Čís. 5271.

Ide-li o trestný čin proti cti verejného úradníka, spáchaný pred účinnosťou zákona čís. 108/1933 Sb. z. a n., ktorý bolo možno stíhať len na zmocnenie a tedy výlučne obžalobou verejnou, nemôže poškodený (urazený) podať opravný prostriedok proti rozsudku, aj keď za účinnosti tohoto zákona možno taký čin stíhať obžalobou súkromnou.
(Rozh. zo dňa 9. apríla 1935, Zm IV 54/35.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti V. G., obžalovanému z prečinu pomluvy tlačou, odmietol zmätočnú sťažnosť náhradného súkromného obžalobcu a odsúdil ho k náhrade útrat trestného pokračovania.
Dôvody:
Pred súdom prvej stolice zastupoval obžalobu verejný obžalobca pre ten čin obžalovaného, že v časopise S. U. v čísle 24, vydanom dňa 12. júna 1932, napísal a ako zodpovedný redaktor uverejnil článok, v ktorom o učitel'ovi štátnej školy Č. Ž. — tedy o verejnom úradníkovi — tvrdil v podstate, že pri vyučovaní hrube nakladá s deťmi, tedy tvrdil tlačou také skutočnosti, ktoré, jestli by boly pravdivé, mohly by byť dôvodom zahájenia trestného alebo disciplinárneho pokračovania proti Č. Ž., a urážka sa vzťahuje na výkon povolania urazeného verejného úradníka.
Súd prvej stolice sprostil obžalovaného na tom základe, že sa mu podaril dôkaz pravdivosti jeho tvrdení, a preto súd zaviazal Č. Ž., aby zaplatil obžalovanému útraty jeho zastupovania. Proti tomuto rozsudku odvolal sa len súkromný obžalobca do sprostenia obžalovaného.
Vrchný súd zmenil rozsudok súdu prvej stolice vo výroku o ustálení trov »náhradného« súkromného obžalobcu proti obžalovanému, pominul ich prisúdenie, ináč však potvrdil rozsudok krajského súdu. Proti tomuto rozsudku podal zmätočnú sťažnosť súkromný obžalobca Č. Ž. do viny.
Pri preskúmaní veci najvyšší súd zbadal, že vrchný súd porušil zákon v neprospech obžalovaného. Čin, pre ktorý bol obžalovaný žalovaný, bolo treba kvalifikovať v dobe jeho spáchania za prečin pomluvy podl'a § 1, § 3, čís. 1, 2 zák. čl. 41/1914, ktorý bolo možno stíhať len na základe zmocnenia podl'a § 9, čís. 6 citov. zák. Podl'a §§ 4 a 42, odst. 1 tr. p. pre tento čin mohol zastupovať obžalobu výlučne verejný obžalobca, lebo podl'a § 42, odst. 1 tr. p. súkromný obžalobca nebol oprávnený prevziať zastúpenie obžaloby, tedy v smysle § 42, odst. 1 tr. p. nebol oprávnený podať ani opravný prostriedok proti oslobodzujúcemu rozsudku. V dobe vynesenia rozsudku súdu prvej stolice, dňa 16. februára 1934, bol už v platnosti zákon čís. 103/33 Sb. z. a nar. Podl'a § 14, odst. 5 tohoto zákona môže byť pomluva, spáchaná proti verejnému úradníkovi dotyčne výkonu jeho povolania, stíhaná aj na základe súkromnej žaloby. Tohoto predpisu však nel'ze použiť v tomto prípade, lebo predpis § 9 zák. čl. 41/1914 v súvislosti s predpismi §§ 4 a 42 tr. p. je pre obžalovaného priaznivejší, lebo nepovol'uje stíhanie činu súkromným žalobcom; — čin bol spáchaný v dobe platnosti zák. čl. 41/1914 a podl'a § 41, čís. 1 zák. čís. 108/33 ustanovenia prvého a druhého oddielu tohoto zák. — ku ktorým patria aj ustanovenia hore citovaného § 14 zákona — nel'ze použiť na trestné činy spáchané pred účinnosťou zákona, nakol'ko ustanovenia dosavádneho práva boly vinníkovi zrejme priaznivejšie.
Poneváč podl'a horeuvedených súkromný obžalobca Č. Ž. nebol oprávnený podať odvolanie proti oslobodzujúcemu rozsudku krajského súdu, nadobudol tento rozsudok moci práva a podl'a § 389 tr. p. bol krajský súd povinný odmietnuť odvolanie súkromného obžalobcu. Poneváč krajský súd odvolanie prijal, preto v smysle § 400, čís. 3 a § 401, odst. 3 tr. p. bol vrchný súd povinný odmietnuť odvolanie a určiť následky neoprávneného podania opravného prostriedku podl'a §§ 479, 482 a 484 tr. p. Poneváč vrchný súd meritorne rozhodol a zmenil rozsudok súdu prvej stolice v neprospech obžalovaného, pokračoval vrchný súd bez zákonitej obžaloby. Preto je tu dôvod zmätočnosti podl'a § 384, čís. 11 tr. p. Na tento však nel'ze hl'adeť z povinnosti úradnej podl'a posl. odstavca cit. §u, lebo vrchný súd neuznal obžalovaného vinným a rozhodol v jeho neprospech len dotyčne útrat pokračovania. Nebolo tedy treba zrušiť rozsudok vrchného súdu z povinnosti úradnej. Poneváč však podl'a horeuvedených náhradný súkromný obžalobca nebol oprávnený podať ani zmätočnú sťažnosť, bolo ju treba odmietnuť podl'a § 434, odst. 3 tr. p. a zaviazať náhradného súkromného obžalobcu ku nahradeniu trestných trov prípadne zapríčinených obžalovanému podaním zmätočnej sťažnosti.

Citace:

Čís. 5271. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1936, svazek/ročník 17, s. 181-183.