď sa o nemovitosf jedná. Tak »lex rei sitae« stanoví rozdiel medzi movitosťou a nemovitosťou a rozhodne, či je niektorá vec mimo obchod. Zákonné a dobrovolné spósoby nadobudnutia vlastníctva, služabnosti, nadobudnutie věcných práv, hypoték, zástav sa riadi podfa »lex rei sitae«. Obmedzenia práva vlastnického zákonnými alebo prirodzenými služobnosfami, případy a sposob vyvlastnenia taktiež je podrobené zákonom štátu polohy nemovitosti. Možem tu uviesf šlová prof. Pilleta: »Zákony štátu stanovia, v ktorom případe vyvlastnenie je možné a za jakých podmienok má byť převedené. Co možno povedať o vyvlastnení v prospěchu verejnom, vztahuje sa i na dané, ktoré sú, neni ničím iným než spósobom čiastočného vyvlastnenia.«
Jako vidíme, štát je oprávněný vydávav zákony, týkajúce sa nemovitosti na jeho územi nachádzajúcej. Je toto zákonodárstvo obmedzené? Vyvlastnenie bez protihodnoty má cenu medzinárodnú? A či chráni medzinárodné právo i príslušníkov toho štátu, ktorý jedná proti zásadě súkromného vlastníctva? Na objasneňie otázky uvediem len dva případy. V pťvých ‘ rokoch tohoto storočia francúzski mniši, ktorí dorábali liqueur značky Grande-Chartreuse, boli bez náhrady vyvlastnení a preto odišli do Španielska. Tu pokračovali vo výrobě liqueuru, ktorý předávali vo Francii pod menom Taragonne, ale všade inde vo svete pod jeho povodným menom. Francúzsky majiter, ich nástupca, značky Grande-Chartreuse, reholníkov v cudzine na viac miestach žaloval, avšak váčšina súdov rozhodla v ten smysel, jako súd v Buenos-Ayres, ktorý nevyhoví žalobě, lebo reholníci holi vyvlastnení bez odškodného a to na základe zákona politického a výjimočného. Podobné rozhodol obchodný súd v Marseillu a odvolací súd v Aix o žalobě sovietskej vlády, ktorá žiadala, aby majitefia obchodných lodí, bývalí ruskí příslušníci, ktorým sa podařilo ujsť z Ruska a zachránit majetok před vývlastněním, boli pozbavení vlastníctva v prospěch Sovielov. Súd odóvodnil svoje rozhodniitie tým, že vyvlastnenie sa dialo bez náhrady a zásada táto sa prieci veřejnému poriadku a dobrým mravom. (Ropit.)
V nasej pozemkovej reforme nejde o vyvlastnenie bez náhrady, nejedná sa ani o výnimočný zákon a nemóže sa jednať ani o tom, žeby sa priečila veřejnému poriadku (forde public) v širšom smysle, lebo vačšina štátov europských čo do počtu, rozlohy i čo do počtu obyvtefstva ju previedlo. Naše zákony pozemkovej reformy stanovia to, čo dané poměry dovolily a sice vnášajú v súfad potřebu rychle] změny rozvrstvenia pódy so zásadou nedotknutelnosti súkromného vlastníctva.
Pokročme o niečo dalej a hládme rozriešiť otázku, či sú cudzinci postavení na roveň domácím príslušníkom, alebo majú výhodnejšie postavenie? Prof. Pillet v »Pojednaní« hovoří: »Rovnosř medzi majilefmi je pravidlom, ale jestli náhodou by zákon polohy činil rozdiel medzi cudzincami a domácimi príslušníkmi, ku příkladu prinutiač cudzincov, aby svoje nemovitosti v istej době odprodali, jedine tento zákon by mohol byť vzatý v úvahu.« A všimnime si, čo hovoří prof. Bartiu: »Jestli občanské zákonodárstvo převodu a delenia nemovitosti, jestli zákonodárstvo správné čo do vyvlastneniav jestli zákonodárstvo daňové čo do platenia daní závisí na území suverenného Státu jedine od tohoto státu, možno z tohoto dóvodiť, že seba váčšie právně premeny vlastníctva z tých istých dóvodov a tou plnou mierou závisia od »lex rei sitae. Je zřejmým, že tieto opatrenia sa vzfahujú na vlastníctvo tak cudzincov jako i domácích príslušníkov. Ustanovizeň vlastníctva nezná a nemóže činit medzi nimi rozdiel.«
Je teda zřejmým, že sípominané následky oboru posobnosti štátnej zasahujú podfa všeobecného presvedčenia majetky jak cudzincov tak i domácích príslušníkov a dotýkajú sa ich v tej miere, že »nie ku upraveniu spósobu vyvlastnenia — jak to hovoří prof. Bartiu — ale i stanovenie veřejného záujmu, druhy daní a kvalifikácia přávnych ustanovizní, pósobnosť výhradně štátna, závisí od »lex rei sitae«. Toho istého názoru je prof. Pillet, keď tvrdí: »V každom štáťe »lex rei sitae« vztahuje sa bez rozdíelu tak na domácích ako i na cudzincov a mimo územia nepožívá žiadnej moci. Tieto zákony, ktprých predmetom sú nemovitosti, platia bez rozdielu pre každého a tak ako vo vňútornom právé niet rozdielu medzi majitefmi, keď sa jedná o ich povinnosti, v medzinárodnom nazeraní nezáleží na tom, či nemovitost patří cudzincovi a či domáoemu příslušníkovi, práva jednoho ako druhého sú závislé na zákone příslušného štátú.« Všetko toto ale předpokládá, že štát podrží ustanovizeň súkromného vlastníctva i s jej následkami, v to počítájúc dedenie. »Je samozřejmé — hovoří Bartiu —, že keby tomu bolo ináč, platnost »lex rei sitae« vóči cudzincom by přestalo platit a hlavně ztratilo by účinnost vóči tretiemu štátu, ktorého príslušníkmi sú tito cudzinci.« Suverenný stát, ktorý je členom medzinárodiiého spoločenstva, v smysle, v jakom sa užívá tohoto výrazu v medzinárodiiom právě, je rozhodujúcini činiterom vóči cudzincovi právě tak, ako vóči svojmu příslušníkovi ohladne úpravy pozemkového vlastníctva. Teda cudzinec vlastník, nie jako cudzinee obmedzuje suverenitu štátnu. Jeho činnost je obmedzená tým, že je vlastníkom, bez rozdielu na příslušnost. To je samozřejmé. Veď příslušníci Rusi právě tak, ako cudzí příslušníci požívajú ochrany před súdami v Europe, před platnostou zákonov, platných dnes v Rusku.
Jestli štát medzu určenú medzinárodným právom překročí, cudzinci nemóžu sa odvolat před nějaký súd medzinárodný, nadriadený previnivšiemu sa státu. Okrem diplomatického jednania ochranou povinný štát má možnost neuznat přehmaty učiněné na základe »lex rei sitae«. Štát prestanú považovat za Člena medzinárodného spoločenstva a z toho vyplývá, že poško- dený štát neni viazaný aplikáciou hraničných norem, neni povinen uznat platnost »lex rei sitae« a opatrenia učiněné na základe »lex rei sitae« ztrácajú všetok podklad.
Je na mylnej ceste, kdo by chcel přirovnat našu pozemkovú reformu, jak som sa už toho aj dotkol, k zhabaniu prevedému bqlševikmi, alebo postavit do jednoho radu so záležitosťou značky, Grande-Ghatreuse. Náš štát nepřestal byt členom rnedzinářodného spoločenstva (la communauté internationale) a teda zákony uznesené na základe »lex rei sitae« majú medzinárodnú platnost.
Teda podlá obecného práva medzinárodného náš štát bol oprávněný usniest sa na zákonoch pozemkovej reformy a aplikovat ich na maďarských št. príslušníkov. Pozrime však, zda v medzinárodných smluvách nenajdeme ustanovenie iného druhu? V tomto ohfade je nám smerodajná smluva trianonská, kde najdeme v čl. 232; pod b) »S výhradou oparrných ustanovení, ktoré by snáď vyplývali z tejto smluvy, vyhradzujú si Mocnosti spojené a sdružené právo zadržat a likvidovat všptok majetok, práva a záujmové účastenstvá, ktoré v dobé, kedy táto smluva, nadobudne pósobnosti, náležia príslušníkom bývalého kráfovstva uherského, alebo spoločnostiam nimi kontrolovaným a nachádzajú sa na ich území, v ich osadách, državách a protektorátoch, počítájuc v to i územia, ktoré im boly postúpené podfa tejto smluvy alebo sú pod dozorom menovaných mocností.«
V světověj vojně bol zavedený do tej doby neobvyklý spósob; valčiace mocnosti totiž, s jednej i s druhej strany previedly vóči majetku príslušníkov nepriatefských štátov výnimočné opatrenia a opatrenia dispozičné. Po vojně bolo potřebné otázku túto riešiť. V mierových smluvách bolo rozhodnuté tak, že porazené mocnosti sú povinné tieto opatrenia zrušit, zastavit, jestli je možno, majetok vrátit, v opačnom páde poškodených odškodnit. Opatrenia, ktoré previedli dohodové mocnosti i náďalej, majú byt v platnosti, jak z uvedeného 232 čl. vysvitá a vlastníka má odškodnit’ ten stát, ktorého príslušníkom je poškodený jednotlivec, Pri jednaniach mierových zástupcovia Rakúska poukázali, že v tom páde žeby tieto ustanovenia platili i na území bývalého Rakúsko-Uhorska, žeby Rakúsko nebolo s to odškodnit’ svojich príslušníkov. Üstupku vymoženému Rakúskóm v Trianonskej smluve zodpovedá čl. 250.; »Výnimkou z ustanovení čl. 232. a přílohy ku IV. oddielu, nie sú majetek, práva a záujmové účastenstvá maďarských príslušníkov lebo spoločností. podriadených jejich dozoru, pokial’ sú na území bývalého mocnářstva rakúsko-uhorského, podrobené žiadnému záboru a speňaženiu daným v spomenutých ustanoveniach.«
Zkrátka, trianonská smluva zakazuje Československu podrobit majetok maďarských št. príslušníkov opatreniam výnimočným dovoleným v čl. 232. Výstižné to hovoří prof. Hora (Csl.-maďarský smiešaný rozhodčí súd. spor č. 70. Odchylné mienenie čsl. arbitra): »Tie isté opatrenia, ktoré sú zmienené v čl. 232., sú jednoducho převedené do čl. 250. Len vztah, v ktorom sú, pokial’ ide o tieto opatrenia. Mocnosti spojené a sdružené zo strany jednej a Československo zo strany druhej, jest opačný; Mocnosti móžu ich aplikovat vóči maďarským príslušníkom, Československo nemůže. Predmet a spósob činnosti je v oboch článkoch stejný, rozdiel záleží v tomto: tá istá činnost, ktorá je dovolená Mocnostiam spojeným a sdruženým, je zakázaná Československu; o nič menej, o nič viac.«
Opatreniami, o ktorých je reč v spomenutej smluve, nemůže byť mienené každé opatrenie, ale len tie, ktoré súvisia s válkou, alebo ktoré smerujú na upevnenie víťazstva. Sú odlišné od všetkých iných, ktoré ostanú i nadále] dovolené nie čo do následkov, alebo obsahu, ale svojou povahou, lepšie řečeno duchom, ktorý ich vnukol. Konečne ani Maďaři nemůžu tvrdit, že každé zabavenie, opatrenie alebo vyvlastnenie, teda všetky tie možnosti, ktoré dává medzinárodné právo, sú raz na vždy vylúčené. Jestli by tomu tak bolo, každá likvidácia v páde úpadku maďarského občana, alebo v páde neplatenia daní, alebo vyvlastnenie za účelom stavania cesty by bolo nemožné. Predsa mierové smluvy nechcely dojst k tomuto výsledku; veď protiví sa to duchu i písmene ich. Konečne Stály dvoř medzinárodnej spravedlnosti vo svojom rozhodnutí č. 7. z 25. mája 1926 hovoří: »Z uvedených zásad následuje, že zakazané sú len tie opatrenia, ktoré medzinárodné právo obecné nedovoluje podujat vůči cudzincom.« Následuje vypočet dovolených opatření: »vyvlastnenie v záujme verejnom, súdna likvidácia a podobné opatrenia, na ktoré sa dohoda nevztahuje.« Jedná sa tu o dohodu medzi Pofskom a Nemeckom r. 1922 v Ženeve uzavrenú.
Je pozemková reforma výnimočným válečným opatřením, opatřením dizpozičným podobného druhu alebo len opatřením obecného práva medzinárodného? Výnimočné opatrenie válečné má vždy zvláštnp a rozlišovaciu povahu buď prêt o, že sa týká jedine nepriatefov, buď že má účel válečný, buď len slúži tomuto účelu, aíebo ich má obidva. Naša pozemková reforma a že vôbec pozemková reforma týchto znakov nemá je zřejmé: 1. pokusy o prevedenie poz. reforiem, jak som sa zmienil na začiatkii, sa diali už před vojnou; 2. střetneme sa s ňau i v štátoch porazených; Bulharsko, a v měřítku miernom v Maďarsku; 3. postihuje príslušníkov československých i cudzích; 4, dovoluje vyvlastnenie rolí, lúk, pasienkov a lesov, ostatné práva a záujmy ostávajú nedotknuté; 5. v páde válečného opatreniavífazný stát vyvlaslníbez náhrady majetok příslušníka bývalého nepriatelského státu a jeho stát mu je povinný odškodněním, čo.neni naším případem.
Konečne zástupcovia maďarskí to dva rázy uznali. Prvý raz po čas jednaní o mierové smluvy. V note XXXVII. příloha 6, ktorú adresovali zástupcovia maďarskí k předsedovi mierovej konferencie, najdeme poznámky k čl. 250. Zástupcovia maďarskí žiadajú ubezpečujúce i^rehlásenie, že žiaďon majetok, ktorý přináleží maďarskému příslušníkovi, nebuďe zhabaný, likvidosaný alebo vyvlastnený na základe zákonných alebo výnimočiiých opatření, ktoré za tých istých podmienok hy sa nevžťahovaly na príslušníkov štátu, ktorý tieto opatrenia činí. Maďarskí zástupcovia žiadajú rovnocennosť. Konečne žiadosť ich je pochopitelná, keď uvážime, že § 9 zákona zo 16. apríla 1919, č. 215. Sb. z. a n. hovoří medzi iným: »Zvláštnym zákonom prevedié sa zásada, že bez náhrady bude převzatý majetok príslušníkov nepriaterských štátov.«
V odpovědi spojených a sdružených mocností na spomí nanú notu sa hovoří: »Spojené mocnosti nemajú však konečne námietok proti dovolaniu sa smiešaného sudu, navrliovaúého maďarskou delegáciou k urovnaniu sporov, vzťahujúcich sa na restitúciu majetku, i)ráv a záujmov, ležiaceho v postúpenoin území príslušníkom bývalého kráfovstva uhorského tak, jak je o nej ustanovené v čl. 250. mierovej smluvy.« Rozhodnutié čsl.- maďarského smiešaného rozhodčieho siidu (spor 70) dodává: »Tieto miesta sii 'celkom jasné a nedajú vznikmif žiadnemu dvojsmyslu. Smiešanému rozhodčiemu sudu prishicha súdiť o nárokoch, ktoré hy mohli byť podané maďar.skými príslušníkmi podlá čl. 250., počítajúc v to i tie, ktoré by sa ho dovolá\ali v, dósledku pozemkové] reformy československej,« Jestli sa nemýlim, smiešaný rozhodčí súd českosloven.sko-maďarský hlavně z tohoto dovodil sa přehlásil byf příslušným. Pri tom však zahúda dotyčný súd, že v odpovědí Mocností na noti delegácie maďarské, len v tom páde je přiznaná příslušnost’ smiešaného rozhodčieho súdu, keď základ skutkový daný čl. 250, je splněný.
Veď nazrime len zběžně do smluvy Versailleskej a najdeme tam niečo zaujímavého v čl. 297., ktorý obsahuje obdobné ustanovenia s 232 čl, Trianonu. Teda uzákoňuje výnimočné válečné opatrenia podujaté spojenými' a sdruženými mocnosfami a o případných nedorozuměniach činí příslušným smiešaný rozhodčí súd. Dolej ale čl. 298. pod b) hovoří: »Nemecko sa zayiizuje, že statky, práva a záujmy príslušníkov mocností spo jených a sdružených nepodrobí žiadnemu opatreniii, ktorč by nezasiahlo zároveň statky práva a záujmy príslušníkov německých a že zaplatí zodpovědné odškodné, v případe žeby tieto opatrenia boly učiněné.« Keby boly chcely mocnosti chránit maďarských príslušníkov proti prevedeniu pozemkovej reřormy, či by ňeboly na zakročenie delegácie maďarskej vsunuly podobný článok do smluvy Trianonskej? Ba čo viac v spomínanom páde mocnosti si nevyhradili příslušnost smiešaného rozhodčieho súdu. Prečo tiito výhodu předpokládat v prospěch Maďarska, keď niet tu daných ani zásad vyjádřených v čl. 298 b) smluvy Versailleskej?
Naše vývody po druhý raz boly uznané zástupcom maďarským v Bruxellesu, kde v r. 1923 za předsednictva Jeho Excellencie Adatciho mala byt riešená sporná záležitost toho istého druhu medzi Maďarskom a Rumunskom; »Co sa týká nesrovnalosti medzi rumunskými zákonami a ustanoveniami mierových smluv; uznává sa, a zastupca maďarský to nepopierá, že smluva nezakazuje vyvlastnenie nemovitostí optantov z dovodov veřejného záujmu, v to zahrnúc sociálnu nutnost pozemkovej reformy.«
Teda naši zákonodárci boli oprávnění usniest sa na záko noch pozemkovej reformy v dnešnom smysle; podla nášho názoru právneho základu pre spor niet. V skutočnosti však jc úlohou naších diplomatoV najst vhodné riešenie.

Citace:

Maďarskí príslušníci a naša pozemková reforma s hladiska "lex rei sitae.". Všehrd. List československých právníků. Praha: Spolek českých právníků „Všehrd“; Český akademický spolek „Právník“, 1930, svazek/ročník 11, číslo/sešit 5, s. 153-160.