Čís. 5449.

Ustanovenie § 221, čís. 4 tr. p. predpokládá takú telesnú alebo duševnu vadu, pre ktorú svedok ani sa nemôže pravdu dovedeť alebo ju sdeliť, prípadne pochopiť význam prísahy.
Keďže otázku, či svedok má byť vzatý do prísahy alebo nie, rieši súd podl'a vol'ného uváženia, nel'ze jeho rozhodnutie o tom vôbec napadnuť z dôvodu zmätočnosti podl'a § 384, čís. 9 tr. p.
Nejde o spolupachatel'stvo na zločine vraždy podl'a §§ 70, 278 tr. zák., ale len o pomocníctvo pri tomto zločine podl'a § 69, čís. 2 tr. zák., ak vinníci vopred súhlasili, aby poškodený bol usmrtený, tým ciel'om sa odobrali na miesto činu a boli tam len prítomní, keď nezistený pachatel' poškodeného usmrtil.
(Rozh. zo dňa 30. novembra 1935, Zm IV 564/35.)
Najvyšší súd v trestnej věci proti J. P. a spol., obžalovaným zo zločinu vraždy, vyniesol rozsudok, ktorým zmätočné sťažnosti obžalovaných a ich obhájcu čiastočne odmietol, čiastočne zamietol, z úradnej povinnosti však na základe dôvodu zmätočnosti podl'a § 385, čís. 1 b) tr. p., zrušil napadnutý rozsudek vo výroku o kvalifikácii činu obžalovaných a kvalifikoval čin tento za pomocníctvo na zločine vraždy podl'a §§ 69, čís. 2 a 278 tr. z.
Z dôvodov:
Obhájca obidvoch obžalovaných uplatňuje proti rozsudku súdu prvej stolice predovšetkým dôvod zmätočnosti podl'a § 384, čís. 9 tr. p. pre vzatie pod přísahu svedkov J. P., M. M. a M. B.
Podl'a sťažovatel'a nemal byt’ svedok J. P. sprisahaný, lebo vraj pre duševnú zaostalosť nie je schopný správné udať odohravšie sa skutky, menovite nie skutky stavšie sa v roku 1926. Súd ako plynie zo zápisnice o pojednávaní, neshl'adal svedka J. P. zaostalým, naopak zistil o ňom, že na všeťky otázky určité a logicky odpovedal a že nečiní dojem človeka duševne menejcenného. Negramotnosť a zajakanie sa pri reči, tvrdené sťažovatel'om, nie sú bezpodmienečne známkou duševnej zaostalosti alebo' menej cennosti, menovite nie stupňa opísaného v § 221, čís. 4 tr. p. Toto ustanovenie predpokládá takú telesnú alebo duševnú vadu, pre ktorú svedok pravdu ani sa nemôže dovedeť alebo ju sděliť, připadne pochopiť význam přísahy. Podl'a toho, čo o svědkovi zistil prvostupňový súd, o taký prípad nejde.
Pokial' ide o svedkov M. M. a M. B., namieta sťažovatel', že sú voči obžalovaným predpojatí ako osoby zainteresované a že ich výpovědi obsahujú rozpory a nie sú sporahlivé. Má tedy sťažovatel' na mysli patrné dôvod vylúčenia z prísahy uvedený v § 221, čís. 6 tr. p. Ten však je daný len tam, kde vyšlo na javo, že svedok vypovedal o dajakej okolnosti nepravdu a nel'ze dokázať, že sa tak stalo len omylom. To nebolo o žiadnom z menovaných svedkov zistené a ani sťažovatel' sám neuvádza skutečnosti, o kterých by svedkovia tí súdu vedeme udali nepravdu. Tohoto dovedu vylúčenia svedkov z přísahy tedy niet. Chcel-li snáď sťažovatel' hore opísanou námietkou poukázať na vylúčenie z přísahy podl'a § 222, čís. 2 tr. p., třeba podotknúť, že rozhodnutie súdu učinené podl'a § 222 tr. p. nel'ze vôbec napadnúť zmätkom podl'a § 384, čís. 9 tr. p., lebo otázku, má-li byť svedok podl'a § 222 tr. p. vzatý pod přísahu, alebo nie, rieši súd na základe vol'ného uváženia. Niet preto v žiadnom z tvrdených smerov zmätku podl'a § 384, čís. 9 tr. p.
Pri preskúmaní věci zistil najvyšší súd, že napadený rozsudek trpí zmätkom podl'a § 385, čís. 1 b) tr. p. Kladným zodpovedáním skutkových otázok je třeba považovať porotcami za zistené, že obžalovaní J. P. a L. K. — prípadne ešte dalšie osoby sa rozhodli usmrtiť Juraja P. Podl'a ďalšieho zistenia porotcov niektorý z nich prehliadnul, kde Juraj P. v noci na 11. augusta 1926 pásol koně a sa k spánku uložil. Obžalovaní — prípadne ešte další společníci —, ako dalej bolo prvostupňovým súdom zistené, sa sišli, všetci alebo aspoň jeden z nich boli ozbrojení buď puškou alebo revolverem, išli na pole, kde Juraj P. s P. S. pásli koně, přiblížili sa k nim a jedon — nebolo zistené který — zo vzdialenosti 15—20 krokev (za prítomnosti druhých) strelil z pušky alebo revolvera na ovčiu huňu v presvedčení, že v nej je Juraj P., náboj však zasiahol P. S., ktorý v huni tej ležal, a v dôsledku utrpenej rany zomrel. Prvostupňový súd nezistil tedy u žiadneho z obžalovaných, že dal podnet k činu spáchanému na P. S. alebo že na menovaného vystrelil. Nevylúčil u nich ani možnosť, že podnet k spáchaniu činu vyšiel od inej zo zúčastnených osob, ani možnosť, že strelnú ranu, ktorou bol usmrtený P. S., učinil sice za prítomnosti obžalovaných, ale bez ich ďalšej bezprostrednej súčinnosti dakto iný. S ohl'adom na to, že čin bol spáchaný v noci a bez odporu poškodeného lebo inej osoby, ba bez vedomia týchto, nel'ze púhu prítomnosť obžalovaných pri čine uznať za taký čin, ktorý by priamo viedol k uskutočňovaniu skutkovej podstaty zločinu vraždy podl'a § 278 tr. z. a niet preto v zistenom čine obžalovaných spolupachatel'stva na tomto zločine.
O činnosť návodcovskú, rovnako trestnú ako činnosť pachatel'ská, podl'a uvedeného tiež nejde. Naproti tomu v tom, že každý z obžalovaných bezpochybne súhlasil s tým, aby Juraj P. bol zastrelený, že za týmto účelom odobral sa s inými spoločníkmi na miesto činu a bol tam prítomný tomu, keď určite nezistený pachatel' na domnelého Juraja P. vystrelil a touto ranou usmrtil P. S., je dané úmyselné podporovanie činu určite nezisteného pachatel'a u zločinu vraždy, lebo ho tým posilňovali v prevedení jeho úmyslu. Ide tedy o pomocníctvo podl'a § 69, čís. 2 tr. zák.
Keď preto prvostupňový súd kvalifikoval čin obžalovaných za spolu- pachatefstvo podl'a § 70 tr. z. na zločinu vraždy podl'a § 278 tr. z. na miesto pomocníctva podl'a § 69, čís. 2 tr. z., na tom istom čine, zavinil zmätok podl'a § 385, čís. 1 b) tr. p. Pomocníctvo sa s ohl'adom na ustanovenie §§ 72, 66 tr. z. trestá miernejšie a stala sa preto omylná kvalifikácia v neprospech obžalovaných. Poneváč tento zmätok nie je vo zmätočnej sťažnosti vytýkaný, bolo treba nemu podl'a § 385, odst. 2 tr. p. hl'adeť z úradnej povinnosti, zrušiť vo výroku o právnej kvalifikácii napadnutý rzsudok a čin obžalovaných kvalifikovať za pomocníctvo na zločine vraždy podl'a §§ 69, čís. 2, 278 tr. z.

Citace:

Čís. 5449. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1936, svazek/ročník 17, s. 498-500.