Čís. 263 dis.

Disciplinárne v smysle § 68 a) adv. por. sa previní advokát, ktorý, byvši súdom menovaný za zástupcu strany a uvedomený o rozsudku cieľom podania opravného prostriedku, vecou sa vôbec nezaoberá a svoje poverenie zcela ignoruje.
(Rozh. zo dňa 14. decembra 1935, Ds III 58/35.) Najvyšší súd ako súd disciplinárny pre veci advokátov v disciplinárnej veci proti Dr. E. F., advokátovi v B. následkom odvolania, podaného obvineným proti rozsudku disciplinárneho súdu advokátskej komory v Turč. Sv. Martine zo dňa 11. mája 1935, po preskúmaní spisov potvrdil rozsudok prvostupňového disciplinárneho súdu.
Z dôvodov:
Vo veci samej treba v podstate súhlasiť s názorom disciplinárneho súdu prvej stolice, že obvinený porušil povinnosť, spojenú s jeho povolaním. Pokiaľ sa týká zistenia, že obvinenému bol doručený s vymenovacím dekrétom a rozsudkom poisťovacieho súdu aj odpor podaný sťažovateľom, treba uviesť toto:
Podľa obsahu spisov Cp I 192/32 poisťovacieho súdu v B. predseda súdu sice nariadil, aby bol obvinenému doručený aj »opis odvolania«. Avšak z obsahu zpiatočného lístku vysvitá, že tam bolo uvedené jako obsah doručenia len rozsudok a vymenovanie obhájců. V týchto spisoch je tiež druhý exemplár »odporu« súkromnej strany, ktorý zrejme mal byť doručený obvinenému. Za tohoto stavu neľze zistiť, že obvinenému bol doručený aj »opis odvolania«. Avšak táto okolnosť nemá podstatného vlivu na posúdenie tohoto disciplinárneho prípadu. Keď súd ustanovil obvineného obrancom, tedy právnym zástupcem vo spore M. M., vedenom přeď poisťovacím súdom v B. pre invalídny dôchodok, a keď súčasne doručil obvinenému rozsudok provostupňového súdu, pri ktorom bolo uvedené poučenie, že tomuto rozsudku ľze odporovať odvoláním, ktoré musí byť podpísané advokátem alebo úradníkom k tomu oprávneným, obvinený už z toho mohol vedeť, že bol ustanovený cieľom podania odvolania. Pokiaľ by však býval mal v tomto ohľade voľajaké pochybnosti, mal z dotyčných spisov u poisťovacieho súdu v B. zistiť, jakým cieľom bol vymenovaný zástupcem strany. Toto štúdium spisov bolo by bývalo pre obvineného vôbec nutné, aby mohol riešiť, či má podať odvolanie alebo nie. Pri tom, keď by potreboval od strany informáciu, mohol zo spisov zistiť jej adresu a ju předvolať. Obvinený však vôbec sa nestaral o vec, ačkorvek z toho, že mu bol doručený rozsudok prvostupňového súdu, musel předpokládať, že ide o podanie opravného prostriedku viazaného lehotou. Obvinený nemohol si byť istý, či strane bolo doručené upovedomenie o vymenovaní zástupcu chudobných, ani či strana je si povedomá toho, že by sa mala hlásiť u obvineného, aby mu dala informáciu. Nejde o to, či obvinený advokát bol povinný vyzvať stranu, aby mu dala potrebnú informáciu, lebo bolo by stačilo, aby obvinený na základe spisov riešil, či a ako má podať odvolanie, obvinený však dotyčných spisov nepreštudoval. Nejde tiež o to, že by záštitník bol povinný bez každej kritiky použit’ opravných prostriedkov, lebo obvinený nie preto nepodal odvolanie, že to uznal za úplné bezzákladné, ale preto, že sa týmto prípadom vôbec nezaoberal a vymenovanie zástupcom strany zcela ignoroval. Napadnutý rozsudok odpovedá tedy zákonu a preto bol potvrdený.

Citace:

č. 263 dis.. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1936, svazek/ročník 17, s. 587-588.